“Bol som na mítingu Jimmieho Åkessona (predseda švédskej nacionalistickej strany Švédski demokrati). Pri sebe som mal malú švédsku vlajku. Potom sme šli do neďalekého obchodu. Neďaleko stálo veľké množstvo ľavicových extrémistov. Nanešťastie si ma všimli a prerazili políciu, ktorá im robila živú zátarasu. Zapol som kameru na telefóne, aby som mal v prípade potreby dôkaz o ich útoku. Obklopili ma, začali ma ponižovať a pľuť na mňa. Nemal som žiadnu šancu brániť sa.

Za môjho života som sa ešte nikdy neocitol v boji. Mám okolo seba ľudí, ktorí sú vpravo, vľavo, komunisti, moslimovia, ateisti a všetko možné medzi nebom a zemou. Som z prisťahovaleckej rodiny. Môj starý otec bol v koncentračných táboroch a bojoval proti nacistom. A moji rodičia žili pod komunistickým útlakom. A napriek tomu som podľa týchto osôb “nacista, fašista a rasista”.

Pokúšal som sa odtiaľ odísť, lebo si myslím, že nie je potrebné provokovať a končiť v konflikte. Som totiž toho názoru, že dialóg môže vyriešiť toho najviac. A tak som sa otočil, že sa poberiem späť. No keď som pokračoval, skupina mladých antifašistických bojovníkov sa prebrala, vytrhli mi vlajku z rúk a začali znova kričať.”, píše Švéd menom Max Martin Skalenius.

“Toto je dobré? Kde je tá ich láska? Modlím sa za obrátenie Švédska. Všetko, čo títo ľudia potrebujú, je skutočná láska. Ukážme im, že milujeme a chránime našu krajinu, pričom to neznamená, že nenávidíme iné krajiny a kultúry,” vyzýval Max deň pred voľbami.