Vrátim sa ku hlavnej myšlienke a predložím nasledovné zhodnotenie. Hoci v nacistickom Nemecku určite existovala rasová diskriminácia, tá existovala aj v Amerike, Británii, Francúzsku, Poľsku, Rusku, Japonsku, Číne, Novom Zélande, Austrálii, Kanade a Taliansku. Gerald Horne (autor knihy Rasová vojna!) v skutočnosti povedal, že Briti, napriek ich propagande tvrdiacej opak, pravidelne a tajne diskriminovali černošských vojakov. Černochov nepovyšovali jednoducho preto, že boli čierni. Podľa Horneho Briti používali odvedených indických vojakov doslova ako potravu pre delá pri mnohých príležitostiach počas bojov v Číne. Biela britská krv bola podľa všetkého príliš vzácna na to, aby bola preliata v boji proti Číňanom, ktorými Briti pohŕdali, ktorých zneužívali, bezohľadne vraždili a pravidelne ponižovali. Ako som už spomenula, dvaja synovia Sabaca el Chera, ktorí boli obidvaja „mulati“, slúžili v Hitlerovom Wehrmachte, rovnako ako Mandenga Ngando (v roku 1940), [4] kamerunský Nemec. Bolo to možné vďaka Článku VII Prvého dodatkového dekrétu. Mnohí černosi slúžili počas bitky o Moskvu a aspoň jeden v nej padol. Podľa Riggovej knihy z roku 2009, Životy Hitlerových židovských vojakov, slúžilo v Hitlerovom Wehrmachte a SS asi 2 000 úplných Židov, 60 000 polovičných Židov a 90 000 štvrtinových Židov. Tieto číselné údaje môžu byť dokonca podhodnotené. Proste ich presne nepoznáme.

Pri rôznych príležitostiach slúžili v Hitlerových ozbrojených silách aspoň dva milióny nenemeckých cudzincov a etnických menšín. Bez pomoci cudzincov a nenemcov by Nemci nikdy nemali svoje obranné opevnenia proti spojeneckej invázii na Západe pripravené včas. Uvažujme o dvoch veciach. Kombinácia Hitlerovho Wehrmachtu a SS bola najkultúrnejšia, najetnickejšia a nábožensky najrozmanitejšia ozbrojená sila v dejinách Západu. Napriek tejto skutočnosti máme všetci veriť tomu, že bol hyperrasista (môj pojem) tak, ako niektorí iní nacisti.

Čo mám na mysli pod pojmom hyperrasista? Nuž, tak ako niektorí jedinci v kapitalistickej spoločnosti tiahnu k vrcholu a stávajú sa hyperkapitalistami (t.j. miliardármi a výkonnými riaditeľmi), hoci nemusia veriť v kapitalistický systém vládnutia ako taký, to isté sa dá povedať o mnohých mocných a bohatých jedincoch v etnoštátoch a ich spoločnostiach. Mnohí nacisti neboli neoblomní „rasisti“ a na týchto konkrétnych nacistov (vrátane Hitlera) nebol zvyčajne braný zreteľ, pokiaľ ide o politickú moc. Hyperrasisti, tak ako hyperkapitalisti, boli zvyčajne extrémne ambicióznymi jedincami hladnými po moci. Niektorí ani nemuseli byť až takí rasisti, no pracovali na tom, aby politicky a osobne postúpili. Himmler mohol byť jedným z týchto hyperrasistov, keďže ho hneď spočiatku nadchýnali Arabi/semiti, východoslovanskí dobrovoľníci a cigáni (a bol voči nim ústretový). Kvôli svojej rasovej tolerancii, ktorú prejavoval, si musíme položiť otázku, či bol naozaj taký rasista, akého zo seba robil. Zistenia Antonia Muňoza, rovnako ako fotografické dôkazy uvedené v knihe Wehrmacht a SS od Borsarella a Palinckxa naznačujú, že nemal problém naverbovať senegalských a afrobritských vojnových zajatcov, aby poslúžili Nemecku svojimi schopnosťami (nie nevyhnutne v boji). Takže, tak ako Richard Steigmann-Gall odhalil Bormanovo hyperantikresťanstvo vo svojej knihe Svätá ríša: Nacistické predstavy o kresťanstve, 1919-1945, mnohí historici podobne odhalili Himmlerov hyperrasizmus – možno neúmyselne.

Zdá sa, že i samotný Hitler zmäkol, pokiaľ išlo o mocenskú politiku. Bormann a Himmler, spolu s Gestapom a Sicherheitsdienstom, si uzurpovali väčšinu jeho skutočnej moci a on slúžil v posledných dvoch rokov vojny viac ako ideologická a morálna inšpirácia pre nemecký národ a dôstojníkov SS, než skutočný mocenský hráč v strane či SS – hoci si zachovával posledné slovo vo väčšine záležitostí v armáde a politickej spravodlivosti. Hitler si udržal lojálnosť nižších vrstiev Wehrmachtu, SS, SA a dôstojníckeho zboru až do samotného konca svojho života, no stratil veľkú časť vplyvu, pokiaľ ide o vyššie rady Wehrmachtu a ostatné elitné kliky. Ako už mnohí vedia, Himmler a Göring napokon Hitlera zradili.

Tých historikov, ktorí stále veria, že Hitler a nacisti boli „bieli šovinisti“, sa pýtam: ako vysvetlíte ohromnú mieru kolaborácie nenemcov a etnických menšín (t.j. 150 000 Židov a židovských Mischling – miešancov, pozn. red.) počas druhej svetovej vojny? Opäť, Nemcom pomáhali asi dva milióny nenemcov. Ak sa dá veriť Muňozovým číslam, tak potom skoro 1,5 milióna z týchto dobrovoľníkov a odvedencov boli Rusi. Dovoľte mi, aby som to porovnala s podobným príkladom zo súčasnosti a opýtala sa, či sa sionistickí Židia, ako členovia súčasného etnoštátu, môžu úprimne chváliť takou vysokou úrovňou kolaborácie cudzincov, etnických menšín a dobrovoľníctva? A čo menej aktuálni bieli Juhoafričania z bývalej Rodézie? Státisíce kolaborantov s nacistami boli dobrovoľníci. Koľkí Palestínčania, Peržania, Jordánčania alebo Sýrčania sa ponúkli ako dobrovoľníci, aby bojovali za IDF a súčasný izraelský etnoštát? Niekoľkí áno, samozrejme, ale nie takmer dva milióny. Cudzinci a nenemci sa počas Tretej ríše dokonca dobrovoľne prihlásili ku Schuma (bezpečnostnej polícii), SS a Gestapu. Môže sa izraelský Mossad chváliť tým istým? Sú to porovnávacie otázky, ktoré si musíme sami položiť a analyzovať, bez emócií, aby sme pochopili, čo sa skutočne dialo v nacistickom Nemecku a prečo. Musíme tiež priznať, že nacisti neboli až takí rasisti, ako historici tvrdia. Keď zvážime historický kontext, je to mimoriadne dôležité priznanie.

Roosevelt vzdoroval zákonom proti lynčovaniu Afroameričanov kvôli politickej účelnosti. V neuveriteľnom priznaní Walterovi Whiteovi, šéfovi NAACP (Národnej asociácie pre zvýhodňovanie farebných ľudí – pozn. prekl.), povedal, „Ak teraz vystúpim na podporu zákona proti lynčovaniu, zablokujú každý návrh zákona, o schválenie ktorého Kongres požiadam, aby som zabránil kolapsu Ameriky. To proste nemôžem riskovať.“ Navyše, podľa Encyklopédie nového sveta, „Po roku 1942, keď rabín Stephen Wise, poľský vyslanec Jan Karski a ostatní upovedomili Roosevelta o nacistickom vyhladzovaní Židov, zamietol každý systematický pokus o záchranu európskych židovských utečencov a ich privedenie do USA.“ [5] Americká verejnosť dodnes o týchto neuveriteľných príkladoch Rooseveltovho rasizmu a arogancie prevažne nevie.

Niektorí černosi boli doslova upálení nepriateľskými bielymi davmi, celými nedočkavými rozpútať svoju agresiu proti ľahkému terču. [6] Hoci v nacistickom Nemecku boli mnohí Afričania a Afronemci diskriminovaní, nacistická vláda nikdy neobhajovala ani nepodporovala lynčovanie černochov v nacistickom štáte, ani nedošlo k inštitucionalizovaniu rasizmu proti Afričanom. V skutočnosti, preživší druhej svetovej vojny, Friedrich Berg jednoznačne vyhlásil, že nemecké deti veľmi obdivovali Jesseho Owensa a hľadeli na neho s úctou napriek jeho rase. [7] Pánovi Bergovi to povedal muž, ktorý v tom čase žil v nacistickom Nemecku. Nie je dôvod pochybovať o pravdivosti tvrdenia tohto muža; Nemci povzbudzovali Owensa a opakovane skandovali jeho meno – „Jesse Owens, Jesse Owens“ – na olympiáde v Berlíne v roku 1936. Samotný Owens priznal, že ho nenútili sedieť v zadnej časti nemeckých autobusov, ani mu nebránili bývať v najkrajších hoteloch. Známy pána Berga taktiež spomenul, že Owens mohol vojsť do ľubovoľného baru v Nemecku a správali sa ku nemu rovnako ako k nemeckému zákazníkovi. Dajme to do kontrastu s faktom, že v Británii a USA boli často i prominentní černosi nútení stáť v autobusoch a nikdy im nedovolili zostať v exkluzívnych oblastiach vyhradených „len pre bielych“. Afroamerický novinár a spisovateľ Roi Ottley vyrozprával mnohé z každodenných hrôz britského a amerického zaobchádzania s černochmi vo svojej knihe Žiadne zelené pastviny. Nemalo by príliš prekvapovať, že Ottley podal správy o tom, ako britskí chlapci zapálili „kučeravé vlasy“ Samuela Coleridge-Taylora, „aby videli, či budú horieť“. [8] Taký hlúpy rasizmus medzi mladistvými v Británii v tom čase dnešní historici prevažne prehliadajú, najmä preto, lebo nezapadá do súčasného prikrášleného obrazu Spojencov. Možno toto je jedným z dôvodov, prečo sa len zopár historikov zmieňuje o tom, že Kamerunčan Louis Brody zápasil v nemeckom cirkuse Krone počas rokov nacizmu a bol najslávnejším afronemeckým hercom od 20-tych do 40-tych rokov. [9]

Ešte menej historikov si uvedomuje, že Martin Bormann vydal v marci 1936 obežník všetkým Gauleiterom (regionálnym vodcom), v ktorom vyzýval na ochranu zamestnanosti Afričanov a Afronemcov žijúcich a pracujúcich v Nemecku. Tento rozkaz bol v úplnom rozpore s Norimberskými zákonmi z roku 1935. [10] Môžeme sa domnievať, že Hitler mal niečo do činenia s týmto ochranným opatrením, keďže je diskutabilné, či sa Bormann tak veľmi zaujímal o blaho černochov. Joachim von Lang tvrdí, že Bormann urobil všetko, čo bolo v jeho osobnej moci, aby Hitlerovi zatajil odvolania Židov a žiadosti o milosť, rovnako ako znepokojivé správy o vojne. Nemusíme hádať, že činy tohto muža mohli nepriaznivo ovplyvniť Afronemcov a ostatných černochov žijúcich a pracujúcich v Nemecku, najmä vzhľadom ku Hitlerovmu vážne sa zhoršujúcemu zdraviu a politickej aktivite v druhej polovici vojny.

Aby som to uzavrela, skutoční rasisti nečakane neodložili svoju doktrínu „panskej rasy“ len kvôli vojenským neúspechom. Izraelčania odmietli vypustiť z hlavy svoje šovinistické rasové doktríny napriek nepriateľskému názoru svetovej verejnosti a vojenským neúspechom. Izrael ešte nepustil Palestínčanov do najvyšších úrovní vlády. Podobne USA ešte nepridelili najvyššie vojenské a vládne velenie nebelochom. Či je alebo nie je hociktorý z týchto súčasných štátov skutočne rasistický je na rozhodnutí historikov a politikov. Ale musia tak urobiť bez hystérie, ktorá sa zvyčajne spája s takýmito kontroverznými historickými a porovnávacími otázkami. Ak historici nedokážu prekonať hystériu takú typickú pre historiografiu Tretej ríše, ako chcú vysvetliť fenomén typu Jüdische Ordnungsdienst (Polícia židovského poriadku), ktorá pomáhala Nemcom s dozorom nad hlavnými getami v Poľsku? Počas nacistickej okupácie slúžilo vo varšavskom gete odhadom 2500 židovských mužov a polovičný počet ich slúžil v lodžskom. [11]

Aj keď sme si povedali toto všetko, stále tu zostáva jeden fakt: Nacisti neboli skutoční rasisti, ak všetky ostatné etnoštáty tej doby (a odvtedy) neboli taktiež skutočne rasistické. Harry Truman, nie Adolf Hitler, povedal nasledovné: „Myslím si, že človek je taký dobrý ako iný človek, pokiaľ je úprimný a slušný a nie je neger alebo Číňan. Strýčko Will… hovorí, že Pán stvoril bieleho človeka z prachu, negra z blata, potom zbúchal dokopy zvyšok a ten zostúpil na zem ako Číňan.“ Keby to povedal Hitler, historici by to určite použili ako dôkaz jeho nekompromisného rasizmu. A hoci Hitler také vyjadrenia nikdy nevypustil z úst, ani len v súkromí a vo vzťahu ku Židom, historici stále tvrdia, že bol nekompromisný rasista, zatiaľ čo príhodne ignorujú očividný a niekedy značne neľudský rasizmus Spojencov a nenemeckých vodcov Osi. Briti viedli „bizarné testy rasovej čistoty,“ no medzinárodnému skúmaniu a útokom boli podrobené len Berlínske testy „rasovej čistoty“. [12] Gerald Horne vyrozprával, že „aj keď sa zdalo, že impérium je na hrane ovládnutia dravými japonskými vojakmi, Londýn nebol ochotný prijať ponuky na pomoc ľuďom, ktorí neboli „čistého európskeho pôvodu“ – konkrétne na pozície mimo vojenstva.“ Ďalej povedal, „Toto platilo o kadetoch Dartmouthu a kadetoch na priamy vstup, kde bolo zvykom rady vykonávajúcej rozhovory odmietnuť chlapcov, ktorí zjavne mali farebnú škvrnu.“ [13] Briti zámerne vynechali rasové zmienky ako tieto z oficiálnych záznamov, pre prípad, že by tieto záznamy skončili v protibritských rukách. Citujem ďalší príklad: Chorváti boli voči Srbom cez druhú svetovú vojnu sotva tolerantní a napriek tomu sa o tom nikdy nedočítame v knihách o histórii. Je to preto, že Chorváti a Srbi si nezaslúžia naše historické skúmanie? Sú nejakým spôsobom „menej ľudskí“ alebo „menej dôležití“ než ostatné etnické skupiny tej doby?

Hitlerov skutočný rasizmus, ako tomu skôr hovorím, je ahistorický konštrukt. O tom, kto bol rasista a kto ním nebol, rozhodli historici na základe toho, kto vyhral Druhú svetovú vojnu. Historici však nemôžu mať oboje: Buď sú všetci západní lídri vykresľovaní ako rasisti, ktorými boli, alebo tak nie je vykresľovaný ani jeden z nich – teda, v historickom zmysle. My si nevyberáme našich rasistov. Ak áno, tak musíme pokračovať vo výskume hlbšie do histórie a odsúdiť cisára Hadriána ako genocídneho antisemitu, Napoleona ako antičernošského rasistu a genocídneho maniaka (kvôli jeho činom proti Rómom a černochom) a Rimanov ako rasistických voči Grékom.

Na tomto mieste dodám, že Nemci nikdy nemali doktrínu „panskej rasy“. Herrenvolk neznamená „panská rasa“. Tá definícia bola výsledkom kombinácie nepochopenia nemeckého Führerprinzip na strane Spojencov a protinemeckej vojnovej propagandy. Znamenalo to „oddiely s elitným vedením“ a bolo to výhradne v narážke na kontinentálnu Európu, nie na svet. Hitler nemal plány so svetom, ale s Európou. Ďalej, nemecké pojmy národ (Volk) a rasa (Rasse) neboli synonymá. Herrenvolk (Volk vodcov) nebol pojem príbuzný s Herrenrase a faktom je, že nacisti nikdy nepoužívali pojem Herrenrase (rasa vodcov). Hitler na Platterhofe vlastne sám rozlišoval medzi týmito dvoma nemeckými pojmami. Povedal, „Volk und Rasse ist nicht dasselbe.“ („Národ a rasa nie je to isté.“) Zdá sa, že historici ovplyvnení spojeneckou vojnovou propagandou a nie samotnými nacistami, si tento pojem a jeho následnú rasistickú konotáciu vymysleli. To vysvetľuje, prečo bolo toľko západných spojeneckých vodcov šokovaných, keď videli Rusov bojujúcich za nacistov na Východnom fronte, Indočíňanov v Ostlegionen (Východných légiách) a prečo historici nie sú dodnes ochotní opísať takúto nacistickú rasovú dynamiku.

Gerald Horne opísal japonskú rasovú ideológiu ako „dostatočne pružnú, aby zohľadňovala… zvláštne požiadavky[…].“ [14] Tento opis platí aj na nacistickú rasovú ideológiu. Antonio J. Muňoz zašiel tak ďaleko, aby spochybnil racionalitu španielskych dobrovoľníkov po oficiálnom Francovom odstúpení. Tým sa mu však nepodarilo vysvetliť, že krajiny Osi sa nepovažovali za zvlášť rasistické a nemali ani dojem, že by ich vojna, ciele či správanie boli neoprávnené. Bezpočetní Španieli nenávideli komunizmus a ukázali sa byť dosť nápomocní pri pomoci Nemecku v boji proti tejto politickej filozofii. Boli to „praví veriaci“ v pokračujúcu európsku nezávislosť od Ruska. Väčšina vojakov Osi, vrátane tých, ktorých odviedli nacisti, boli antikomunisti alebo antiboľševici. Ostatní, ako Francúzi, boli antibriti. Svojím spôsobom „rasisti“, mnohí z nich. Chorváti vyhladzovali etnické menšiny dávno pred nemeckou okupáciou Chorvátska, ktorou im Nemci chceli pomôcť dosiahnuť nezávislosť. Vichystickí francúzski lojalisti naďalej vzdorovali britským a americkým snahám o „oslobodenie“ Francúzska až do roku 1943:

Poslednou fázou tejto vojny vo vojne bola invázia do severnej Afriky, kde mali vichystické sily 100 000 mužov. Napriek dvojitému útoku amerických, britských a slobodných francúzskych síl na Maroko a Alžírsko sa vichystické posádky, ale najmä lode a ponorky, ukázali ako odhodlanejšie vo svojom odpore, než sa očakávalo. Američania potopili francúzsku flotilu pri pobreží Maroka, pričom zahynulo 500 francúzskych námorníkov a 1000 bolo zranených. [15]

Mnohí Francúzi vzdorovali Spojencom až do samotného konca vojny, a preto bojovali a zomierali v uliciach nemeckého hlavného mesta.

Zmyslom poukazovania na tieto málo známe fakty je povzbudiť historikov, aby sa prestali dívať na Tretiu ríšu a Os takou pevnou optikou a namiesto toho ich skúmali s dynamikou a zmenou v mysli. Vojna nacistov hlboko ovplyvnila. Mnohí z nich odvrhli svoj rasizmus v dôsledku kamarátstva, ktoré si vypestovali so svojimi nenemeckými kolegami a podriadenými. Ako potvrdil biely ruský vyhnanec Grigorij von Lambsdorff, väčšina nenemcov sa považovala za rovných, nie rasovo menejcenných. To vzbudzuje pochybnosti o tom, ako sa nacisti správali ku svojim nenemeckým druhom v zbrani napriek oficiálnej propagande. Ak sa Lambsdorff a ostatní považovali za rovných, tak nacistická rasová degradácia buď neexistovala alebo bola omnoho menej rozšírená než historici tvrdia.

Nakoniec spomeniem novinový článok, ktorý skúmal stúpajúci počet neonacistov a bielych šovinistov v ozbrojených silách USA (ktorí chceli bojovať v Iraku a Afganistane). [16] Napriek oficiálnemu záväzku Ameriky k nerasizmu a etnickej a sociálnej rovnosti, vedome a ochotne verbuje rasistov a tým toleruje rasizmus vo vojenskej oblasti. Tento jav spôsobili v USA potreby vojny práve tak, ako potreby vojny spôsobili, že nacisti porušili svoju oficiálnu rasovú doktrínu. Vývoj ako tento má za následok všeobecnú a stúpajúcu akceptáciu tých, ktorí sú po novom tolerovaní (tých, ktorí boli ignorovaní) a nie naopak. Jedinci, ktorí boli zvyčajne ignorovaní, sú po novom zvyčajne tolerovaní a majú tendenciu vychýliť rovnováhu moci vo svoj prospech, lebo potreby vojny prirodzene uprednostňujú tých, ktorí sú teraz „potrební“ kvôli zhoršujúcej sa všeobecnej situácii. Vzhľadom k tomuto úsudku môžeme úprimne tvrdiť, že nacisti sa stali menšími rasistami rýchlejšie než Spojenci, lebo boli nútení zrýchliť proces medzirasovej integrácie a spolupráce kvôli potrebám vojny. Vojna sa stala, aby som použila frázu Tiny Camptovej, pozitívnym „nositeľom zmeny“ v Tretej ríši. Nacisti nikdy rasovo nesegregovali svojich vojakov. Černosi, Slovania, Ázijčania a Arabi bojovali bok po boku s Nemcami.

Ak preskúmame dnešné USA, vidíme, že rasisti v ozbrojených silách budú tí, ktorí získajú prevahu, keďže sú potrební. Rovnováha moci sa vychyľuje v ich prospech kvôli potrebám vojny. To môže mať za následok rasializáciu amerických ozbrojených síl, ktoré zostávajú pod najvyšším bielym velením napriek oficiálnej americkej doktríne nerasizmu a rovnosti pre všetkých, a môžeme vidieť, že Amerika sa stáva rasistickejšou a doktrinálne šovinistickejšou než bolo nacistické Nemecko. Americká vojna sa v tomto zmysle ukazuje ako negatívny „nositeľ zmeny“. Zmyslom tohto môjho porovnania je demonštrovať, že už viac nemôžeme skúmať históriu alebo súčasný vývoj statickým spôsobom, lebo tak, ako sa zmenili nacisti, zmeníme sa aj my.

Poznámky:

[4] Marianne Bechhaus-Gerst, Treu bis in den Tod: Von Deutsch-Afrika nach Sachsenhausen—Ein Lebengeschichte (Berlin, DE: Ch. Links Verlag, 2007), 154.
[5] New World Encyclopedia, “Roosevelt, Franklin Delano,” http://www.newworldencyclopedia.org/entry/Franklin_Delano_Roosevelt (prístup 29. augusta 2009).
[6] Friedrich Berg, rozhovor s autorkou, 27. augusta 2009.
[7] Tamtiež.
[8] Roi Ottley, 27.
[9] Bechhaus-Gerst, 76.
[10] Tamtiež.
[11] David Littlejohn, Foreign Legions of the Third Reich Vol. 4: Poland, the Ukraine, Bulgaria, Romania, Free India, Estonia, Latvia, Lithuania, Finland and Russia (San Jose, CA: R. James Bender Publishing, 1987), 27.
[12] Gerald Horne, Race War! White Supremacy and the Japanese Attack on the British Empire (New York, NY: New York University Press, 2004), 237.
[13] Tamtiež., 236.
[14] Tamtiež., 147.
[15] Christopher Silvester, “England’s Last War Against France: Fighting Vichy, 1940-1942,” The Telegraph on the Web, September 1, 2009, http://www.telegraph.co.uk/culture/books/bookreviews/6121052/Englands-Last-War-Against-France- Fighting-Vichy-1940-1942.html (accessed September 3, 2009).
[16] Matt Kennard, “Neo-Nazis are in the Army Now,” Salon on the Web, June 15, 2009, http://www.salon.com/news/feature/2009/06/15/neo_nazis_army/index.html (prístup 1. júla 2009).

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Inconvenient history

Ozbrojené sily Adolfa Hitlera: Víťazstvo diverzity? Časť 1