Víťazstvo diverzity: Presne toto charakterizuje nemecké ozbrojené sily druhej svetovej vojny do roku 1945. Hoci to mnohí historici prijmú ťažko, je to napriek tomu presné zhrnutie toho, čo sa v Európe v 30-tych a 40-tych rokoch stalo. Aj keď Nemci začali svoju vojnu s rasistickou doktrínou na mysli, takou, ktorá sa snažila o vytvorenie „Nového poriadku“ pre Európu, s Nemeckom uprostred a nemeckými elitami na vrchole európskej politickej a rasovej hierarchie (nemecká verzia takzvaného „bremena bieleho muža“), Nemci napriek tomu museli vymeniť túto rasovú doktrínu za takú, ktorá podporovala internacionalizmus a tolerovala multikultúrnu a medzietnickú spoluprácu a úzke vzťahy. Mnohí nacisti boli zásadne ovplyvnení nenemcami, s ktorými bojovali a pracovali. Napríklad Fritz Freitag porušil nacistickú doktrínu a namiesto toho sa zameral na vybudovanie Ukrajinskej oslobodzovacej armády.

V telefónnom rozhovore s nemeckým preživším druhej svetovej vojny „G“ (chránim jeho identitu), som sa prvý krát dozvedela, že cudzinci, ktorí pracovali na základe zmlúv o „nútenej práci“ v Nemecku, boli v podstate rovnako slobodní ako samotní Nemci. Charakterizácia nútenej práce bola podľa G zavádzajúca. Cudzinci boli za svoju prácu platení a mohli si do Nemecka priviesť rodiny, aby žili s nimi. Užívali si voľnočasové aktivity, zatiaľ čo etnickí Nemci boli zabíjaní po desaťtisícoch na východnom fronte. Teória a realita sa v Tretej ríši podstatne líšili a pokiaľ sa neporozprávame priamo s ľuďmi, ktorí v Európe v tom čase žili, nikdy sa nedozvieme, čo sa medzi Nemcami a nenemcami v ich každodennom živote skutočne dialo. Táto štúdia sa pokúsi zodpovedať túto neznámu čo najlepšie, lebo až pridlho bola ignorovaná alebo prehliadaná.

Dovoľte, aby som začala pár slovami o terminológii. Keď používam nacistické pojmy Mischlinge, Volljude a Halbjude, môj zámer nie je rasistický. Používam tieto pojmy len preto, lebo ich používali nacisti, preto si prosím nemýľte nacistickú terminológiu s mojou. Po druhé, pojem mulati používam v historickom zmysle. Tento pojem nemá byť v tomto kontexte rasistický, ale vzhľadom k téme je jednoducho príhodnejší a historicky presnejší. Veľmi som sa snažila byť úplne objektívna voči Tretej ríši a jej vedeniu a taktiež som dosť premýšľala o súvislostiach počas toho, ako som postupovala vo svojej analýze histórie a historiografie. Tých historikov, ktorí majú subjektívny prístup ku Hitlerovi a Tretej ríši prosím, aby sa zdržali posudzovania môjho zámeru či predsudkov, pokiaľ si neprečítajú celú moju knihu Čierni nacisti! Štúdia rasovej rozpoltenosti vo vojenskej organizácii nacistického Nemecka, výňatkom z ktorej je tento článok. Existuje dôvod, prečo som prezentovala svoje argumenty ako také, preto snáď ostatní historici odídu z tejto štúdie o „vojne a spoločnosti“ s hlbším porozumením:

• rasovej dynamiky vo všetkých západných spoločnostiach pred a od druhej svetovej vojny;


• histórie Osi všeobecne;


• vojnovej kriminality Spojencov;


• nenemeckého Wehrmachtu a služby SS (najmä dobrovoľníctva);


• rasových názorov Adolfa Hitlera;


• rasových zmien, ku ktorým došlo v oficiálnom nacistickom étose (Weltanschauung) následkom vojny;


• nepredvídateľného zaobchádzania so Židmi, černochmi a rasovými miešancami v nacistickom Nemecku.

Keď používam výraz „rasová rozpoltenosť“, používam ho doslovne: mnohí nacisti mali doslova „dva názory“ na rasu a etnicitu. Dejiny súvisiace s národno-socialistickým obdobím sa všeobecne hemžia emóciami a predsudkami a táto subjektivita bráni všetkým historikom v tom, aby videli, čo sa v Tretej ríši skutočne dialo a prečo. Len zopár historikov sa pýta, prečo toľko etnických menšín a cudzincov podporovalo NS (národno-socialistický) vojenský aparát. Podobne sa len nemnohí pýtajú, ako mohlo toľko mulatov, Afričanov a Židov prežiť vojnu napriek zverstvám, ktoré boli na týchto etnických skupinách spáchané. Táto štúdia sa zameriava na tých, ktorí prežili nacistický režim a prečo, nie na tých, ktorí z akéhokoľvek dôvodu zomreli.

Waffen SS sa z väčšej časti skladali z negermánskych dobrovoľníkov. Väčšina historikov aj naďalej prehliada motiváciu týchto mužov a žien, ktorí bojovali skôr za Hitlera než za Spojencov. Mala som pocit, že to je historicky neprijateľné vzhľadom k tomu, že každá strana si myslí, že len ona má pravdu. Historici všeobecne opisujú tento medzirasový jav ako „nevysvetliteľný“, hoci existujú viac než dostatočné dôkazy svedčiace o opaku. Nielen Hitler, ale aj mnohí poprední nacisti ako Franz Wimmer-Lamquet a Alfred Rosenberg nemali jasno vo svojich rasových a etnických názoroch. Vždy som zastávala názor, že pokiaľ neexistujú sklony k tolerancii a prijímaniu „ostatných“, nemôže existovať žiadna skutočná tolerancia alebo prijímanie „ostatných“. Mnohí nacisti sa stali veľkými priateľmi nenemcov. Hitler sa stretol s veľkým muftím, ale nestretol sa s „árijským“ vodcom Spojených štátov, Franklinom Rooseveltom. Z toho príkladu môžeme usúdiť, že Hitler bol ochotný oponovať vlastnému Weltanschauung, aby dosiahol, čo potreboval dosiahnuť v oblasti politiky a vojenstva. Čo je zaujímavé, tento všeobecný postoj rozpoltenosti sa neobmedzoval na vojenskú oblasť. Presahoval do oblasti spoločnosti Tretej ríše, a to pred aj počas vojny.

Jedna vynikajúca štúdia o SS s názvom Hitlerove cudzinecké divízie (redigoval Chris Bishop) ponúkla nasledovné vysvetlenie pre medzinárodný charakter SS. Len málo ľudí si uvedomuje, aké medzinárodné boli nemecké armády druhej svetovej vojny. Odhaduje sa, že pod svastikou slúžili takmer dva milióny cudzích štátnych príslušníkov. Aj keď boli koncom vojny mnohí prevelení do SS, veľký počet slúžil u armády, najmä na východnom fronte. Najoddanejší cudzineckí dobrovoľníci našli v SS domov, až kým sa niektoré jej časti nepodobali viac nemeckému ekvivalentu francúzskej cudzineckej légie než elite nemeckej rasy.

Hoci SS nevítala nenemeckých dobrovoľníkov až do polovice konfliktu v Rusku, nápad verbovať takých mužov sa datuje do obdobia pred vojnou. Vo svojej túžbe po pangermánskej Európe, Reichsfuhrer-SS Heinrich Himmler v roku 1938 nariadil, že nenemci vhodného „severského“ pôvodu by sa mohli zapísať do Allgemeine SS [1].

Je takmer nemožné nesúhlasiť s týmto všeobecným hodnotením charakteru Waffen SS. Jedným z pozoruhodnejších znakov Bishopovej analýzy je jeho záver, pokiaľ ide o charakter budúcej nemeckej elity, tak ako si ju Himmler predstavoval. Bishopov záver je takmer identický s mojím v tom, že obidvaja sa zhodujeme, že budúca nemecká elita sa nemala zakladať výhradne na rase, ale skôr na kombinácii „fyziognómie, duševných a telesných testov, povahe a duchu.“ Bishop správne usúdil, že Himmler si predstavoval „aristokratickú“ triedu, ktorá bude kombinovať „charizmatickú moc s byrokratickou disciplínou.“ Tá by následne typizovala „nový druh človeka – bojovníka, správcu, učenca a vodcu, všetko v jednom – ktorého spasiteľským poslaním bolo znovu zaľudniť Európu.“ [2] Absurdná predstava o „nadčloveku“ bola výsledkom spojeneckej propagandy, ktorá sa ujímala a využívala niektoré z radikálnejších myšlienok prednesených nie Hitlerom, ale Friedrichom Nietzschem, voči ktorému Hitler prejavoval malý obdiv. V súkromí Hitler oboznámil s takmer identickou víziou ku Himmlerovej – pokiaľ ide o budúce ústredné nemecké vedenie – Otta Wagenera, raného vodcu SA a jedného z Hitlerových prvých ekonomických poradcov. Avšak, na rozdiel od Himmlera, Hitler mal vtedy a aj neskôr v roku 1944 tendenciu zdôrazňovať charakter, česť a zásluhy nad biológiou.

Hitler bol stále mužom oceňujúcim zásluhy, čo sa prejavovalo v mnohých rozhovoroch o rase, ktoré viedol s rôznymi podriadenými a funkcionármi. Hitler prejavoval výraznú rozpoltenosť, v doslovnom zmysle „dvoch názorov“, pokiaľ ide o rasu a etnické dedičstvo – vždy bol ochotný urobiť rasové výnimky pre vlastnú ideológiu. V jednej chvíli Wagenerovi povedal, že „sluhovia“ (nenemci) boli v ranej nemeckej spoločnosti takí bežní ako „hrdinovia“ (rasoví Nemci). Kontext a tón tohto konkrétneho a ostatných rozhovorov, pokiaľ sa to dá vydedukovať z anglického prekladu, naznačuje, že Hitler zostal otvorený myšlienke určitej miery tolerancie cudzej krvi v nemeckej ľudovej krvi (Volkskörper). Aj keď sa zdalo, že je neoblomne proti primiešaniu židovskej krvi, naďalej robil výnimky. Vojenský a organizačný výkon a oddanosť rôznych etnických menšín, ako Erhard Milch a Bernhard Rogge (obaja Židia), a cudzincov, ako veľký muftí (Arab) a Ante Pavelič (Chorvát), určite ovplyvnili Hitlerovo uvažovanie o otázke rasy. Dokonca vyjadril obdiv mnohým svojim cudzím spojencom, vrátane veľkého muftího a kozákov. Podľa správy Lawrenca Dennisa, Hitler s ním posedel a rozprával sa s ním zoči-voči. Dennis bolo polovičný černoch. [3] Hitler sa v roku 1932 tiež rozprával s afro-američanom Dr. S.J. Wrightom, čo podrobnejšie preberám vo svojej knihe.

Ako mnohí z nás vedia, Winifred Wagner a ostatní, ako Heinrich Hoffmann, presvedčili Hitlera pri viac než jednej príležitosti, aby sa k určitým Židom správal prívetivo. Tisícom bolo udelené jeho osobné „nemecké“ omilostenie (Deutschblütigkeitserklärung). Fakt, že Židia sa mohli stať občanmi „nemeckej krvi“, bol v spomínanom časovom období bezprecedentným prejavom etnickej tolerancie. USA to v tom čase nedovolili ani černochom alebo Židom. Černosi a Židia neboli akceptovaní ako „bieli anglosaskí protestanti“ až do hnutia za občianske práva v 60-tych a 70-tych rokoch, a aj potom ich postavenie zostávalo neisté.

Žiaden historik nepreskúmal tento nacisticko-židovský jav dôkladnejšie než Bryan Mark Rigg. Avšak Rigg, tak ako mnohí iní, nedokázal adekvátne odpovedať predovšetkým na otázku, prečo Hitler udelil Židom omilostenie. Hoci priznáva, a správne, že Hitler urobil výnimky vo vlastnej ideológii v záujme vojenskej prospešnosti, nevysvetľuje dostatočne, prečo Hitler udelil Milchovi či ostatným Židom omilostenie pred vojnou. Adekvátne tiež nevysvetľuje ani to, prečo bolo omilostenie udeľované v rokoch 1944 a 1945 – v čase, kedy Hitler vedel, že prehráva vojnu. Navyše, jeho argumentácia nejde dostatočne ďaleko pri vysvetľovaní, prečo Hitler vyňal Židov a cigánov (Zigeuner) zo služby v rokoch 1944 a 1945, v čase, kedy Nemecko potrebovalo každého telesne zdatného muža, ktorého vedelo povolať. Hitler až do roku 1945 neumožnil nezávislosť ruskému kolaborantovi Andrejovi Vlasovovi. Ak tak zúfalo potreboval ľudskú silu, prečo potom zadržiaval Vlasovových ruských dobrovoľníkov, až kým už nebolo prineskoro?

Toto sú otázky, na ktoré Antonio J. Muno, Vladimir Baumgarten a Peter Huxley-Blythe odpovedali adekvátnejšie a podrobnejšie. Ani títo historici sa však nepýtali, či boli Rusi dostatočne spoľahliví na to, aby ich využili požadovaným spôsobom na východnom fronte. Zdá sa, že všetci sa zhodnú na tom, že keby bol Hitler a nacisti rasovo otvorenejší už od počiatku, vojnu by vyhrali. Ale to je len čistá špekulácia. Pokiaľ viem , títo cudzinci by spôsobili, že Nemci by vojnu prehrali skôr, než sa tak stalo, z rôznych dôvodov – napr. slabej morálky, nedisciplinovanosti atď. Brigády Dirlenwanger a Kaminski boli v prevažnej miere cudzinecké a patrili do nich mnohí cigáni a Slovania, ale ich výkon bol slabý a ich vojnové zločiny boli také strašné, že ich Nemci museli rozpustiť. Mnohí z „ázijských“ mužov v divízii Niedermayer si pod nátlakom nevodili dobre. Všetko toto bolo hlásené Hitlerovi, preto je viac než pravdepodobné, že biedny výkon väčšiny Rusov bral do úvahy pri svojom rozhodnutí využívať Rusov pod Vlasovovým vedením politicky, nie vojensky. Skutočnosť, že Hitler sa nesnažil oslobodiť Rusov, taktiež zohrávala úlohu v jeho rozhodnutí nevyužívať Vlasovových mužov už skorej, ale jeho postoj sa ku koncu vojny výrazne zmenil. Stenografický záznam vykresľuje Hitlera, ktorý rozumel, že to najlepšie, v čo môže dúfať, je zastavenie ruského postupu, a nič viac než to. Dúfal, že Američania, Francúzi a Briti „dostanú rozum“ a pomôžu jemu a jeho mužom zastaviť a odraziť boľševikov, čo sa počas následnej Studenej vojny napokon stalo.

Dôležitá vec, ktorú si treba uvedomiť, je, že keby nacisti boli rasisti, ako tvrdí väčšina historikov, tak by nezískali nezmernú úroveň podpory, ktorú získali. Aj po Stalingrade pokračovali Španieli, Slovania, Francúzi a desiatky tisíc ďalších nenemcov v dobrovoľnom boji na strane nacistov. Francúzski a arabskí dobrovoľníci obetovali svoje životy v poslednom boji o hlavné mesto Berlín v roku 1945. Hitler naďalej umožňoval tisícom židovských mužov slúžiť a mnohí slúžili s neuveriteľnou húževnatosťou a chrabrosťou. Musíme pochybovať o tom, či všetci títo židovskí muži a ostatní nenemci boli skutočne takými odporcami nacistického režimu, ako neskôr tvrdili. Ich húževnatosť a odhodlanie v mnohých prípadoch naznačujú niečo iné. Spomeňme si na židovských vojakov Bernharda Roggeho, Helmutha Wilberga, Erharda Milcha a Ernsta Pragera. Hans Hauck, polovičný černoch, sa chcel pridať k Wehrmachtu, aby dokázal, že je rovnaký „Nemec“ ako bieli Nemci. Zvolil si, že zostane v sovietskom zajatí, hoci mal možnosť odísť so svojimi druhmi. Urobil tak, aby dokázal, že je Nemec. Také správanie sa zdá nepredstaviteľné, vzhľadom k tomu, čo nám hovoria o správaní sa nacistov k černochom a rasovým miešancom v spoločnosti Tretej ríše. Pravdou je, že vzťahy boli omnoho premenlivejšie, dynamickejšie a komplikovanejšie, než nás historici presviedčajú. Hauck bol dokonca povýšený na vojaka prvej triedy.

To bol hlavný dôvod, prečo som napísala svoju diplomovú prácu na túto konkrétnu tému. Keď som prvý krát videla knihy o všetkých týchto cudzincoch a etnických menšinách v službe nacistov, bola som ohromená. Historikom by nemalo byť jedno, že ani mnohí formálne vzdelaní ľudia (ja som v tom čase bola vysokoškoláčkou) nemali alebo nemajú ani poňatia, že za krajiny Osi bojovali asi dva milióny cudzincov. Aby som tento jav vysvetlila, preskúmala som ich motívy a názory, rovnako ako názory a motívy Hitlera a ostatných nacistov. Preto som preskúmala vojnových zajatcov, ľudí na nútených prácach, odvedencov a dobrovoľníkov: aby som získala jasnejší obraz o tom, čím si títo muži a ženy prešli a čo si o tom všetkom mysleli. Toto je dosť ignorovaný aspekt Osi a druhej svetovej vojny všeobecne. Dospela som k záveru, že je čas urobiť niečo priekopnícke.

Keď som videla časť Hitlerovho prejavu z Platterhofu z 26. mája 1944 vo vynikajúcej biografii Hitler dejín od Johna Lukacsa, rozhodla som sa kúpiť prejav z Institut für Zeitgeschichte a preložiť ho sama (s pomocou) do angličtiny. Až doteraz žiaden historik nepreložil celý tento prejav, čo je skôr samo osebe pozoruhodné. Je to obsažný prejav, zahrnutý v plnom znení v tomto druhom vydaní knihy Rasová rozpoltenosť, a zároveň prejav, v ktorom Hitler skôr otvorene priznáva, že sa mýlil o rase a Volk. Hoci Hitlerov postoj zostal „Völkisch-nacionalistický“, zjavne priznal, že sila nemeckého národa ako celku je výsledkom mnohých jeho rôznych rasových zárodkov. Zmieril sa s tým, že nemecký Volk bol Volk „zmiešanej rasy“, no odhodlal sa rozvíjať zárodok nordickej rasy viac než ostatných, keďže veril, že tento konkrétny zárodok je najspôsobilejší, pokiaľ ide o vedenie a organizačné schopnosti. Takže, hoci sa Hitlerovo myslenie stále dosť prikláňalo k rase, zdanlivo pochopil, že jednotliví Nemci sú kvôli svojim nordickým sklonom v určitých ohľadoch dôležitejší než nemecký Volk ako celok (o ktorom si myslel, že ho musia viesť schopnejšie nordické typy). V tomto prejave Hitler zdôrazňoval zásluhy a úspechy nad všetko ostatné. To ma vedie k záveru, že spájal atribúty nordickej rasy so zásluhami a úspechmi, a tu môžeme vidieť, že toto presvedčenie bolo čiastočným odstúpením od oficiálnej rasovej línie samotného NS; lebo ľubovoľný jedinec s nordickou krvnou líniou mohol prechovávať biologické sklony pre vedenie a organizačné nadanie, bez ohľadu na to, či je „čistý Nemec“.

V tomto ohľade bol Hitler voči nenemcom tolerantnejší než, povedzme, generál Heinz Guderian. (Podľa stenografického záznamu Hitlerových vojenských konferencií, Guderian minimálne pri jednej príležitosti žiadal „rasovo čisté“ divízie). Ak položidovský vojak prejavil vodcovstvo a organizačné nadanie, potom ten Žid dostal Hitlerovo osobné omilostenie. Keby sme chceli špekulovať, ako to robí až priveľa historikov, tak by sme mohli povedať, že vzhľadom k tomuto prejavu a zmene v Hitlerovom postoji, keby Hitler vyhral vojnu, bol by rasovo otvorenejší, keďže niektorí z jeho najlepších vodcov a najodhodlanejších vojakov boli rasoví miešanci alebo ľudia cudzej krvi (napr. admirál Bernhard Rogge, poľný maršal Erhard Milch a Léon Degrelle z divízie SS Wallonie). Dvoch synov Sabac el Chera, Herberta a Horsta, obidvoch mulatov, Hitler taktiež pravdepodobne vyňal a dovolil im slúžiť vo Wehrmachte (jeden slúžil dokonca v Stahlhelme v roku 1935).

Hitler sa od začiatku posmieval „primitívnemu biologizmu“ Himmlera a ostatných. To naznačuje, ako tvrdím, že Hitler mal voči rasám otvorenejšiu myseľ, a to už oveľa skôr, než sme si doteraz mysleli. Pamäte Otta Wagenera sú plné Hitlerových nevyhranených výrokov o rase a etnicite. Podobne, Hitlerove „rozhovory pri stole“ si na mnohých miestach protirečia. Keďže Hitler zdanlivo nepretržite hovoril protirečiace si veci, môžeme vyvodiť záver, že stále mal „dva názory“ na isté chúlostivé záležitosti, vrátane rasy. Podľa môjho názoru je toto presvedčivejšie vysvetlenie jeho osobnej akceptácie toľkých židovských a cudzineckých vojakov v nemeckých radoch.

V tomto kritickom okamihu by som mohla dodať, že Rigg tiež poskytol iracionálne vysvetlenie Hitlerovej „arianizácie“ Krista. Keď preskúmame, čo Hitler skutočne hovoril o Kristovi hneď od počiatku, vidíme, že skutočne veril, že Kristus bol nežid. Je to očividné vo Wagenerových pamätiach a Bormannových záznamoch (Hitlerove rozhovory pri stole, 1941-1944). Hitler nebol ani s týmto presvedčením osamotený. Mnohí nemeckí teológovia, ktorí neboli nacistami ani Hitlerovými podporovateľmi, taktiež verili, že Ježiš Kristus bol nežid. Pokiaľ viem, žiaden historik neodviedol lepšiu prácu v skúmaní a analýze tohto nemeckého javu než Richard Steigmann-Gall. Jeho štúdia ponúkla racionálne vysvetlenie pre „arianizáciu“ Krista toľkými Nemcami a nacistami a každý by si mal prečítať, čo napísal. Nanešťastie, Rigg v tomto ohľade nesplnil očakávania, hoci jeho výskum v oblasti motivácie a názorov židovských vojakov zostáva neprekonaným.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Veronica Clark, Inconvenient History

Poznámky:

[1] Hitler’s Foreign Divisions: Foreign Volunteers in the Waffen-SS 1940-1945, ed. Chris Bishop (London, UK: Amber Books, 2005), 8-9.
[2] Tamtiež, 10.
[3] Gerald Horne, The Color of Fascism: Lawrence Dennis, Racial Passing, and the Rise of Right-Wing Extremism in the United States (New York, NY: New York University Press, 2006), xv.