Členovia tejto skupiny vraj “žijú v dierach, obliekajú sa ako opice a živia sa vecami, ktoré oni, bohatí, dávajú prasatám”. A východisko pre túto skupinu by vraj bolo, “keby sa radšej zabili, aby ich hlúpe deti nemuseli robiť hanbu slušným a vzdelaným ľuďom”. K tejto charakteristike mladý hrdina ešte dodáva niečo o sebe: “Vďaka Sorosovi a Denníku N” má jeho rodina “super život” a radí osloveným, aby sa v mimovládkach zamestnali aj oni.
Druhý zverejnený študentov status, určený členom ďalšej facebookovej skupiny “Volíme pronárodných kandidátov za prezidenta” zasa predpovedá, čo sa s členmi tejto skupiny bude diať, lebo Čaputová už podľa neho vyhrala: “… a prvé, čo (Čaputová) spraví, je, že zatočí s opicami a antisemitami ako ste vy”. Údajne majú členov tejto skupiny označených a budú “prvý, ktorých budeme strieľať. ”
Tá hrubica “prvý” v plurále naznačuje, že buď nie je gymnázium C. S. Lewisa príliš elitné, aspoň čo sa týka odbornej úrovne, alebo spomenutý mladík navštevuje školu, ktorá zjavne považuje slovenskú gramatiku iba za historicky dočasný jav. Tú druhú možnosť naznačujú aj posledné vety jeho textu “Nech žije EÚ! Nech žije Zuzana! Nech skape slovenská štátnosť aj samostatnosť!” Sotva by sa asi dali trefnejšie popísať názory Čaputovej prívržencov, ako to dokázal tento mladý bratislavský, budapeštiansky, bruselský alebo washingtonský hrdina.
Keby bol Čaputovej protikandidát Maroš Šefčovič schopný, kópie Hodálových statusov by boli za pár dní vylepené na každom rohu po celom Slovensku, aby voliči videli, koho sa isté kruhy v podobe Čaputovej pokúšajú dosadiť na prezidentské kreslo. Ale garantujem, že sa nič podobné nestane.
Lebo Maroš Šefčovič je v podstate to isté, čo Emil Hodál, Čaputová, predstavenstvo elitného gymnázia C.S. Lewisa, všetky politické mimovládky, strana Progresívne Slovensko, Soros, Denník N, Zomri, Smatana a všetci ostatní, aktívne vzdelávajúci na gymnáziu C.S. Lewisa, ako aj ich ostatní politickí spolupútnici v politike a v médiách, ktorých strategickým cieľom je deštrukcia nášho štátu.
Všetci sú z jedného košiara a skrývajú sa za dekoráciou “slušného” Slovenska. Sú iba mimikry. Metódou Satana je lož a pretvárka. V skutočnosti ide o to, že Slováci sa už v prvom kole tohoročných prezidentských volieb rozhodli pre kandidátov anglosaského antislovanského rasizmu, euroatlantického militarizmu, maďarského šovinizmu a slepo nenávistného sionizmu. Títo všetci totiž ťahajú spolu za jeden povraz. Hodálovo “Nech žije EÚ! Nech žije Zuzana! Nech skape slovenská štátnosť aj samostatnosť!” je veľavravné a v podstate vyjadruje to, čo si v kútiku duše myslia.
Chcete dôkaz? Tu je, overte si ho: všetci tí tu vyššie spomínaní, ako aj priamo úrady či orgány, ktorých pracovnou povinnosťou je ochraňovať demokraciu, občianske, náboženské a iné slobody, napríklad prokuratúra, všetci tí kadejakí ombudsmani, ministerstvo vnútra aj s jeho NAKA, atď., títo všetci sa budú snažiť túto aféru ututlať a zahrať do autu. Mediálni knechti už aj začali – vraj tie texty treba chápať ako satiru, alebo “nastavenie zrkadla”.
Niet sa čo diviť. Úlohou týchto všetkých je totiž presne to, čo majú síce vo svojej pracovnej náplni, ale iba s tým jedným zamlčaným dodatkom, a síce, že toto všetko musia dodržiavať len a len v záujme všetkých iných okrem Slovákov. Tieto kvázi slovenské úrady sú washingtonské, bruselské, budapeštianske a sionistické kladivo na Slovákov.
Ak ešte stále niekto odmieta chápať: skutočnou pracovnou náplňou všetkých tu vyššie spomínaných slovenských úradov je všetky spomenuté -izmy proti právam Slovákov. Mimochodom, kto toto na Slovensku už roky nevidí, musí byť slepý. Ten gymnazista vám iba všetkým vykričal existujúcu pravdu.
Prečo je to tak, nie je vôbec zložité pochopiť. Hodál to vyjadril výstižne: “Vďaka Sorosovi a Denníku N má moja rodina super život”. Je nad slnko jasné, že peňazí je na Slovensku viac ako dosť, ale iba pre tých, čo presadzujú spomenuté záujmy. Architektom a finančným zdrojom týchto záujmov sú USA a EÚ. To, že ide o hrubo nedemokratické, priam rasistické záujmy proti Slovákom, to neprekáža. Slováci sa ako vždy nechajú opiť rožkom.
Nie, chyba Emila Hodála nespočíva vo verejnom vyjadrení tej najprimitívnejšej protislovenskej nenávisti a v hrubom urazení Slovákov. Napokon, v našom štáte by sa to nestalo po prvý raz. Jeho chyba je v tom, že tento mladík vykričal v záchvate radosti nad politickým víťazstvom “svojej” kandidátky pravdu o zmýšľaní určitej skupiny slovenského obyvateľstva, ktorá síce bije do očí, ale predsalen by mala zostať skrytá. Ide totiž o prachy.