O vyšších a okultno-sakrálnych prioritách riadenia GP na Slovensku. Košice. SMER, Raši, Schuster a hlavná otázka Harabinovho prezidentstva.

Košice

V epochu najväčšieho, akéhosi „sherlock-holmesovského“ rozkvetu Británie vyriekol ministerský predseda Benjamin Disraeli pojem, ktorým charakterizoval vtedajšie nadnárodné riadenie GP na ideologickej a chronologicko-historickej prioritách – „páni dejín“. Zrejme ich považoval za oveľa vplyvnejších, než držiteľov postu ministerského predsedu V. Británie. V extrapolácii na dnešné Slovensko to znamená, že pokiaľ oni budú pánmi našich dejín, nikdy sa nedokážeme suverenizovať, už len z toho titulu, že nám unikajú významné a dôležité posolstvá, ktorými globálna moc na okultno-sakrálnej úrovni tlmočí svoje zámery, zrozumiteľné len tým, komu sú adresované, pretože len oni sú informačne zdatní predmetné posolstvo prijať.

Z  pohľadu okultno-sakrálnej roviny riadenia GP je mesto Košice pre výskumníka spoločenských procesov nesmierne zaujímavé. Toto mesto totiž zohráva matričnú úlohu v prebiehajúcom „latentnom“ (post-kuciakovskom – pozn.) slovenskom Majdane v réžii „patriotov“ za koordinácie kontinentálnej/euroázijskej frakcie GP, a preto nebude odveci trošku poodhaliť jeho okultno-historické pozadie, rozšíriť svoj okruh poňatí. Košice sú totiž jedným z najstarších miest sveta, existovali zrejme už v Kristových časoch a je načase vedieť o nich to, čo o nich vedia „páni dejín“. A čo, samozrejme, nemôže vedieť nejaký sevilný podpindos Raši, ešte snáď možno Schusterovi jeho „rakúski kurátori“ niečo prezradili „za služby“. Bežný človek vie, že Košice sú akési väčšie veselé mesto na Východe, mierne rozhľadený Vám porozpráva o Dóme sv. Alžbety a umiestnení Košíc v popredných svetových rebríčkoch „sights worth visiting“. Košičania Vám porozprávajú o legende „Svätej krvi Ježišovej“, ktorá sa viaže na hlavný košický dóm. Nateraz povieme, že kľúčom k rozlúšteniu „legendy“ o Svätej Krvi v kontexte Košíc je osoba samotnej sv. Alžbety, ktorej je košická katedrála zasvätená. Treba povedať, že Alžbeta Durínska/Uhorská je zrejme neskoro, na papieri vyhotovený a antedatovaný kompilát, fantómny chronologický duplikát reálneho historického originálu. Tým je Panna Mária Sedembolestná alias „Čierna Madona“, manželka sv. Jána Krstiteľa, ktorého poznáme z našej histórie ako svätého Štefana-kráľa. Táto postava Bohyne-Matky (predstavenej v „staro“-egyptskej tradícii ako Hathor, Bast – pozn.) bude v kontexte našej štúdie ideologicky a argumentačne smerodajná. Výsledky a závery, ktoré sú vnímavému čitateľovi predostreté nižšie a ku ktorým sme sa dopracovali vo výskume Košíc v kontexte „Novej Chronológie“ (ďalej „NCH“), sú potvrdzované a tématicky previazané s našimi skoršími štúdiami, ktorých zoznam pripájame tu:

-          Cyril a Metod: medzi mýtom a skutočnosťou, I-IV.

-          Biblia ako hádanka. Kadiaľ pretekala rieka Píšon?

-          Príbeh slovenského dvojkríža. Tajomstvo svätoštefanskej koruny I-IV.

-          Kto boli v skutočnosti Svätopluk a Panna Mária Sedembolestná? I-II.

-          Panna Mária Sedembolestná. Čierna Madona.

-          Slovanský Babylon

-          Sodoma a Gomora. Uhorská stopa

Nedočkavý a voči „Novej Chronológii“ kategoricky odmietavý čitateľ môže preskočiť doleuvedené „staroveké“ a „blízkovýchodné“ historické duplikáty našej východnej metropoly, ktoré uvádzame v zmysluplnej vzájomnej nadväznosti pre lepšie pochopenie historického a okultného významu Košíc pre globálne riadenie, a prejsť rovno k „Tajomstvu Sv. Krvi“ v kontexte Dómu sv. Alžbety. Tým z čitateľov, ktorých tento aspekt zaujíma, odporúčam vnímať nasledovné toponymá a biblické názvy heuristicky, konkrétne v tom zmysle, že sa zrejme viažu na jedno a to isté mesto, ktoré má bezprostredný vzťah k zrodu jednej a tej istej panujúcej dynastie, byzantsko-uhorskej, resp. Komnénovsko-Arpádovskej,  vytvoreniu jednej a tej istej civilizácie – akkadsko-babylonskej, chaldejsko-sumerskej, t.j. EGYPTSKEJ, BIELEJ, SLNEčNEJ. (Legenda o Svätej Krvi – pozn.).

„Staro“-egyptské, sumersko-babylonské a biblické analógy Košíc a „Sedembolestnej“, etymologický koreň –Koš/KUS/KAS, biblický Kúš a Nimrod. Karpatská kotlina ako prototyp pre „biblický Raj“. Bohyňa-Matka.

Cusae ( gréc. – Kusai alebo Kóšai) bolo mesto v Hornom Egypte, známe aj pod názvom „Kiš“. Na začiatku vlády thébskeho faraóna Khamosa, Kuš/Koš/Kiš vyznačovalo hranicu medzi severným panstvom Hyksósov a južnejším Thébskym kráľovstvom (15.-17. dynastie). Bolo to kultové centrum pre Hathor, a taktiež zahŕňalo nekropolu, tzv. Meir s pozostatkami „správcov štrnásteho nomu Horného Egypta“ a hrobkami lokálnych šľachticov. Údajne tu bolo sídlo rímskej Légie II Flavia Constantia (údajne V. stor.n.l.). Nachádzalo sa tu významné biskupstvo, podliehajúce rímskej provincii Thebaide.

Zdroj: Wikipedia.org

Hathor bola jednou z najpoprednejších bohýň „starovekého“ egyptského náboženstva, ktorá zohrávala významnú úlohu vo viacerých „funkciách“ a obmenách. Ako „nebeské božstvo“ (porovnaj s doleuvedeným „Zoznamom sumerských kráľov“ – pozn.) bola matkou alebo manželkou nebeského boha Hora a slnečného boha Ra, ktorí obidvaja boli spájaní s kráľovskou mocou. Takým spôsobom bola Hathor symbolickou Bohyňou-Matkou skorých faraónov (Sedembolestná/Irena Uhorská – progenitorka byzantských cisárov, viď – „Panna Mária Sedembolestná. Čierna Madona“) ich pozemských predstaviteľov – faraónov. Účinkovala aj ako „oko Rá“, resp. ženský náprotivok božstva Ra. V tejto podobe mala veľmi pomstychtivé vlastnosti, ktoré vrchné božstvo Ra ochraňovali proti nepriateľom. Jej opačná, pozitívna strana sa demonštrovala v patronáži hudby, spevu, tanca, lásky, sexuality a materskej opatery, pričom Hathor reprezentovala manželku viacerých mužských božstiev, ako aj matku ich synov. Tieto dve charakterové strany Hathor, „egyptského“ analógu Bohyne-Matky (t.j. „Sedembolestnej“, resp. „Čiernej Madony“ – pozn.), zvýrazňovali egyptský kocept ženskosti. Hathor taktiež prechádzala z pozemského do záhrobného sveta, pomáhajúc skonavším dušiam v prechode k posmrtnému životu. Hathor je často zobrazovaná ako krava, symbolizujúc tým jej materské a nebeské aspekty, hoci obvykle bola zobrazovaná ako matka, nosiaca na hlave úbor z kravích volích rohov a slnečný disk. Bola tiež zobrazovaná ako levica, kobra či sykomóra. Poznamenajme na záver, že v kontexte našich skorších výskumov o Karpatskej kotline ako prototypu pre „Horný Egypt“ a „Sedembolestnej“ ako Bohyni-Matke, ktorej kult sa vyznával v stredovekom Uhorsku-Babylone (viď odkazy vyššie), je nami uvedené „staro“-egyptské zobrazenie Hathor ako predpokladaného analógu k Bohyni-Matke, t.j. progenitorke byzantských cisárov, nanajvýš logické, keďže na jej hlave tróniace volie rohy a slnečný disk vlastne symbolizujú POLMESIAC – KALICH – LONO, ktoré nesie v sebe „Svätú Krv“ byzantských cisárov – Slnečných Bohov. Onen bájny „Svätý Grál“, ktorý vlastne nie je San Greal, ale SANG REAL.

„… Ze zahraničních držav zbyla Egyptu jediná Etiopie, území na jih od I. kataraktu. Syrie a Palestina nebyly nikdy proniknuty egyptskou kolonisací. Jejich obyvatelé přijímali z egyptské civilisace dobrovolně jen to, co se jim hodilo, směšujíce to obratně s vlivy přicházejícími ze severu z říše hethitské a z východu, z Babylonu a Assyrie. Egyptská moc se omezovala na udržování posádek a vybírání ročních poplatkú. Etiopii naproti tomu pronikli Egypťané kolonisačne úplně. Kromě posádek vojenských vnikli do země úředníci, řemeslníci a dělníci i kněžstvo. Ve všech větších městech byl chrám boha Amona (Krista – pozn.), který byl jakousi filiálkou hlavního chrámu Amonova v Thébach. Literární řečí byly výhradně egyptština. Místrodržitel tohto území, zvaného egyptsky „Koš“, měl titul „královského syna z Koš“.

(Zdroj: „Starý Egypt“, „Světla Východu a Hellady“, „Dějiny lidstva“ (I.zv.), str. 259-260, Melantrich, Praha, 1940)

„…Amenirdis adoptovala jeho dceru Šepenwepetu II. Pro úřad velekněžky Amonovy a jeho syn Haremachte sa stal veleknězem Amonovým, takže oba nejdúležitější úřady kněžského státu thébského byly pevně v rukách královy rodiny. Král a jeho nástupce pak vystupují na východě, v bibli a nápisech assyrských, jako králové země Koš a země Misr (Egypta)…“ (Zdroj: Tamže)

„…Jako první dynastie „popotopní“ je v babylonských seznamech dynastií uváděna první dynastie kišská, jejíž někteří členové mají již semitsko-babylonská jména. Je pravděpodobno, že město Kid-Nun, jež na konci doby džemdet-nasrské bylo zničeno ohněm a mečem, splynulo v pozdější tradici babylonské v jedno s nedalekým severo-babylonským městem Kišem, jež se stalobnejen hlavním městem prvé historické dynastie babylonské, nýbrž – po zániku Kid-nunu – patrně i hlavním středem nejstarších babylonských Semitu, „Akkadu“.                              (Zdroj: Tamže, str. 296)

„… Podobné dalekosáhlé přesuny obyvatelstev kotliny středomorské nejsou v dějinách nijakou zvláštnostní. Připomeńme jen cesty a stěhování Foiniku-Punu a Etrusku, jakož i zvláště expansi islámských Arabu… Rovněž mužeme sotva odděliti jméno nubijských, puvodne zrřejmě hamitských Kušitu, zvaných Kuš, Kušu nebo Kaši, od jména Kaššu, Kušu, Kuššuchai, řeckého Kossaioi, Kissioi, pro národ Kaššitu…  Toto jméno Kas vězí též ve jménech pozdějšího národa Kaspiu, Kaspioi, a jejich země Kaspiane, a též ve jméně Kaspického moře sama… Jiná část tohto národa byla… v pohoří Hindu-Kuš… Toto jméno Kas  skrývá se patrně i ve jméně Kaukasos Kavkazu samého… Se jménem Kas, Kuš těchto končin souvisí dále pravděpodobně též jméno nejstaršího hlavního města hethitského Kuššar, Kussar, jež znamená asi vlastně „Kušité“. Geografické položení maloasijského (? – pozn.) města Kuššar  není ještě zjištěno, ale…“                                                                               (Zdroj: Tamže, str. 299-300)

Kiš – starobylé sumerské mesto v severnej Mezopotámii, odkiaľ pochádzala vraj celá jedna dynastia akkadsko-babylonská. Tzv. „Zoznam sumerských kráľov“ uvádza, že Kiš bolo prvým mestom, ktoré malo kráľov po potope, začínajúc Jušurom. Jušur bol údajne prvý kráľ ranodynastického Sumeru, ktorého panovanie umiestňuje „Zoznam sumerských kráľov“ do súvislosti s potopou: „Po tom, ako prehrmela potopa, a kráľovstvá moc zostúpila z nebies, bolo kráľovstvo v Kiš…“

Nemôže snáď meno tohto prvého sumerského kráľa „Jušur“-a znamenať jednoducho „GUZ“ alebo „KUŠ“-ur, t.j. KUS-Boh vo svetle fonetickej zámeny J – G? A nemôže snáď tento Guz/Kuš-ur byť jedno a to isté s biblickým Kúšom – obzvlášť v kontexte potopy?

Kúš– syn Noachovho syna Cháma, narodený po potope popri súrodencoch Pútovi, Micraimovi (pozri vyššie „Kráľovia zemí Koš a Misr“ – pozn.) a Kanaánovi. Zrejme tu biblická kniha Genezis – spísaná, ako sa ukazuje, NIE SKôR, AKO V POLOVICI XVI. stor.n.l. (viď náš výskum o fenoméne „babylonskej veže“ v „Slovanský Babylon“ – pozn.) – odkazuje na byzantskú cisársku dynastiu Gúzov ¬ Kumánov, t.j. Komnénovcov, ktorej príslušníkom bol aj Ježiš Kristus, resp. podľa „NCH“ – Andronikus I. Komnén v byzantskej historiografii. Gézom alebo Gúzom je nazývaný zakladateľ dynastie, vyobrazený na emailovom portréte na „svätoštefanskej“, t.j. v skutočnosti byzantskej cisárskej koruny. (podľa „NCH“ – koniec XI-XII. Stor.n.l).

Táto dynastia panovala v tzv. „Veľkej Morave“ = Veľkej Romei, prvom ranokresťanskom štáte v Európe v oblasti Bosporu, Balkánu, Karpatskej kotliny a Pričernomoria. Synovia Kúšovi – Seba, Chavila (t.j. Valachi, viď- http://www.protiprud.sk/duchovny-svet/1828.htm), Sabta, Raáma a Sabtecha… Ráma mal syna Dedana. Ale najdôležitejšie – Kúš splodil Nimroda, ktorý sa v „NCH“ stotožňuje tak s Kristom-Andronikom, ako aj s jeho „nevlastným“ príbuzným Belom III/Svätoplukom (pozri „Kto boli v skutočnosti Svätopluk a Panna Mária Sedembolestná? I-II“). Tento Belo-Beluš, resp. „veľkomoravský Svätopluk“, bol zároveň podľa autora „Norimbergskej kroniky“ H. Schedella „synom Nimroda a kráľom Babilonie“. Ako sme už nejedenkrát písali, Babilonia je zrejme synonymom pre stredoveké Uhorsko. Práve od tohto varjažského, t.j. uhorského koreňa čerpajú svoj pôvod najstaršie európske dynastie Merovejcov (Moravanov) a Rurikovcov, t.j. Varjagov-Vargov,VGR-ov. Rurik môže znamenať Ra-rex, t.j. Kráľ Slnko (Uhorsko ¬ Egypt). Tak ako v Uhorsku bola rieka Rába a Orava, tak aj v Rusku sa Volga volala predtým Ra.

Dostávame historicko-pojmovú reťaz: „staro“-egyptské Cusae alebo Kiš – sumersko-mezopotámsky Kiš – biblická potopa – biblický Kúš – Nimrod – Bela III/Svätopluk – Beluš ako kráľ Babilonie… Nielenže sa teda územie a história našej východoslovenskej metropoly môže viazať na tento biblicko-mezopotámsky fenomén najstarších dejín post-potopného ľudstva, ale zároveň to navodzuje otázku, či sa snáď Karpatská kotlina a Potisie nemohli odraziť ako „biblický Raj“? Obzvlášť, keď samotná kniha Genezis spomína Bela ako jedného z prvých kráľov Edomu, t.j. „Raja“?? [Gen. 36: 31-32]  (!!)

Nepreženiem, ak poviem, že práve Karpatská kotlina poslúžila inšpiráciou a originálom pri stvárnení „biblického Raja“ v knihe Genezis. Spoluhlásková kostra pojmu RaJ sa dá zredukovať aj na RG (J a G sa v mnohých jazykoch zamieňajú), resp. GR, t.j. GAR/GUR ako v slove (H)V(N)GAR alebo VGRA, kde H,V a N sú neznelé hlásky, zatiaľ čo.. V svojom najkvintesenciálnejšom poňatí tento etymologický koreň zrejme vyjadruje spojenie „Boh-Slnko“. Mimoriadne ilustratívne sú v tejto súvislosti príbehy o Egypťanke Hagari či o krajine Harán v súvislosti s Abrahámom. Odvážime sa predpokladať, že konkrétne krajina Harán je zrejme totožná s regiónom okolo Ostrihomu, predtým nemecký nazývanom „Gran“, a taktiež s územím Pohronia, keďže Hron sa tiež volal Gran.

Zároveň je viacero dôvodov sa domnievať, že mystérium o „Cyrilovi a Metodovi“, tvoriace osnovu našej národnej myšlienky, je alegoricky obsiahnuté na stránkach knihy „Genezis“ v podobe príbehu o Adamovi a Eve a ich vyhnaní z Raja. Dodatočne to potvrdzuje svetodejinnú dôležitosť Slovenska a Karpatskej kotliny pre globálnu moc na okultno-sakrálnej priorite.

Adam je v danom prípade symbolická reminiscencia na Ježiša Krista/Konštantína/Hieronyma, ktorý spolu so svojou ženou Evou – Máriou Magdalénou/Metodom/Paulou začali v našich krajoch šíriť osvetu, t.j. umožnili ľuďom „koštovať“ zo Stromu poznania, z Božskej Pravdy a tým pádom aj odlišovať dobré od zlého („Cyril a Metod: medzi mýtom a skutočnosťou“ I-IV“ – pozn.). Konieckoncov – čo je na tom zlé? Nerobí snáď VZDELANIE a SVEDOMIE človeka schopným riadiť sa v živote PRAVDOU a odlišovať dobré od zlého? Čo také hrozné vlastne urobili Adam a Eva? Na príklade vyhnania Adama a Evy, t.j. alegoricky „cyrilometodských učeníkov“ – pokračovateľov tradície Ježiša Krista, z Raja – „Veľkej Moravy“ vidíme, akú silnú nenávisť tento svetodejinný Kristov počin spôsobil u „pánov dejín“. Ktorí by z nás zrejme chceli mať bezmyšlienkovitých biorobotov, nepoznajúcich pojem „svedomie“ a „milosrdenstvo“, všakže? Hypotéza o fantómnej miráži Krista v osobe Adama je podľa „NCH“ daná tým, že príbeh o narodení Evy „z Adamovho rebra“ je vlastne alúzia na Kristovo narodenie cisárskym rezom  („Osnovanie Rima. Načalo ordynskoj Rusi posle Hrista. Trojanskaja vojna“, str. 666-672, Astreľ, Moskva, 2011)

Psychologická poznámka: Biblia je vlastne vrstvovitá kronika ľudských dejín, zrejme písaná obidvoma frakciami GP a predstavujúca častokrát viaceré pohľady na jedny a tie isté udalosti. Presne tak ju treba aj vnímať, od pojmu Babel – zmätok. Vskutku, dojem z jej čítania môže a väčšinou aj býva, obzvlášť u „začiatočníkov“, zmätočný. Naviac, údajne panuje medzi istými kruhmi povera, že každý, kto prečíta Bibliu od A do Z skončí v cvokárni so schizofréniou. Biblia je zložitá a mnohovýznamová kniha, ktorá však môže byť mimoriadne prínosná, ak ju vieme správne čítať a metodologicky interpretovať. Všetky predchodzie závery totiž bazírujú predovšetkým na adaptovanej chronológii, identifikovaní dynastických originálov a ich fantómnych duplikátov, správnej lokalizácii biblických udalostí. Treba k Biblii pristupovať ako hádanke, ktorá častokrát „alegoricky“ rozpráva o svetodejinných globálno-politických udalostiach. Jedná sa o čiste profesionálnu rovinu a nijako sa to netýka ani nechce dotýkať citov veriacich.

Ergo, vidíme, že biblické príbehy o Adamovi a Eve, o Noahovom synovi Kúšovi, história sumerského Guš-ura, zakladateľa kráľovstva, zostúpivšieho z neba, v Kiš – skutočne rozprávajú o globálno-historickom význame Košíc a udalostí, ktoré sa odohrali na úsvite písomných ľudských dejín v Karpatskej kotline v XI.-XII.stor.n.l. a súvisia so vznikom byzantskej cisárskej dynastie a taktiež so šírením Kristovho učenia a Kristom vytvoreného „pospolitého“, resp.  (v egyptskej tradícii) „demotického“ písma na FONETICKEJ osnove, čo nanajvýš ohrozovalo panstvo GP a davo-elitarizmu. Je opodstatnené sa domnievať, že v Kristovom období už Košice jestvovali. Neďaleko sa totiž nachádza región Spiš, ktorý zrejme popri slovenskej Nitre a slovinskom Celje predstavuje analógy troch „ranokresťanských“ centier filozofie a mníšskej askézy v „antickom“ Egypte – Nitria, Kellia a Scetis. Scetis v danom prípade predstavuje „egyptský“ analóg nášho Spiša, latinsky SCEPUS (fonetická zámena P – T). Je odôvodnené predpokladať, že sám Ježiš precestoval našou krajinou, ako sa to dozvedáme na príklade misijného pôsobenia „antického“ egyptského kresťanského mnícha-učenca sv. Ammonia (t.j. boha Amona/Krista – pozn.) v monastickom centre Scetis. T.j. Spiš. Nehovoriac už o Kristovej stope v Nitre.

Legenda o Svätej Krvi v Košiciach

Podobná „stopa“ je badateľná aj v prípade Košíc, ktoré okrem toho, že zrejme predstavujú historický originál pre egyptské Cusae, sumerský Kiš a majú väzbu na Kúša/Gézu – zakladateľa prvej ranokresťanskej dynastie v Európe, fungovali dlhé stáročia ako pútnické miesto, a to vďaka údajným „svätým relikviám“, odkazujúcim na „Svätú Krv Ježišovu“. Predbiehajúc udalosti povieme, že v Košiciach sa zrejme až po dobytie mesta habsburgovskými vojskami vo vojne s Františkom Rákocim uchovávali telesné pozostatky nikoho iného, než „Čiernej Madony“, „Sedembolestnej“, t.j. Bohyne-Matky byzantských cisárov. Tých cisárov, ktorí vzišli z rodovej línie biblického Kúša/Gézy – Nimroda – Bela III/Svätopluka, vládcu Babylonie, t.j. pred-mongolského, „byzantského“ Uhorska. Ale predovšetkým, ako súvisí Legenda o Svätej Krvi Ježišovej s dómom svätej Alžbety, v ktorom boli údajne „sväté relikvie“ predtým uschovávané?

Mýty o egyptskej Hathor z mesta Cusae, ako aj o egyptskej bohyni Bast, sú vlastne „staroegyptskou“ analógiou nám dobre známeho fenoména Bohyne-Matky, kultu typického pre tunajšie stredoveké kresťanstvo, ktoré „védisti“ volajú „pohanstvom“ a ktoré v zmysle „NCH“ predstavuje rodové/cárske kresťanstvo stredoveku, fungujúce popri apoštolskom, prísnejšom kresťanstve. Historický originál osoby, ktorú označujeme za „Sedembolestnú“, „Čiernu Madonu“, Bohyňu-Matku, egyptskú Hathor a Bast  – Irena Uhorská, manželka Jána II. Komnéna. Posledného poznáme aj ako sv. Jána Krstiteľa a sv. Štefana Kráľa. Nuž, pointa je v tom, že aj údajná Alžbeta Durínska/Uhorská, ktorej je zasvätený košický dóm, predstavuje ďalší z početných „fantómnych duplikátov“ tejto pôvodej Bohyne-Matky, Ireny Uhorskej. Jednoducho upravili jej životopis pre „západoeurópske použitie“ v novoveku, čo bol zrejme proces súbežný s vylúpením a rozkradnutím „svätých relikvií“ Alžbety Durínskej počas vojny s Rákoczim.

Zoznam miest, kde sú zrejme v podmienkach prísnej tajnosti a konfidenciálnosti uchovávané telesné pozostatky po „Sedembolestnej“, sú uvedené na wikipedii v anglojazyčnej verzii článku o Alžbete Durínskej. Je to dojímavý zoznam – pozostatky „Čiernej Madony“ sú roztrúsené po celej Európe (napr. Švédske národné múzeum histórie v Stockholme, Viedenský rád Sv. Alžbety, Karmelitánsky kostol v Bruseli, kaplnka v Le Roche-Guyone na Seine, elektorálna pokladnica v Hannoveri…). A to dodatočne potvrdzuje samotnú hodnotu biomateriálu, ktorý „relikvie“ Alžbety Durínskej predstavujú. No a vysvetlenie Svätej Krvi v Košiciach skrz legendu o tom, ako údajne v XIV storočí nejaký duchovný vylial víno na oltárový obrus a z neho „nevysvetliteľne“ sa vyrisovala tvár Krista – je zrejme veľmi „legendárne“. Skazka lož, da v nej namek… Každopádne, pochybujem, že pápež, ktorého bulou boli Košice „povýšené“ na pútnické miesto, by sa ponížil do takej svätokrádeže, aby vyliate víno vyhlasoval za „Svätú Krv Krista“. Treba vedieť čítať medzi riadkami.

Navyše, Alžbeta alebo ELISABETH môže znamenať „Eloi“ + „Sabeth“, čo môže značiť „Sobota“, biblickú postavu Sabta spomedzi detí Kúša (…), „Svätá“ alebo aj „Bohyňu Bast“ (SBT – BST), známu to obmenu „staro“-egyptskej Hathor. Bohyňu Bast ako ďalší symbol Bohyne-Matky v Egypte takmer výlučne znázorňovali ako mačku. Zrejme, ako vyjadrenie materinskej opatery. Nuž, mačka v mnohých slovanských jazykoch znie KOŠ-ka, napr. česky „kočka“. Suffix „-ka“ alebo „-ce“ môže znamenať jednoducho „toť“, „to je“ – ako v ukrainčine. Preto KOŠI-ce sú vlastne mestom, bytostne previazaným s kultom Bohyne-Matky, Bast, respektíve mačkou/koš-kou. 

Pričom nielen s týmto kultom, ale aj prioritne s tou frakciou GP, ktorá na symbolickej úrovni reprezentuje dedičnosť s „dolnoegyptskou“, „červenou“ skupinov veľkňazov. Poslední sa totiž volali „Veľkňazi Sema“ (z angl. „Priests of SEM“ – porovnaj s „Kňazmi Amona v Thébach“, pozn.). Nuž ale neznamená „SEM“ jednoducho rusky „Sedem“, a tým pádom aj „Veľkňazi SEDM-ičky“, „Sedem-bolestnej“ protežovali tento „pohanský“, „červený“ kult?

Na Alžbetu Uhorskú/Durínsku sa viaže ešte jedna legenda, ktorá vypovedá o súvislosti so Svätou Krvou Ježišovou (t.j. krvou Ježišovej rodiny – pozn.), a to legenda o rozosypaných „červených a bielych ružiach“. Podľa nemeckej legendy vraj Alžbeta, ktorá sa oveľa radšej starala o chorých, slabých a chudobných a rozdávala svoj majetok, než asistovala manželovi pri veľkosvetských rautoch, raz bola načapaná, ako kradne hradné ruže a schováva ich do svojej tuniky, aby ich mohla prepašovať núdznym ľuďom v okolí. Manžel ju vyzval, aby ukázala pred všetkými, čo skrýva, na čo Alžbete z rúcha vypadlo množstvo bielych a červených ruží, čo údajne vyvolalo nefalšovaný a zbožný údiv prítomných dvoranov. Nuž, zrejme tu ide o „legendárnu“ alúziu na skutočnosť, že Alžbeta Durínska alias Irena Uhorská bola matkou byzantských (t.j. egyptských) cisárov, a z jej tela (rúcha, tuniky) vzíde tzv. „línia Ruže“, vládcovia „Horného“ (bieleho) i „Dolného“ (červeného) Egypta. Ilustratívny príklad je tzv. „Vojna Červenej a Bielej Ruže“ v Anglicku. O Belovi III./Svätoplukovi, súčasníkovi Andronika-Krista, sa hovorí nielen v Norimbergskej kronike ako o „Nimrodovom synovi“ a „kráľovi Babilonie“ a v knihe Genezis ako o „prvom vládcovi Edomu“, ale aj ako o človeku, ktorého krv sa cez jeho potomkov preliala do panujúcich dynastií Anglicka a Francúzska.

Ešte trochu o heraldike. Všeobecne sa za symbol monarchizmu v Európe považuje žltá ľalia na modrom pozadí. Málokto však už postrehne, že ľalia bola zároveň symbolom Horného Egypta. (!) T.j. územia, kde sa nachádzali Cusae/Kiš a kde, podľa „Zoznamu sumerských kráľov“, zostúpilo „kráľovstvo z nebies“. Zároveň je pozoruhodné, že kríž vo forme ľalie bol jedným z dominujúcich symbolov pred-nikonovského pravoslávneho kresťanstva na Rusi. Ľalia už zo samotnej svojej etymologickej podstaty znamená „Boží kvet“, a v kontexte nebeskej, slnečnej dynastie byzantských cisárov môžu jej heraldické farby symbolizovať ZLATO/Slnko a Nebo. V „pohanskom“ kontexte môže kríž vo forme ľalie ako symbol Bohyne-Matky naznačovať spojenie mužského a ženského začiatku, resp. to, čo slobodomurári nazývajú „seeded womb“. Mimochodom, žltá a modrá farby sú tradičným symbolom Galície a Rusínov, územia, ktoré je na starých mapách až do XVIII. stor.n.l. vytrvalo označované ako Russia. Rovnaké farby má odev jedinej ženy na obrázku od N. Poussina „Pastieri Arkádie“.

V súvislosti s ľaliou a Košicami je taktiež pozoruhodný príbeh o sumerskom bohovi Enlil – ovi (variácia pojmu „ľalia“ – pozn.). Hovorí sa, že to bol „božský syn“ zo zväzku boha Neba Nišar a bohyne Zeme – KIŠAR. Kiš-ar (t.j. „Kiš-Bohyňa“)je pritom charakterizovaná ako najstaršia kultová podobizeň Bohyne-Matky v „starovekom“ Sumeri. Enlil, ktorý v neskoršej „babylonskej“ historiografii figuruje ako Marduk, je stelesnením síl Vetra, bohom, ktorý „oddelil nebo od Zeme“ a naučil ľudí základom poľnohospodárstva. Je zobrazovaný ako ľalia. Nemôžeme tu mať do činenia s mytologizovaným opisom zrodu tejto „sumerskej“, t.j. „samarskej“-„romejskej“ dynastie, t.j. ľalie, personifikovanej v Enlilovi, v Košiciach?

Enlilova matka, resp. „matka ľalie“ – Kišar, alebo Aruru (Ararat? – v kontexte potopy v sumerskej a biblickej tradícii; pozn.), resp. Ninhursag (neznie to maďarsky? – pozn.) je v sumero-akkadskej mytológii zobrazená ako bohyňa Zeme, Bohyňa-Matka, manželka boha Enki-ho. Taktiež s ňou bol od začiatku neoddeliteľne spájaný vrchný boh Neba – Anu, ktorý s ňou splodil boha vzduchu – Enlila. V dávnej minulosti ju kráľovia a vládcovia nazývali svojou matkou. Ninhursag vystupovala pod rôznymi menami – Nintu („Pani, dávajúca život“), Ninmach („Vysoká pani“) a i. Považovala sa za prarodičku všetkého živého, patrónku úrody. Bola matkou bohov a jej črty sa neskôr preliali do mnohých ženských božstiev. Ninhurság údajne tiež zohráva mimoriadne dôležitú úlohu v stvorení človeka (reminiscencie s príbehom o Adamovi a Eve – pozn.). Neskôr bol jej kult vytesnený kultom Inanny. Zrejme tu máme do činenia s alegorickým opisom toho, ako kult Bohyne-Matky (Sedembolestnej aka manželky Jána Krstiteľa) neskôr v našich krajoch koexistoval a prelial sa do kultu Júnie-Junony, t.j. sumerskej Inanny – manželky Ježiša Krista. Navyše, manželka sv. Štefana aka ďalší duplikát „Sedembolestnej“ sa volala Gizela Bavorská. Gizela a Kišar znamenajú etymologicky jedno a to isté.

Nakoniec, veľmi ilustratívny je aj pôvodný, starý košický erb. Egyptské, striedavo bielo-červené plátno, a hore modrý pás s tromi ľaliami. T.j. „Horný“ Egypt, ktorému panuje Zlatá/Nebeská dynastia, potomstvo Kúša-Gušura, ktoré po potope započalo kraľovať v Kiš – ako píše „Zoznam sumerských kráľov“. Zrejme práve preto sú Košice tak významné pre GP v okultno-sakrálnej rovine, lebo toto mesto bezprostredne súvisí s horemenovanými kategóriami a bolo, v istom zmysle, zdrojom všetkej monarchickej moci vo svete na úsvite písomných dejín.

Košice sú skutočne nádherné mesto, ktoré na každého Slováka zapôsobí svojou jedinečnosťou a, prepáčite mi za výraz – autochtónnou krásou. Mnohí z tých, ktorí tam pobudli dlhšie, ešte dlho potom buď zo zvyku, či „kvôli prči“ alebo jednoducho mimovoľne zaťahujú východniarskym prízvukom v hovorovej reči. Vskutku, Košice majú svoju atmosféru, resp. to, čo Francúzi nazývajú „l’aire de ville“.  V kontexte „plazivého“ slovenského Majdanu majú Košice matričný význam. Sú tam usadené globálne korporácie ako US Steel, a investícia BMW bola na spadnutie. Analýza tejto kauzy ponúka ilustratívny náhľad do pomeru síl medzi atlantistami a kontinentálmi na Slovensku. Z Košíc pochádza Raši, Schuster a dlho tam pôsobil Harabin. Tento „globalistický“ duch, typický pre Košice ako centrum koncentrácie riadenia, zanechal nanajvýš „hmatateľnú“ pečať svojej dominancie nad mestom, a to na jeho najposvätnejšom mieste.

V panoramatickom architektonickom komplexe Dómu sv. Alžbety, priamo popri centrálnej vnútornej uličke, je umiestnené veľké informačné panneau, na ktorom je informácia, ktorá má hneď na druhej, t.j. historicko-chronologickej priorite, formulovať svetonázor návštevníkov. Mimo iného je tam uvedené, že dané miesto požíva veľkú a nadčasovú blahosklonnosť rímskych pontifexov ako miesto spájané so „svätou krvou Ježišovou“, ako vyhľadávané pútnické miesto pre „pohanov“ z oblasti Rusínov, Valachov a Zakarpatia, ktorí Košice masovo navštevovali. A keďže teda Košice a tunajšie relikvie tak priťahujú „pohanov“, menoval neviemaký pápež Košice jedným z centier šírenia evanjelizácie.

Uhm, všetko fajn… Len mi, preboha, povedzte, prečo by „pohania“ navštevovali, pričom masovo, pútnické miesto s kresťanskými „svätými relikviami“, ak by ich sami nepovažovali za sväté, respektíve seba za kresťanov?? (…). Taktiež je očividné, že v stredoveku bolo tak územie Rusínov a Valachov, ako aj iných častí Uhorska do značnej miery jedného vierovyznania, a to pravoslávne (pozri „Pravoslávie v Uhorsku“ – pozn.), zatiaľ čo tento „informačný“ sprievodný text je očividne manipulatívne písaný z pohľadu „re“-katolizátorov najtvrdšieho kalibru. Okrem toho,  slová o „významnej evanjelizátorskej funkcii“ Košíc sú nielen historickou informáciou, ale aj zmyslovou parabolou na súčasnosť. Konkrétne odkazujú na tradíciu Gréko-katolíckej cirkvi, čo je globálno-politický projekt, ktorý má podriadiť pravoslávnych historickej západnej Rusi pápežovi. František sa sám špecializuje na túto špecifickú konfesionálnu komunitu. Hoci s pravoslávnymi zdieľajú obrad aj liturgickú reč, grékokatolíci oficiálne nepatria do rodiny pravoslávnych cirkví, navyše na Ukrajine fungujú gréko-katolícke štruktúry ako ideologické podhubie pre banderovcov, zázemie kontinentálnych a vatikánskych rozviedok, zatiaľ čo na Slovensku sú g.k., tak ako všetky cirkvi, priamymi politickými operátormi Vatikánu a globalistov. Všimnite si, že kríž grécko-katolíckej cirkvi je identický pápežskému trojkrížu, pričom podobný trojkríž sa rysuje aj na mape Uhorska W. Lazia údajne z XVI. stor.

Naviac, z popudu sionistami ovládaného Vatikánu (Kto pozorne číta Babjaka, mi dá za pravdu) má gréko-katolícka cirkev zohrávať významnú úlohu politického operátora v procese relokácie centra ideologického riadenia z Vatikánu smerom k Arménskej Apoštolskej cirkvi, a keďže navyše g.-k. cirkev je najväčším beneficiárom vyhlásenia rozkoľníckej ukrajinskej autokefálie, dá sa tento hlboko proti-ruský a proti-slovanský projekt považovať za medzistupeň k dosiahnutiu spomínaného vyššieho, globálneho cieľa. Okrem toho sú v Košiciach prítomné kostoly mnohých kresťanských konfesií a rádov, plus synagóga. Parádna a prepychová, ako je to už trednom po celom Česko-Slovensku.

Kurátormi „banderovského projektu“ v posledných desaťročiach na Ukrajine boli Kravčuk a Kučma. To oni, v skutočnosti, vytvorili situáciu, ktorá pri Juščenkovi kriticky degradovala a pri Janukovyčovi-Porošenkovi vybuchla. Sú jednými z najväčších beneficiárov genocídy ukrajinského národa, pretože inak sa post-sovietske obdobie nazvať nedá. Zároveň sú veľkí priatelia s ex-prezidentom Schusterom, dlhoročným „správcom“ Košíc. Vyzdvihneme v tejto súvislosti, že prvý „nezaležnyj“ ukrajinský prezident Kravčuk pred rozpadom ZSSR pracoval v ÚV KS Ukrajiny ako hlavný ideológ boja s „ukrajinským nacionalizmom“, zatiaľ čo v skutočnosti ten psychotrockista odjakživa vytváral podmienky na kultiváciou banderovského vírusu a ukrajinského „svidomizmu“ v, takpovediac, najlepších možných podmienkach. No a Kučma je človek, za prezidentstva ktorého ukrajinská armáda akože „omylom“ zostrelila nad Azovským morom ruské pasažierske lietadlo s viac než sedemdesiatimi ľuďmi, pričom ten chlap nenašiel v sebe ani toľko mužnosti, aby sa za to ruskej strane ospravedlnil. Nepamätám si, že by sa o tom nejak širšie hovorilo. Porošenko a jeho vojnoví štváči fakt mali pole na svoju činnosť pripravené, naviac ich tí istí dvaja – Kučma a Kravčuk – oficiálne diplomaticky zastupovali  a kryli na rokovaniach so „separatistami“, v Minsku i navonok so Západom.

S ohľadom na takéto globálno-politické pozadie je prirodzené, že primátorom Košíc sa nikto nestane náhodne. Ledaže by šlo o chybu v programe, však, pán Raši? Košice majú, ako uvidíme, v mnohom matričný význam pre riadenie slovenského Majdanu v patriotickom prevedení. Práve tu totiž poskok globálnej moci R. Schuster oficiálne, za podmienok istej „sakrálnosti“, delegoval Harabinovi požehnanie globalistov a poprial mu zdar v prezidentských voľbách, ktoré sú dôležitým medzníkom „plazivého“ slovenského Majdanu v prevedení patriotov.. Tento počin ešte budeme analyzovať nižšie, nateraz povieme v nadväznosti na to len, že Schuster tak spravil po tom, ako skoršie v minulom roku navštívil bývalých prezidentov Ukrajiny, pričom v spoločnosti R. Rašiho. Z tohto ich výletu á l’improviste dedukujem, že globálne štruktúry nielen oficiálne „požehnali“ Harabinovi, ale sa aj snažili dlhšiu dobu prilákať Rašiho na svoju stranu. Márne. Márne sa mu vyhrážali počas cesty lietadlom do Pittsburgu – nepochopil. Teraz, keď je jeho pôsobenie v Košiciach korunované investíciou U.S. Steel, a po tom, ako BMW vycúvala z developerského projektu, už Raši môže spoliehať len na svojich pánov za mlákou. Zrejme je pre kontinentálov Raši jedným veľkým sklamaním, koľko úsilí a nádejí do neho investovali, keď ho dokonca dali do sprievodu starkého Schustera, osemdesiatnika, ktorému sa nechce v kľude pokojne dožiť. Namiesto toho starý školil mladého. Tak ako je Kiska náš americký prezident Slovenska, tak aj Schustera volali, a myslím, že zaslúžene – prvým nemeckým prezidentom Slovenska. Tento starý pánko, dokonalé stelesnenie generačného psychotrockistu v štýle „uhorskej šľachty, ktorá ide s tým, s kým je sila“ (film „Mária Terézia“ – pozn.), ktorý začal kariéru pri komunistoch, prispel k triešteniu slovenskej ľavice on the eve of 1998, a po tom, ako sa stal na základe voľby menšieho zla prezidentom, ukázal celému Slovensku, čo si o ňom myslí, keď sa nechal počas svojich zdravotných komplikácií nechal liečiť v Rakúsku. Pričom na pobúrené reakcie občanov, ktorí spravodlivo vyčítali tomuto P-residentovi jeho móresy, odpovedal – „že veď v Rakúsku je zdravotníctvo na úrovni, a že kto zo Slovákov môže, tak nech chce“. Pán Schuster, ktorý zrejme ako každý „nepochopený a nespravodlivo opľúvaný“ dobrodinec má nástojčivú potrebu stále vysvetľovať a obhajovať svoje počiny (napr. „Kritizovali ma, že som bol komunistom. Ako teraz nazvú tých, čo okrádajú štát vo veľkom?“), pritom nepociťuje potrebu nám, slovenskému plebsu, objasniť pohnútky, ktoré ho viedli k tomu, aby v priebehu uplynulého poldruha roka sa dvakrát stretol s ex-prezidentmi Ukrajiny, ktorých sám nazýva svojimi spoľahlivými, starými priateľmi. Natoľko dobrými, že raz Schuster cestuje na Ukrajinu, a druhýkrát zas Kučma a Kravčuk idú na niekoľdňový výlet do Košíc. Veľmi elegantné. Viete, platnosť porekadla – „Povedz mi, kto je Tvoj priateľ, a ja Ti poviem, kto si…“ – zatiaľ nikto nezrušil. A jeho priatelia sú prekliati mäsiari, ktorí priniesli na Ukrajinu, do tejto kedysi žírnej, veselej, bohatej a prekvitajúcej krajiny – SMRŤ, BIEDU, UTRPENIE A NACIZMUS.

Podstata týchto stretnutí spočívala v tom, že sa jednalo o delegáciu majdanistického know-how od kurátorov ukrajinského projektu „svidomizmu“ svojim slovenským proťajškom. O nič iné sa ani jednať nemohlo. Zvolenie Harabina za prezidenta je jedným z najdôležitejších elementov v „plazivom“ slovenskom Majdane v prevedení patriotov, pričom v plánoch Harabinových kontinentálnych kurátorov má jeho prezidentstvo pripravovať pôdu, fungovať ako ľadoborec pre Kotlebovcov, ktorých si GP zatiaľ drží v zálohe. Už o tom diskutovali aj s Kiskom pri divine, jedle, ktoré sa Kiskovým predchodcom vraj zdá príliš mastné…