Podľa oficiálnych vyhlásení Franklina Delano Roosevelta, opakovaných pri mnohých príležitostiach a obzvlášť dôrazne pred prezidentskými voľbami v roku 1940, kládol pred vypuknutím vojny v Európe roku 1939 veľký dôraz na jedinú dominantnú myšlienku: ako udržať Spojené štáty v mieri. Jedným z prvých krokov prezidenta po začatí nepriateľských akcií bolo zvolanie osobitného zasadania Kongresu, ktorému predložil žiadosť o zrušenie embarga na predaj zbraní znepriateleným mocnostiam. Embargo bolo súčasťou platnej legislatívy o neutralite. Svoju žiadosť založil na tvrdení, že takýto krok by udržal Spojené štáty v mieri. Jeho slová zneli:

Nenechajme žiadnu skupinu, aby sa označila exkluzívnou nálepkou „mierový blok.“ Patríme doňho všetci… Podľa môjho hlbokého a nemenného presvedčenia založeného na dlhoročných skúsenostiach na poli medzinárodného mieru, zrušením embarga Spojené štáty pravdepodobne nebudú zatiahnuté do vojny rovnako, ako keby zostalo embargo v platnosti… Naše kroky musia byť vedené jedinou pevnou myšlienkou – udržať Ameriku mimo vojny.

Toto Roosevelt vyhlásil po tom, ako zahájil tajnú korešpondenciu s Winstonom Churchillom, prvým lordom Admirality a neskôr premiérom britskej vlády. To, čo odhaľuje táto korešpondencia a taktiež vlastné Churchillove pamäte, vyvoláva značné pochybnosti o tom, či hlavným cieľom bolo ochrániť Ameriku pred vojnou.

Roosevelt si udržiaval svoju pózu oddaného šampióna mieru aj po porážke Francúzska, keď sa Veľká Británia ocitla vo vojne, v ktorej nemohla dúfať vo víťazstvo vzhľadom na nerovnosť v pracovnej sile a priemysle bez zapojenia iných veľkých mocností, ako boli Spojené štáty a Sovietsky zväz. V posledných dňoch kampane počas roka 1940 prezidentove sľuby o jeho politike zameranej na udržanie Spojených štátov v mieri dosiahli nebývalých výšin.

Dňa 30. októbra v Bostone Roosevelt vyhlásil: „Povedal som to už skôr, ale budem to opakovať znova a znova: Naši chlapci nebudú vyslaní do žiadnej zahraničnej vojny.“

Rovnakú myšlienku vyslovil v prejave 1. novembra v Brooklyne: „Bojujem za to, aby som udržal náš ľud mimo zahraničných vojen. A v tomto boji budem pokračovať.“ [1]

Prezident povedal 2. novembra publiku v Rochestri, New York: „Vaša národná vláda … je taktiež vládou mieru – vládou, ktorá má v úmysle zachovať mier pre americký ľud.“

V ten istý deň boli voliči v Buffale ubezpečení: „Váš prezident hovorí, že táto krajina nepôjde do vojny.“

A 3. novembra vyhlásil v Clevelande: „Najdôležitejším cieľom zahraničnej politiky je udržať našu krajinu mimo vojny.“

Tak mnoho prezidentových slov. Ale čo prezidentove skutky? Americkú účasť vo vojne s Nemeckom predchádzala dlhá séria krokov, z ktorých ani jeden by sa nedal označiť za smerujúci k prezidentovmu ideálu o udržanie Spojených štátov mimo zahraničnej vojny. Tu je stručný zoznam týchto krokov:

1. Výmena amerických torpédoborcov za britské základne v Karibiku a na Newfoundlande v septembri 1940.

Toto bol jasný odklon od požiadaviek neutrality a porušoval aj niekoľko amerických zákonov. Konferencia špičkových vládnych právnikov v tej dobe usúdila, že obchod s torpédoborcami zatiahol ich krajinu do vojny, ako legálne tak aj morálne.

2. Schválenie Zmluvy o pôžičke a prenájme (Lend-Lease Act) v marci 1941. V úplnom rozpore so znením a výkladom zákona o neutralite, ktorý bol stále v platnosti, sa Spojené štáty stali partnerom bez obmedzení v ekonomickej vojne proti silám Osi na celom svete.

3. Tajné rozhovory medzi americkým a britským štábom vo Washingtone počas januára až marca 1941.

Boli prijaté mimoriadne opatrenia, aby sa Kongres nedozvedel nielen obsah týchto rozhovorov, ale aj to, že vôbec prebiehali. V dobe, keď hovorci vlády poskytovali záruky, že v Zmluve o pôžičke a prenájme sa nenachádzajú žiadne vojenské aspekty, na tejto konferenci boli použité jasné a jednoznačné frázy „keď sa Spojené štáty zapoja do vojny s Nemeckom.“

4. Vytvorenie takzvaných námorných hliadok, ktorých účelom bolo oznamovať prítomnosť nemeckých ponoriek britským vojnovým lodiam v Atlantiku v apríli 1941.

5. Vyslanie amerických robotníkov do Severného Írska na vybudovanie námornej základne, samozrejme s ohľadom na potreby amerických expedičných jednotiek.

6. Okupácia Islandu americkými jednotkami v júli 1941. Toto bolo ďaleko za hranicami prehlásení vlády, ktorá tvrdila, že jej hlavným záujmom je udržanie Spojených štátov mimo zahraničných vojen.

7. Atlantická konferencia medzi Rooseveltom a Churchillom 9. – 12. augusta 1941.

Okrem záväzku Ameriky k partnerstvu pri faktickej dohode o vojnových cieľoch sa táto konferencia zaoberala aj prerokovaním ultimáta Japonsku a okupácii Kapverdských ostrovov, ktoré vlastnilo Portugalsko, americkými jednotkami.

8. Rozkazy americkým vojnovým lodiam k streľbe na nemecké ponorky pri ich objavení, oficiálne vydané 11. septembra.

Začiatok skutočných nepriateľských akcií sa môže datovať skôr od tohto dátumu, než od vyhlásenia vojny Nemeckom, ktoré nasledovalo po Pearl Harbor.

9. Povolenie na vyzbrojenie obchodných lodí a ich vysielanie do vojnových oblastí v novembri 1941.

10. Zmrazenie japonských aktív v Spojených štátoch 25. júla 1941.

Tento krok, po ktorom nasledovala podobná akcia zo strany Veľkej Británie a Holandskej východnej Indie, predstavovala komerčnú blokádu Japonska. Možné vojnové následky tohto rozhodnutia uznal sám Roosevelt krátko pred jeho prijatím. Vysvetlil, prečo predtým nezastavil dodávky ropy do Japonska:

Bolo veľmi dôležité z nášho vlastného obranného hľadiska zabrániť začatiu vojny v Južnom Pacifiku. Takže našou zahraničnou politikou bol pokus o zabránenie vojny, ktorá by sa tam rozpútala. … Ak by sme ich odstrihli od ropy, mohli by [Japonci] vpadnúť do Holandskej východnej Indie už pred rokom a my by sme mali vojnu. [1]

11. Keď japonský premiér princ Fumimaro Konoye požiadal o osobné stretnutie s Rooseveltom, aby diskutovali o mierovom riešení v Pacifiku, táto žiadosť bola zamietnutá napriek dôrazným odporúčaniam amerického veľvyslanca v Japonsku Josepha C. Grewa.

12. Posledným krokom k vojne v Pacifiku bola nóta ministra zahraničia Cordella Hulla japonskej vláde dňa 26. novembra. Pred odoslaním nóty Hull zvažoval kompromisný návrh, ktorým by uvoľnil blokádu Japonska výmenou za stiahnutie Japonska z južnej Indočíny a obmedzenie japonských síl v severnej Indočine.

Hull však tento návrh stiahol pod tlakom z britských a čínskych miest. Namiesto toho odoslal skutočné ultimátum, v ktorom požadoval bezpodmienečné stiahnutie Japonska z Číny a Indočíny a trval na tom, že „v Číne by nemala byť žiadna iná vláda než národná vláda [Čankajšekova].“ Hull pripustil, že táto nóta presunula japonsko-americké vzťahy z rúk diplomatov do rúk generálov. Záporná japonská odpoveď na túto nótu prišla takmer zároveň s útokom na Pearl Harbor. Došlo k zvláštnemu a dosiaľ nevysvetlenému zlyhaniu výstrahy pred bezprostredným nebezpečenstvom. Ako minister vojny Stimson vysvetlil, šlo o snahu vmanévrovať Japoncov do situácie, kedy vypália prvý výstrel a existovala obava, že očividné preventívne a obranné kroky Kimmela a Shorta by odradili od útoku japonskú útočnú skupinu, o ktorej sa vedelo, že mieri k niektorej americkej základni.

Toto sú záznamy skutočných prezidentových slov a prezidentských listín. Žiaden presvedčený zástanca proti americkej vojenskej intervencii by nemohol americkému ľudu poskytnúť konkrétnejšie sľuby, ako to urobil Roosevelt počas kampane v roku 1940. Žiaden prezident – s ohľadom na ústavné obmedzenia – by nedokázal urobiť viac na rozpútanie vojny s Nemeckom a Japonskom, ako to dokázal Roosevelt počas pätnástich mesiacov od podpisu Zmuvy o pôžičke a prenájme po Pearl Harbor. Bývalá kongresmanka Clare Boothe Luce našla správne slová, keď obvinila Roosevelta, že nás klamstvami vtiahol do vojny. Dokonca aj sympatizant s politikou Roosevelta, profesor Thomas A. Bailey vo svojej knihe The Man in the Street, pripúšťa podvodné konanie, ale snaží sa ho ospravedlniť s nasledovným odôvodnením:

Franklin Roosevelt opakovane klamal americký ľud v období pred Pearl Harbor. … Bol ako lekár, ktorý musí pacientovi klamať pre jeho vlastné dobro. … Krajina bola protiintervencionistická až do útoku na Pearl Harbor a verejné smerovanie k vojne by viedlo k zlyhaniu a takmer určite k Rooseveltovej prehre v roku 1940, čo by znamenalo úplnú porážku jeho konečných cieľov. [2]

Profesor Bailey pokračuje v ospravedlňovaní argumentom, ktorý ponecháva iba veľmi málo z histórie americkej koncepcie vlády zodpovedajúcej sa národu a morálneho záväzku dodržiavať vôľu ľudu:

Prezident, ktorý nemôže národu povedať pravdu, preukazuje istý nedostatok viery v základné princípy demokracie. Ale keďže masy sú notoricky krátkozraké a vo všeobecnosti nevidia nebezpečenstvo až kým im nevisí na krku, naši štátnici sú nútení klamať im až do chvíle, kým si neuvedomia, čo je v ich vlastnom dlhodobom záujme. To je presne to, čo Roosevelt musel urobiť a kto môže povedať, že budúcnosť mu za to nepoďakuje? [3]

Prezidentské prísľuby o „udržaní našej krajiny mimo vojny“, s ktorými Roosevelt tak hýril v lete a na jeseň 1940, by mohli byť rozumne považované za anulované v prípade, ak by došlo k novému vývoju v medzinárodnej situácii, ktorý by zahŕňal skutočné a neodkladné ohrozenie bezpečnosti Spojených štátov a západnej pologule.

K žiadnemu takémuto vývoju, ktorý by ospravedlňoval Rooseveltove kroky k vojne v roku 1941, však nedošlo. Britské ostrovy neboli napadnuté ani v roku 1940, na vrchole Hitlerovych vojenských úspechov na kontinente. V roku 1941 bola hrozba invázie omnoho menšia. Na rozdiel od strašidelných predpovedí ministra vojny Stimsona, ministra námorníctva Knoxa a generála Marshalla o blížiacej sa invázii do Británie v prvých mesiacoch roku 1941, Churchill vo svojich pamätiach uvádza: „V apríli 1941 som inváziu nepovažoval za vážne nebezpečenstvo, pretože boli proti nej vykonané náležité prípravy.“

Navyše americká aj britská vláda vtedy vedeli, že Hitler pripravuje skorý útok na Sovietsky zväz. Takýto útok musel zhltnúť obrovskú časť nemeckých vojenských zdrojov.

Práve v tomto kontexte musí človek posudzovať úprimnosť a realizmus Rooseveltovho poplašného prejavu z 27. mája 1941 a s jeho tvrdením: „Vojna sa blíži k okraju samotnej západnej pologule. Prichádza veľmi blízko k našim domovom.“ Prezident hovoril o nacistickej „knihe o dobytí sveta“ a vyhlásil, že existuje nacistický plán, aby sa s krajinami Latinskej Ameriky zaobchádzalo tak, ako zaobchádzali s balkánskymi krajinami. Potom by Kanada a Spojené štáty uviazli v smrtiacej slučke.

Niet najmenšieho dôkazu, ktorý by potvrdzoval tieto senzačné obvinenia – a to ani v čase, keď archívy nacistickej vlády padli do rúk víťazným mocnostiam. Hrozba pre bezpečnosť Veľkej Británie bola menej závažná v roku 1941 ako v roku 1940. Neexistujú žiadne dôkazy o nacistickom úmysle napadnúť americkú hemisféru v tom roku alebo v dohľadnej dobe.

Z tohto dôvodu prichádza nevyvrátiteľný záver, že sľuby „udržať Ameriku mimo zahraničných vojen“ boli úmyselným podvodom voči americkému ľudu, spáchanému za účelom zabezpečenia opätovného zvolenia Roosevelta, a tým mu bolo umožnené pokračovať v jeho pláne postupne dotlačiť Spojené štáty do vojny. Aký cieľ ale mal byť dosiahnutý zapojením Ameriky do vojny?

Poznámky:

[1] Forrest Davis and Ernest K. Lindley, How War Came (New York: Simon & Schuster, 1942), str. 258.
[2] Thomas A. Bailey, The Man in the Street: The Impact of American Public Opinion on Foreign Policy (New York: The Macmillan Company, 1948), str. 13.
[3] tamtiež

Autor: William Henry Chamberlain
Preklad: ::prop
Zdroj: Nekonečná vojna za večný mier, Barnes Review