1. Atlantická charta a Štyri slobody. Najpodrobnejšie vyhlásenie vojenských cieľov Spojených štátov, ktoré je ekvivalentom štrnástich bodov vyhlásených Woodrowom Wilsonom počas Prvej svetovej vojny, možno nájsť v Atlantickej charte. Toto je spoločné vyhlásenie Roosevelta a Churchilla, ktoré bolo vydané po spoločnom stretnutí pri pobreží Newfoundlandu v auguste 1941. Popisovalo sa ako „spoločný program cieľov a zásad“ v deklarácii Spojených národov, ktorá bola vydaná vo Washingtone 1. januára 1942. Atlantická charta sa skladá z nasledujúcich ôsmich bodov:

– ZA PRVÉ, ich krajiny sa neusilujú o žiadnu expanziu – územnú ani inú.

– ZA DRUHÉ, neprajú si žiadne územné zmeny, ktoré by nezodpovedali slobodne vyjadrenému želaniu príslušných národov.

– ZA TRETIE, rešpektujú právo všetkých národov vybrať si formu vlády, pod ktorou budú žiť; prajú si obnovu zvrchovanosti a vlastnej vlády u tých, ktorí ich boli násilne zbavení.

– ZA ŠTVRTÉ, budú usilovať, náležite prihliadajúc ku svojim platným záväzkom, aby všetky štáty, veľké aj malé, víťazné aj porazené, mali za rovných podmienok lepší prístup k svetovému obchodu a k svetovým zdrojom surovín, ktoré potrebujú ku svojmu hospodárskemu rastu.

– ZA PIATE, prajú si dospieť k čo najúplnejšej hospodárskej spolupráci všetkých národov tak, aby všetkým boli zaistené lepšie pracovné podmienky, hospodársky rozvoj a sociálne zabezpečenie.

– ZA ŠIESTE, veria, že po konečnom rozdrvení nacistickej tyranie bude nastolený mier, ktorý všetkým národom poskytne prostriedky k bezpečnému životu vo svojich hraniciach a ktorý zaručí, že všetci ľudia vo všetkých krajinách budú môcť prežívať svoj život bez strachu a núdze.

– ZA SIEDME, taký mier by mal umožniť všetkým ľuďom plaviť sa bez prekážok po moriach a oceánoch.

– ZA ÔSME, veria, že všetky národy sveta musia z dôvodov vecných aj z dôvodov duchovných dospieť k tomu, že upustia od používania sily. Pretože v budúcnosti nebude možné zachovať mier dokiaľ pozemnú, námornú alebo leteckú výzbroj budú aj naďalej používať národy, ktoré hrozia, alebo by mohli hroziť útokmi mimo svojich hraníc, sú presvedčení, že dokiaľ nebude zriadená širšia trvalá sústava všeobecnej bezpečnosti, je nevyhnutné takéto národy odzbrojiť. Taktiež budú poskytovať pomoc pri všetkých ďalších praktických opatreniach, ktoré mierumilovným národom uľahčia drvivé bremeno zbrojenia a budú takéto opatrenia podporovať.

Takže podľa podmienok Atlantickej charty sa víťazi Druhej svetovej vojny zaviazali rešpektovať práva každého národa na sebaurčenie a dodržiavať, ako aj medzi národmi, rovnosť ekonomických príležitostí. Argument, ktorý následne potvrdil aj Churchill, že Atlantická charta sa neuplatňuje na Nemecko, je v priamom rozpore s dvoma spojeniami použitými v dokumente. Je to odkaz na „všetky štáty, veľké aj malé, víťazné aj porazené“ a „všetci ľudia vo všetkých krajinách“.

V Atlantickej charte nájdeme zárodok myšlienky Spojených národov na „zavedenie rozsiahleho a trvalého systému všeobecnej bezpečnosti“ a tiež presvedčenie, že národy sa delia na mierumilovné ovečky a agresívnych vlkov.

Nájdeme v nej aj nepokrytú poklonu prezidentovi Rooseveltovi v šťastnej vízii „všetci ľudia vo všetkých krajinách budú môcť prežívať svoj život bez strachu a núdze.“ Prezident vo svojom inauguračnom prejave v januári 1941, po svojom zvolení do tretieho funkčného obdobia, dramaticky zdôraznil nevyhnutnosť všeobecnej realizácie Štyroch slobôd pre svetový mier. Bola to sloboda prejavu, vierovyznania, sloboda od chudoby a strachu. Toto bolo neustávajúcim „žiarivým mottom“ vojnových cieľov Roosevelta.

Spravodlivým testom úspechu a efektivity americkej účasti vo vojne by bola úroveň povojnového sveta vo svetle slobody od biedy a strachu, slobody slova a vierovyznania, práva národov vybrať si vlastnú formu vlády, pokroku v celosvetových podmienkach voľného obchodného styku a v znižovaní zbrojenia.

2. Bezpodmienečná kapitulácia. Táto požiadavka sa stala oficiálnou politikou Británie a Americky po tom, ako ju Roosevelt vyslovil na konferencii v Casablanke v januári 1943. Zrejme k nej došlo Rooseveltvým omylom, keď si zamenil dve epizódy americkej občianskej vojny.

Požiadavku okamžitej a bezpodmienečnej kapitulácie predložil generál Grant počas obliehania pevnosti Fort Donelson. Zdá sa, že Roosevelt si to pomýlil s kapituláciou konfederačnej armády generála Leeho v Appomattoxe, kde však spojenie „bezpodmienečná kapitulácia“ nezaznelo. Napriek opakovaným žiadostiam špecialistov na psychologickú vojnu a frontových veliteľov Roosevelt odmietal túto požiadavku pozmeniť alebo aspoň vysvetliť do konca svojho života.

3. Spolupráca so Sovietskym zväzom. Jedným z hlavných cieľov Roosevelta sa stalo očarenie a umiernenie Stalina, aby spolupracoval a bol „dobrý“ na medzinárodnej scéne. Podľa Williama C. Bullitta, bývalého veľvyslanca v Sovietskom zväze a Francúzsku, ktorý bol zároveň obľúbeným poradcom Roosevelta, a ktorý rád diskutoval o ruskej politike s Rooseveltom počas vojny, bola Rooseveltova politika voči Rusku založená na štyroch zásadách:

– poskytovať Stalinovi bez limitov a obmedzení všetko o čo požiada na vedenie vojny a na oplátku nepožadovať žiadnu protihodnotu
– presviedčať Stalina, aby sa priklonil ku všeobecným zásadám, ako je Atlantická charta
– preukazovať Stalinovi, že vplyv Bieleho domu je využívaný na to, aby medzi Američanmi vytváral priaznivý obraz o Sovietskom zväze
– stretávať sa so Stalinom zoči-voči a presviedčať ho, aby prijal kresťanské spôsoby a demokratické princípy

Bullitov pohľad na sovietsky režim sa vďaka vlastným skúsenostiam na poste veľvyslanca radikálne zmenil negatívnym smerom. Predložil Rooseveltovi memorandum, v ktorom predložil dôvody, prečo takáto politika nebude mať úspech. Podľa Bullitovho svedectva bola Rooseveltova reakcia nasledovná:

„Bill, nespochybňujem predložené fakty; sú presné. Nespochybňujem ani logiku tvojich úvah. Len mám pocit, že Stalin nie je ten typ človeka. Harry [Hopkins] tvrdí, že taký nie je a nechce nič iné, ako bezpečie pre svoju krajinu. A ja si myslím, že ak mu dám všetko čo môžem a na oplátku nebudem nič požadovať, noblesse oblige (postavenie zaväzuje – pozn. prekl.), nebude sa pokúšať nič zabrať a bude spolupracovať pri budovaní sveta, v ktorom bude vládnuť mier a demokracia.“

Podobná interpretácia Rooseveltovej politiky, ktorú napísal Forrest Davis a publikoval s vedomím a súhlasom prezidenta v The Saturday Evening Post v máji 1944, uvádza nasledovné vyhlásenia:

„Jadrom jeho [Rooseveltovej] politiky bolo upokojenie Stalina. To sa dialo, ako sme mohli vidieť, v Teheráne. Dialo sa tak cestou náročnej diplomacie od Stalingradu…“

„Predpokladajme, že Stalin, napriek všetkým ústupkom, bude neústupný…“

Roosevelt hral takú hazardnú hru, akú ešte žiaden iný štátnik nehral. Vsadil na to, že Sovietsky zväz potrebuje mier a je zaň ochotný zaplatiť spoluprácou so Západom.

Táto dychtivosť upokojiť sovietskeho diktátora, bez ohľadu na cenu, je podnetom ku pochopeniu dvoch hlavných vojnových konferencií „Veľkej trojky“ (Roosevelt, Stalin, Churchill) v Teheráne a na Jalte.

Zničenie Nemecka a Japonska ako veľmocí – čo naznačoval slogan „bezpodmienečná kapitulácia“ – a upokojenie sovietskej diktatúry, to boli iba opačné strany tej istej mince.

Stanovený cieľ – politická deštrukcia, ekonomické zmrzačenie a úplné odzbrojenie Nemecka a Japonska (a ako ukázala prvá fáza okupácie Nemecka a Japonska, boli to plody bezpodmienečnej kapitulácie) – znamenal úplné rozvrátenie mocenskej rovnováhy v Európe a Ázii.

Na hraniciach so Sovietskym zväzom vzniklo obrovské mocenské vákuum. Čo to znamenalo pre budúcnosť, prorocky predpovedal v roku 1943 neskorší premiér Juhoafrickej republiky Jan Christiaan Smuts, jeden z najskúsenejších a najváženejších štátnikov Britského impéria:

„Rusko je novým kolosom na Európskom kontinente. Aké to bude mať následky nedokáže nikto predpovedať. Môžeme si však uvedomiť, že je to nový fakt, s ktorým musíme počítať a musíme s ním počítať chladne a objektívne. S ostatnými [odkaz na Nemecko, Francúzsko a Taliansko] mimo hru sa stáva vládcom kontinentu. Jeho moc nebude veľká iba z toho dôvodu, ale bude rásť aj naďalej, pretože Japonská ríša bude zmietnutá z cesty. Teda každá opozícia alebo mocenská rovnováha na východe zanikne. Rusko bude v pozícii, akú ešte nemala žiadna krajina v histórii Európy.“

4. Vojnové ciele na ďalekom východe. Dva vojnové ciele v Oriente boli uvedené v Hullovej nóte z 26. novembra 1941. Bolo to stiahnutie Japonska z Číny a výhradná podpora nacionalistickej vlády Čankajšeka. Ďalšie boli uvedené v Káhirskej deklarácii po dohode Roosevelta, Churchilla a Čankajšeka 1. decembra 1943:

Japonsku budú odobrané všetky ostrovy v Tichom oceáne, ktoré získalo alebo okupovalo od začiatku Prvej svetovej vojny v roku 1914 a všetky územia, ktoré Japonsko ukradlo Číne, ako Mandžusko, Formosa a Pescadores, budú vrátené Čínskej republike. Japonsko bude zbavené aj všetkých ostatných území, ktoré získalo svojou nenásytnosťou a násilím. Vyššie uvedené tri mocnosti, berúc na vedomie zotročovanie obyvateľov Kóreje, sú rozhodnuté, že Kórea sa v príhodnej dobe stane slobodnou a nezávislou.

5. Frázy a moralizovanie. Tu uvádzame charakterisktické úryvky z dlhého vyhlásenia o amerických vojnových cieľoch, ktoré pokrývajú sedemnásť bodov, vydaných tajomníkom Hullom 21. marca 1944:

Pri určovaní našej zahraničnej politiky musíme najprv jasne vidieť, aké sú naše skutočné národné záujmy…

Spolupráca medzi národmi v duchu dobrého susedstva založená na princípoch slobody, rovnosti, spravodlivosti, morálky a práva je najefektívnejšou metódou zabezpečenia a podpory politického, ekonomického, sociálneho a kultúrneho blahobytu nášho národa a všetkých národov.

Do medzinárodnej spolupráce musia byť zahrnuté možné úpravy vo výzbroji krajín takým spôsobom, že vláda zákona nebude môcť byť úspešne napadnutá a bremeno zbrojenia môže byť obmedzené na minimum.

Ako výsledok deklarácie štyroch národov (z Moskvy), ktorá vstupuje do platnosti, už nebudú viac potrebné sféry vplyvu, aliancie, rovnováha moci, alebo iné zvláštne opatrenia, vďaka ktorým sa v nešťastnej minulosti štáty snažili zabezpečiť svoju bezpečnosť alebo presadzovať svoje záujmy…

Atlantická charta je systém, ktorý každému národu – veľkému či malému – poskytne väčšiu istotu stabilného mieru, väčšiu príležitosť na dosiahnutie svojich snáh o slobodu a väčšie možnosti materiálneho pokroku. Tento záväzok však znamená povinnosť pre každý národ preukázať svoju schopnosť stabilnej a progresívnej vlády, dôsledného plnenia povinností voči iným národom, schopnosť riešiť svoje medzinárodné spory a námietky len mierovými metódami a plne tak prispievať k zachovaniu trvalého mieru.

Každý zvrchovaný národ, veľký alebo malý, je pred zákonom a podľa práva rovný každému inému národu.

Zásada rovnosti všetkých mierumilovných štátov bez ohľadu na veľkosť a silu, ako partnerov v budúcom systéme všeobecnej bezpečnosti, bude základným kameňom, na ktorom bude vytvorená budúca medzinárodná organizácia.

Každý národ by si mal slobodne vybrať formu a podrobnosti vládnej organizácie – pokiaľ tá bude vykonávať svoje záležitosti takým spôsobom, aby neohrozila mier a bezpečnosť iných národov.

Všetky národy, veľké aj malé, ktoré rešpektujú práva iných, majú právo slobodne rozhodovať vo svojich vnútorných záležitostiach bez vonkajších zásahov.

Toto je pravdepodobne ten najzreteľnejší oficiálny príklad nehanebného a nerealistického moralizovania, ktorý zaobaľoval americké vojnové ciele do hávu utopickej krížovej výpravy. Nebol to iba Hull, ktorý mal sklony prezentovať americkú zahraničnú politiku moralistickými frázami, vyslovovanými úplne mimo tvrdého faktu – vojna vedená tými najbarbarskejšími metódami vedie s neúprosnou logikou k najnespravodlivejšiemu a nefungujúcemu mierovému urovnaniu.

Počas kampane v roku 1940 verne napodobňoval Rooseveltovu techniku prejavov o mieri aj Wendell Wilkie, snažiac sa o zisk čo najväčšieho počtu hlasov. Súčasne zvažoval opatrenia, ktoré mohli viesť jedine k účasti vo vojne a súperil s Hullom, kto vysloví bezvýznamnejšiu frázu. Aké konkrétne myšlienky si môžeme prečítať v nasledujúcich hmlistých zamysleniach v náhlivo napísanej Wilkieho knihe „One World“?

„Pre zachovanie mieru sú podľa môjho názoru potrebné tri veci. Po prvé: mier musíme plánovať pre celý svet. Po druhé: svet musí byť slobodný, politicky a ekonomicky, pre národy a ľudí. Po tretie: Amerika musí zohrávať aktívnu a konštruktívnu úlohu pri oslobodzovaní a udržiavaní mieru. … Keď hovorím, že mier musí byť plánovaný celosvetovo, myslím tým doslovne celý svet. Kontinenty a oceány sú zjavne iba časti celku, ako to je vidieť zo vzduchu a ako som to aj ja videl. Anglicko a Amerika sú časti sveta. Rusko a Čína, Egypt, Sýria a Turecko, Irak a Irán sú tiež časti sveta a je nevyhnuteľné, že pre žiadnu časť sveta nemôže existovať mier, pokiaľ základy mieru nebudú položené cez všetky časti sveta.“

S najoriginálnejším vyjadrením vojnových cieľov prišiel viceprezident Henry A. Wallace. Podľa neho je vojna „boj medzi slobodným svetom a svetom otrokov.“ S absolútnou istotou predpovedal, že „ľudia pochodujú k ešte väčšej slobode, než akej sa doteraz tešili najšťastnejší ľudia sveta.“

Wallace pokračoval vo fantáziách: „Cieľom tejto vojny je zabezpečiť, aby každý na svete mal právo vypiť denne štvrť galóna (približne 0,94 litra – pozn. prekl.) mlieka.“ Existoval aj sekundárny cieľ: porážka Satana. Nasledujúci odstavec je z prejavu, ktorý Wallaceovi vyniesol povesť inšpiratívneho vojnového proroka:

„Satan sa voľne vznáša nad svetom. … Cez vodcov nacistickej revolúcie sa teraz Satan snaží priviesť obyčajných ľudí celého sveta späť do otroctva a temnoty. … Satan na nás uvrhol šialenstvo. … Nastal Gotterdammerung pre Odina a jeho družinu. … Zničíme morovú škvrnu Európy, ktorou je Hitlerove Nemecko a spolu s ním aj jeho pekelných ázijsko-japonských spojencov. So Satanom nie je možný kompromis.“

6. Založenie novej Organizácie spojených národov namiesto Spoločnosti národov. OSN, ako to jasne dokazuje jej charta, bola založená na predpoklade, že vojnové spojenectvo západných mocností, Sovietskeho zväzu a Číny bude trvalé. Walter Lippmann vysvetlil túto teóriu v roku 1944, keď napísal:

„Dá sa ľahko povedať, že súčasní spojenci môžu byť zajtra nepriateľmi. Nie je to však pravda. … Naše spojenectvo proti Nemecku nie je žiadnym dočasným výmyslom. Je to zjednotenie národov, ktoré napriek mnohým sporom, mnohým podozreniam a dokonca aj krátkym miestnym vojnám, ako bola Krymská vojna, boli viac než storočie prirodzenými spojencami.

Nie je žiadna náhoda, že Británia a Rusko sa stali spojencami od vzniku nemeckej imperiálnej agresie; že Spojené štáty a Rusko, pod cármi a sovietmi, boli vždy v životne dôležitých veciach na tej istej strane…“

Ktokoľvek s primeranou znalosťou histórie môže vidieť nedostatky tejto argumentácie. Počas minulého storočia sa vyskytlo veľa príležitostí, keď národy, ktoré boli hlavnými spojencami počas Druhej svetovej vojny, cítili a konali voči sebe úplne inak, než „prirodzení spojenci.“

Viera v stálosť vojnového spojenectva však bola základným kameňom Organizácie spojených národov. Koncept OSN bol navrnutý v Dumbarton Oaks, zdokonalený v San Franciscu a slávnostne predstavený v Londýne. Charta OSN ustanovila výkonnú moc vo forme Bezpečnostnej rady, orgáne s piatimi stálymi a šiestimi rotujúcimi členmi. Päť stálych členov pozostávalo zo Spojených štátov, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a Číny.

S výnimkou menej významných procedúr je Bezpečnostná rada v zmysle Charty oprávnená konať iba so súhlasom všetkých piatich stálych členov. Podľa charty môže jedno veto ochromiť konanie Rady. Takéto veto môže zablokovať nielen veľké rozhodnutia, ako použitie ozbrojených síl proti agresorovi, ale bráni aj v menších rozhodnutiach, ako je prijímanie nových členov do OSN.

Charta neposkytuje žiadne účinné mechanizmy pre rast a zmenu. Môže sa zmeniť a doplniť iba so súhlasom všetkých stálych členov. Keď sa schvaľovali pravidlá OSN, všetko sa zakladalo na predpoklade, že vojenská spolupráca Spojených štátov, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu bude trvalá, čo umožňovalo Rooseveltovi poskytnúť Stalinovi všetko čo chcel.

7. Americká národná bezpečnosť. Spoluúčasť na Druhej svetovej vojne, podobne ako na Prvej, bola podporovaná aj tvrdeniami o životnom ohrození americkej bezpečnosti, pokiaľ by neboli rozdrvené mocnosti Osi. Existovali aj tvrdšie a sofistikovanejšie verzie tejto argumentácie.

Tvrdšou verziou bol strašidelný obrázok, často opakovaný v intervencionistickej literatúre z rokov 1939-41, o nacistickej invázii a okupácii amerického kontinentu – notoricky známy mýtus o „Hitlerovom harmonograme“ na inváziu cez Brazíliu. Američania sa mali triasť pri pomyslení na úderné oddiely, ktoré sa preháňajú ulicami amerických miest a surovo zaobchádzajú s mierumilovným obyvateľstvom. Jeden z intervencionistických plagátov zobrazoval americké deti, ktoré sú nútené opakovať modlitbu: „Adolf Hitler, požehnané buď tvoje meno.“

Pre tých, ktorým pripadali tieto domnienky smiešne alebo prinajmenšom veľmi nepravdepodobné, existovala ďalšia línia psychologického prístupu. Tvrdilo sa, že aj ak by nedošlo k žiadnemu útoku na západnú hemisféru, americký spôsob života bude nesmierne ovplyvnený k horšiemu v prípade víťazstva Osi. Podľa tejto argumentácie, Amerika bude podrobená disciplíne, atmosféra vojenského tábora bude trvalá a Američania nikdy nespoznajú skutočný mier a bezpečnosť.

Explicitne aj implicitne sa vo všeobecnosti predpokladalo, že vojna je cesta k trvalému mieru a porážku Osi bude nasledovať éra dobrej vôle a bezpečnosti.

Americké vojnové ciele sa dajú zhrnúť nasledovne:

(1) realizácia zásad Atlantickej charty a štyroch slobôd; (2) bezpodmienečná kapitulácia mocností Osi a odstránenie týchto mocností zo systému svetovej politiky; (3) dlhodobá mierová spolupráca so Sovietskym zväzom; (4) rozklad japonskej ríše a podpora nacionalistickej Číny; (5) rozmanitý zoznam naplnenia morálnych ideálov vrátane regulácie medzinárodného chovania sa podľa pravidiel bezúhonnej morálky, zaistenie litra mlieka denne pre každého človeka na zemi a zničenia Satana; (6) zriadenie Organizácie spojených národov na základe úzkej spolupráce so Sovietskym zväzom; (7) zabezpečenie americkej národnej bezpečnosti a podpora atmosféry medzinárodného mieru a dobrej vôle, v ktorej by sa Američania a iné „mierumilovné“ národy mohli oslobodiť od bremena nadmerného zbrojenia, nedostatku a strachu.

Takéto boli túžby a sny. Osem rokov po ukončení nepriateľských akcií bola situácia úplne iná.

Autor: William Henry Chamberlain
Preklad: ::prop; www.protiprudu.org
Zdroj: Nekonečná vojna za večný mier, Barnes Review