Pred viac ako sto rokmi napísal Gilbert Keith Chesterton majstrovské dielo – poému s názvom Balada o bielom koni. A dnes viac než kedykoľvek predtým rozochvieva struny v srdciach všetkých, čo majú v láske Katolícku cirkev a jej tradíciu. V rýmoch, burcujúcich dušu, rozpráva Chesterton príbeh o otrhanom kráľovi Alfredovi, ktorý trúchli a smutne sa potuluje po svojom, kedysi katolíckom kráľovstve, ktoré zaujal pohan Danes. Balada je pretkaná stredovekými legendami, no jej podstatu tvoria historické fakty. Ide o príbeh boja za pravdu, dobro a krásu v tomto padlom, hriešnom svete. Hlboký žiaľ, ktorý prežíva kráľ Alfred pri pohľade na svoje sužované a ničené kráľovstvo, sa až zarážajúco podobá na zármutok katolíkov, ktorý dnes prežívajú vo vedomí toho, čo Cirkev stráca, ako túži po znovuobnovení krásy, tradície a pravej, nefalšovanej katolíckej kultúre. V prvej časti poémy kráľ Alfred úpenlivo prosí Našu Pani, aby mu povedala, či sa mu vôbec niekedy podarí vyhnať zo svojej krajiny Danesa. Ona mu dáva tajomnú odpoveď, ktorá je zahrnutá v dvoch strofách (všetky verše – voľný preklad):

Čo sa týka tvojej útechy a túžby,
nepoteším ťa;
okrem toho nebo ešte potemnie 
a more sa ešte viac rozbúri.

Noc a temnota udrie trojnásobnou silou
a nebo zahalí olovený plášť.
Tešíš sa bez príčiny?
Veríš bez nádeje? 

Tieto zlovestné slová rezonujú aj nám v súčasných temných dňoch, keď na nás dorážajú vlny škandálov, odpadlíctva a neslýchaných útokov zvnútra. Matka Božia nikdy neznižovala a nepodceňovala význam Kríža. Tá, ktorá hovorila Alfredovi o temnote, hovorila ako tá, ktorá videla Boha zomierať na kríži, keď temnota zahalila celú zem (Mt 27, 45). Keď si jasne uvedomíme temnú stránku vecí a realitu zla, objavíme zároveň čosi hlbšie a upokojujúcejšie než je obyčajná útecha – rýdzu nádej, aká posilňovala mučeníkov, ktorí aj napriek tomu, že vo svojich posledných chvíľach života prežívali krutosť a zverstvo svojich mučiteľov, teraz sa už radujú vo večnosti s dobrotivým Bohom.

Niektorí katolíci si zatvárajú oči pred súžením a utrpením Cirkvi, pretože neznesú pohľad na reálny rozsah zla, ktoré pohlcuje ich scvrknutý pohľad na Boha a na jeho nevestu Cirkev. Vo farizejskom pokuse o záchranu národa (Jn 11, 50-51) sa handrkujú a robia kompromisy so sekularistami, akoby Cirkev bola akýmsi pozemským kráľovstvom, ktoré sa musí skloniť pred mocnými tohto sveta ak chce prežiť. Popretie spomínanej reality uzatvára týchto ľudí pred tajomnou a oslobodzujúcou rýdzou nádejou, ktorá však svitne iba tým, ktorí prijmú realitu Kríža. Matka Božia prežívala hrôzu Kríža oveľa jasnejšie a bolestnejšie, než ktorýkoľvek učeník; ale taká bola aj jej viera v Boha – obludnosť zla len prehĺbila jej adorovanie Boha. Tým totiž, čo prijmú Kríž, veľké zlo vždy ukazuje len na nekonečne väčšieho Boha.

Zápas o Cirkev, jej tradície a kultúru pokračuje aj v zúfalých podmienkach. Nekontrolovaný morálny relativizmus v sekulárnom výchovno-vzdelávacom systéme produkuje v kombinácii s niektorými katechézami v Cirkvi jednotlivcov, ktorí nedokážu poriadne odpovedať ani na otázky „Odkiaľ som?“ a „Kam idem?“ Je až udivujúce, že uprostred tejto apatie a strnulosti roznecuje pár iskier zdravého rozumu ešte aj tradičné hnutie. Títo katolíci, čo milujú tradíciu, aj napriek nezdarom v minulosti a nebezpečenstvám v súčasnosti, zápasia ďalej, aj keď sa jedovatým výparom relativizmu, prenikajúcim cez ´múry´ Cirkvi, vyhýbajú len veľmi ťažko. Nad všetku pochybnosť si uvedomujú, že Cirkev nie je byrokratický aparát, ale Nevesta; a za nevestu sa vždy oplatí bojovať. Chesterton zachytil ducha týchto ľudí, čo „patria Kristovi“, v ďalších veršoch Našej Pani Alfredovi:

Ale ty, aj všetci čo patria Kristovi,
ste statoční;
bojujete však vo vojnách, v ktorých len ťažko zvíťazíte
a zachránite duše.   

Tieto verše výstižne opisujú skľúčenosť veriacich v dnešnej Cirkvi. Aj tí, čo tvrdia že vedia niečo o viere, nedokážu v skutočnosti pochopiť dôvody, pre ktoré necháva Boh v súčasnosti Cirkev trpieť. Môžeme len bojovať s ignoranciou ako najlepšie vieme a snažiť sa zachrániť vlastnú dušu a duše ostatných blížnych. Chesterton nikdy nepodľahol pesimizmu a z ľudskej slabosti vždy dokázal vyťažiť dôvod pre oslavu víťaznej moci Boha: Kristus, statočnosť, víťazstvo, spása. Naša Pani sa opäť dotýka nevyhnutnej ignorancii kresťanov tvárou v tvár ich utrpeniu, keď hovorí Alfredovi:

Mužovia od Východu možno vedia čítať vo hviezdach,
označiť čas a víťazstvo;
no ľudia, poznačení znakom Kristovho kríža sa neboja,
a vchádzajú s radosťou aj do temnoty.   

Táto „radosť“ v starom a pravom zmysle tohto slova bohato popisuje radostné a skvelé „víťazstvo“. Alfred ho prežíva, keď ho slúžka udrie po tvári, pretože je presvedčená, že je to žobrák, a nie kráľ. Aj my ho môže prežívať, keď sa prestaneme považovať za mocných a uznáme svoju úplnú závislosť na Bohu. Po napomenutí Našou Pani naplní Alfreda odvaha, vkročí do Danesovho tábora a spieva pieseň, ktorá majstrovsky zachytáva veľkoleposť ducha prenasledovaného kresťana:

Poľuješ na kresťana ako na zajaca,
no tento zajac má srdce bojovníka,
kým ty len srdce jazdca.

Otupia sa na tebe všetky hroty,
meče budú bodať naprázdno,
väčšmi strácame,
než ty získavaš. 

V zápase o duše a o Cirkev, ktorú milujeme, sme často „zajacmi“, s malým úspechom, ponížení, so stratami. Barikády modernizmu, nachádzajúce sa všade v Cirkvi, otupia hroty, no podobne ako Alfred, nestrácame srdce bojovníka. Väčšmi strácame, pretože ´strata´ v boji o Katolícku cirkev v celej jej žiarivej nádhere stále ďaleko prevyšuje skazenosť a poškvrnu ´odmeny´ v podobe kompromisu. Naši nepriatelia v Cirkvi, ale aj mimo nej nás zosmiešňujú a nie sme pre nich viac, než otrhaní bedári a žobráci. S radosťou sa vyzbrojujú správami o škandáloch, zmene dogiem (ako by to bolo možné) a všetkých spôsoboch bezdôvodných obvinení aby nás, aj zvyšok sveta, presvedčili, akí sme blázni. Na ich výsmech odpovedáme spolu s Alfredom:

Hoci ležím na dlážke sveta,
so siedmimi hriechmi na rováši,
radšej padám s Adamom,
než by som sa vyvyšoval s vašimi bohmi.

Nie sme experti, ani výkvet a máme veľa hriechov. Temnota na nás dolieha ako olovený plášť, no my sa pevne pridŕžame Toho, o kom žalmista hovorí „Sicut tenebrae eius, ita et lumen eius.“ (Tebe je tma ako svetlo; Žalm 139, 12). Mnohé naše nádeje a sny možno bolestivo zaniknú a možno počas svojho života tu na zemi neuvidíme koniec šokujúceho vnútorného nesúladu, ktorým trpí Svätá Matka Cirkev. Napriek tomu však naša viera nie je bez nádeje. Naša čistá, rýdza nádej sa však rozhorí až vtedy, keď sa vyhliadky na úspech na tomto svete stanú bezvýznamnými a jediné čo zostane, bude samotný Kríž. Stojme teda s Božou Matkou pod Krížom uprostred temnoty, ktorú dnes prežívame a pripomínajme si s radosťou, že vďaka úžasnej a nevyspytateľnej Božej prozreteľnosti po temnej noci Kríža nastane úsvit Vzkriesenia.