Môžem asi o sebe tvrdiť, že som šťastný človek. Nejaký mudrlant kedysi povedal, vraj šťastný nie je ten, kto má veľa, ale ten, ktorému stačí. Na rozdiel od tých, čo furt nadávajú na „systém“, mne sa podarilo z tohto „systému“ uchmatnúť najlepšie možné plody. Akurát s tým rozdielom, že ja za „plody“ považujem iné veci, než peniaze. A napriek všetkým možným „proti“ dovtedy budem tvrdiť, že sa za tento „systém“ oplatí bojovať, dokiaľ sa bude garantovať napr. bezplatné medicínske vysokoškolské vzdelanie pre tých, ktorí po tom túžia a na to majú. Dtto matematika… Pretože tieto posledné „dozvuky“ kvalitného socialistického školstva u nás dávajú možnosť plnohodnotne zrealizovať svoj genetický potenciál na blaho seba aj okolitého sveta, a to každému. Na Západe by také niečo bolo absolútne nemysliteľné.

Pre ilustráciu poviem, že zdravotnícka fakulta v Martine každoročne prijíma na 100 nórskych študentov, pretože pre nórsku vládu je výhodnejšie vzdelávať svojich lekárov u nás, naviac peniaze, ktoré zaplatia martinskej fakulte, sú oveľa menšie, než školné na ich vlastných univerzitách. To aj preto tie „nórske fondy“, oni veľmi dobre chápu, KOĽKO sú nám v skutočnosti dlžní. To aj preto, zrejme po zalobovaní Fica cez neoficiálne kanály, nedávno ESĽP, kde Fico kedysi pracoval, prijal rozsudok voči nórskemu Barnevernetu a „juvenálnej justícii“, využívajúcim fašistické praktiky na odoberanie detí a ničenie rodín, obzvlášť si ceniac východoeurópsku krv. Ale tieto očividné nescudziteľné plusy systému akosi všetkým unikajú, lojalita k štátu je na minime. Dokonca aj tí lekári, keď vyštudujú, snívajú o práci v zahraničí, zatiaľ čo my nemáme ani zákonné opatrenie, ktoré by stanovovalo absolventom medicíny povinnosť odpracovať si nejaké roky vo Vlasti (kým nesplatia štátu dlh za nadobudnutie vzdelania – pozn.). Veď prakticky za štátne vychovávame mnohé a mnohé kádre pre zahraničie, ktoré – all official political rethoric put aside – si tieto naše konkurenčné výhody veľmi dobre uvedomuje. Všetci si uvedomujú potenciál a dôležitosť Slovenska (a potenciálne – Československa), okrem nás samotných. Je to priamy následok sociálnej demoralizácie a politickej polarizácie, kedy ľudia pod vplyvom nevídanej (kdeže sa to komunistom snívalo – pozn.) propagandy strácajú elementárne pudy spoločenskej sebazáchovy. Prejavuje sa to v preferenciách (ak sú hodnoverné) takých odióznych politických subjektov, ako PS Spolu, Žaluďov, MOST-Híd, KDH, OĽANO, SAS a ĽSNS. Prakticky všetky viac či menej otvorene advokujú sociálnu anarchiu a fašizáciu spoločnosti. Viď Pjakinovu definíciu fašizmu ako systému, ktorý sa opiera o „malých“, morálno-cnostne deficitných ľudí, presvedčených o správnosti vykorisťovania korporatokraciou a elitou väčšiny obyvateľstva. Pozrite si film „Obyčajný fašizmus“ od E. Romma, a pochopíte celú dehumanizačnú podstatu fašizmu vtedajšieho, ba i terajšieho. https://www.youtube.com/watch?v=3XkYpjJT3fs

Ešte donedávna podobný odrazový mostík, akúsi „letenku do života“ poskytovalo naše základné a stredné školstvo, ktoré začali ničiť ako posledné, po rozohriatí sa na „univerzitách“. Naše univerzity vznikali ako huby po daždi, nasakovali do nich obrovské štátne financie ako do lesného machu, bez viditeľných výsledkov, okrem stoviek a tisícov promovaných odborníkov na všetko a na nič. Osobne ja vo svojom intelektuálnom vývoji predovšetkým bazírujem na tom, čo som si osvojil na ZŠ a gymnáziu. Dodnes spomínam na tie časy s veľkým duševným pohnutím, pretože som mal česť študovať na veľmi kvalitných školách u vynikajúcich učiteľov a mať za spolužiakov pestrých, tvorivých a nadaných ľudí. Ľudí, ktorí sa radovali, snívali, a ktorí si ešte splna užili detstvo a tínedžerské roky bez neustáleho internetu, gadgetov, s farbistými a voňavými štyrmi ročnými obdobiami (všimli ste si, ako sa takmer vytráca jar?). A takých škôl bola vtedy väčšina. Mali sme skvelých učiteľov a učili nás dobre. Čo vám budem hovoriť, keď som v ôsmom ročníku ZŠ šiel na polroka do nemeckej školy, aj to v bývalom Východnom Nemecku (podľa všetkých nemeckých štatistík bolo vzdelanie v DDR podstatne lepšie – pozn.), cítil som ten rozdiel. U nás sme sa v siedmaku bifľovali naspamäť kryštalické štruktúry hornín a nerastov, a u nich v ôsmaku sme mali každý týždeň viackrát – kreslenie, spievanie, telák minimálne štyrikrát. Slovom, pohodička. Ja, ktorý som sa tu doma nezúčastňoval matematických olympiád a pytagoriád, lebo jednak ma to ťahalo inde a mali sme v triede oveľa lepších počtárov, som bol na tom nemeckom gymnáziu najlepší matikár a šiel do okresného kola.

ZŠ Hliny VII

Friedrich Schiller Gymnasium, Koenigs Wusterhausen, SRN

Bilingválne gymnázium, Žilina

Aj vďaka tomu, že mi Slovensko dalo fundamentálne vedomosti, vštepilo mi hodnoty spravodlivosti, integrity, úctu k rozumu a k starším, som si v najťažších chvíľach dokázal uchovať vieru v dobro, v zdravé jadro národa a v lepšiu budúcnosť preň, nádej a vytrvalosť v tom, čo Štúr trefne opísal: „My vybrali sme si službu DUCHU, a preto musíme prejsť života cestu tŕnistú…“ Práve vďaka týmto spomienkam dnes za Slovensko bojujem. Chcem, aby aj moje deti chodili do škôl, kam som chodil ja, chcem, aby chodili na letné tábory a zimné lyžovačky za dostupné ceny, chcem s nimi chodiť na výlety po slovenských hradoch a rozprávať si pri opekaní špekáčok o ich tajuplnej minulosti. Chcem, aby pričuchli k divokej prírode a vedeli, čo sú to štyri ročné obdobia, poznali, ako vonia orgován. Ale do lesa sa už dnes ľudia boja ísť, lebo sú premnožené diviaky a medvede, hm.

V rokoch 2000-2001, keď som akurát bol študentom II. a III. ročníka žilinského Belgického lýcea (neoficiálny, a doplním, že veľmi pravdivý názov pre Bilingválne gymnázium s francúzskou a španielskou sekciou – pozn.) a paralelne si robil štátnicu z nemčiny, som bol oslovený žilinskou Jazykovou školou, či by som nechcel ísť spolu s cca 20-člennou skupinou nemčinárov (vek od 13-18 rokov) na týždenný seminár do akejsi nemeckej „školy v prírode“, do bavorského Sambachshofu. Vtedy sa akurát veľmi propagoval imidž EÚ, a keďže som mal za sebou už zájazd s ďalšími študentami nášho gympla na tzv. mládežnícky „Konvent o budúcnosti Európy“ do Strassbourgu, kde naša skupina vyhrala vedomostný kvíz a užila si kopec švandy, povedal som si, že to môže byť fajn, obzvlášť, keď všetko platila nemecká strana.

Sľubovali nám, že tam budeme simulovať fungovanie EÚ-parlamentu v spolupráci s analogickou nemeckou skupinou študentov-rovesníkov. Mám rád Nemcov, obzvlášť tých východných, a preto som bol nemálo perplexed, keď nám v útulnom lesnom rekreačnom komplexe „Sambachshof“ predstavili našich nemeckých kolegov – všetko napospol študentky akéhosi dievčenského katolíckeho gymnázia z mesta Erlangen, Bavorsko. To bolo nakoniec z prvého zájazdu to najlepšie, prítomnosť „jeptišiek“ bohato vyvažovala celkovú oficióznu nudu vzdelávacieho seminára.

Z toho dôvodu sa nám nasledujúcu jeseň roku 2001 moc nechcelo opakovať ten zájazd. Kamoš Jaro sa na to vybodol, ale ja som sa nakoniec nechal nahovoriť, veď som sa mohol znovu uliať týždeň zo školy, všetkým sa nám páčili baby a chutilo pivko. Od programu som veľa neočakával, myslel som si, že to znova budú nejaké nezáživné kraviny, kde sa budeme nadchýnať „excelentnosťou“ eurobyrokracie a podobné chobotiny. Ako veľmi som sa mýlil..!

Ak bol rok predtým oficiálny program nezaujímavý v porovnaní s neoficiálnym, izbovo-vankúšovým, tak druhý ročník Sambachshofu vo mne zanechal hlbokú, nezmazateľnú stopu, a môžem s istotou povedať, že toto bude prvé autentické publicistické spracovanie udalosti, na ktorú vždy spomínam, keď hovoria o „spontánnosti“ migračnej krízy. Akési déja-vu.

Počas onoho druhého ročníka politického seminára v Sambachshofe sme totiž v rámci oficiálneho programu najprv skupinovo pozerali veľmi pozoruhodný film. Ten film bol o tom, ako kdesi v subsaharskej Afrike, v krajinách „bludného kruhu chudoby“, jeden veľmi inteligentný a „pasionárny“ černoch, požívajúci autoritu medzi svojimi, prizerajúc sa osudom tohto sveta a jeho mnohobolestného kontinentu, dospel k záveru, že jediný spôsob pre neho a pre jeho blížnych, ako sa vymaniť z tohto „bludného kruhu chudoby“, je zgrupovať sa do čo najväčšej možnej ľudskej masy a vydať sa smer Sever. Pretože, ako hovoril hlavný hrdina po večeroch pri vatrách ľuďom, čo ho davovo nasledovali sťa proroka, Európania si žijú v bohatstve a komforte, opíjajú sa vlastnou nebotyčnosťou a ukájajú v sodomii, a pritom tento ich blahobyt je z veľkej časti postavený na zdieraní tretieho sveta. A keďže je takto nespravodlivo nastavený systém, v ktorom elita, rečniaca o ľudských právach, parazituje na zvyšku sveta, jediné možné riešenie bude isť iniciatívne k Stredozemnému moru a pokúsiť sa do tej Európy dostať, konfrontovať ju s jej vlastnou nárokovanou humánnosťou, nech, reku, ukážu, ako to myslia s tými ľudskými právami. Film teda mapoval osudy tohto černocha a jeho davov, ukazoval, ako prechádzali Saharou. Kdesi na polceste sa k nim pridala jedna sympatická blondínka z nejakej západnej mediálnej korporácie, ktorá do celého sveta vysielala dych berúce správy o titanickom pochode nebojácneho samozvaného proroka, o dôležitosti jeho humanitárnej misie. Stále zakončovala svoje reportáže slovami v zmysle – „Pochopia, nájdu v sebe lídri „slobodného sveta“ dostatok „compassion and understanding“ pre týchto úbohých a rozhodnutých ľudí, ktorí vzali svoj osud do vlastných rúk a išli hľadať lepší údel?“ Už si nepamätám detaily, či tam k niečomu medzi nimi dvomi došlo (veľa kolegov čakalo práve na to…), ale film končil tak, že celá táto ľudská Armada prišla na púštne pobrežie Stredozemného mora, pričom v diaľke na horizonte už bolo vidieť obrysy európskej – nevedno či pobrežno-strážnej, či „humanitárnej“ – flotily. Tam nastal koniec filmu, sprevádzaný akousi nevyslovenou, symbolickou otázkou, smerovanou do neznáma, na Sever, k tej flotile – „Čo ďalej? Pustíte nás?“. Písal sa rok 2001, plynula akurát druhá polovica októbra a bavorský les sa zvonku zrkadlil v nádherných, farbistých odtieňoch, ktoré ešte viac nadobúdali na ostrosti a vyhranenosti v nulostupňovom rannom a popoludňajšom chlade. Mesiac predtým padli v New Yorku dvojičky. Američania ešte nevtrhli do Iraku. Kaddáfi a Saddám Husajn ešte žili…

Možno si už nepamätám presne všetky detaily onoho filmu, ale veľmi presne si pamätám, ako nás neskôr nemeckí pedagógovia oboznámili so zadaním nášho „seminára“. Mali sme, slovenská skupina zvlášť a nemecká skupina zvlášť, simulovať zasadanie „krízového“ štábu EÚ, a prísť s návrhmi a nápadmi, ako zvládnuť a riešiť danú situáciu. Zhodou okolností bol Váš pokorný sluha onehdá niečím ako „speakerom“ našej slovenskej skupiny a veľmi dobre si pamätám, ako sme – pred „hodnotiacimi“ pedagógmi z nemeckej strany – argumentovali a dišputovali s nemeckým „lídrom“ o „pre a proti“ eventuálnych krízových opatrení. Bože, to bola haluz. Nemecká skupina nie nadarmo pozostávala výlučne zo západných Nemcov, a ich líder bol takým komickým stelesnením ambicióznosti a obmedzenosti, až to bolo milé. Taký buclatý ryšavý papoušek, ale v priliehavých fajnových veciach a s veľkým vybíjaným opaskom, no úplne sa tam kovovo ligotal jak Merkelová v džínoch ten Hans či Uwe.. A tie názory bolo treba počuť, tak napríklad sa vyslovoval (teda v mene celej ich skupiny) za bezpodmienečné otvorenie náruče týmto humanitárnym utečencom, apelujúc na city humánnosti a solidarity, a vraj si to môžeme ako vyspelé krajiny Európy dovoliť. Wir schaffen das, ja-ja! Tiež apeloval k pocitu viny. Kolonializmus a tak.

Ja som, naopak, za našu skupinu (a boli tam fajn ľudia, zrejme „štatistická“ vzorka mládeže, ktorá mala v dobe neskoršej, a ako vidíme – zjavne plánovanej migračnej krízy – tvoriť najproduktívnejšiu a najaktívnejšiu časť obyvateľstva) hovoril, že takýto krok, hoci sa môže na prvý pohľad zdať byť ospravedlniteľný humanitárnymi konotáciami, zaručene vyvolá v budúcnosti ďalšie, oveľa väčšie potenciálne migračné vlny. Poukázal som na elementárne psycho-socio-kultúrne problémy eventuálneho pracovného a ľudského začleňovania sa týchto migrantov do európskych spoločností. Že to môže priviesť k významnému spoločenskémá pnutiu. A predovšetkým, že takýto postup nie je dlhodobo konštruktívnym a udržateľným riešením. Že zrejme treba viac pomáhať tým krajinám na mieste, aktivizovať tamojší rozvoj či meniť spôsob, akým je akoby pred-nastavená ich funkcia byť zdrojmi surovín bez možnosti socio-ekonomického rozvoja. Neviem, či som povedal, že Československo bolo významným obchodným aj humanitárnym partnerom krajín tretieho sveta, a že teda my, na rozdiel od Západnej Európy, nesieme najmenej, ak vôbec nejakú, vinu na ére kolonializmu. Ale každopádne sa mi tuším nepodarilo o vecnosti našich „slovenských“ argumentov presvedčiť moje nemecké proťajšky, teda aspoň toho mladého zombíka, tak ako sa im nepodarilo presvedčiť nás o správnosti tých svojich. Patová situácia. Tým bola hlavná, „politická“ časť semináru vyčerpaná, ale prekvapenia ešte zďaleka nie.
Preto si viete predstaviť, aký pocit déja-vu som mal, keď v 2015 roku „prepukla“ migračná kríza a davy migrantov sa cez Balkán valili do Európy. Vrátane momentu, keď začalo byť zrejmé, že politika kvót narazila v protiakcii s konsolidovaným frontom V4 do slepej uličky. Aj to bol dôvod (popri vypálení Domu odborov v Odesse – pozn.), prečo som začal písať o politike na webe. Nebude mi tu totiž nik nahovárať, že celá táto galimatia nebola dopredu plánovaná. Pripomínam, z najvyššej úrovne.

Rovnako mi nebude nik nahovárať, že nebola dopredu plánovaná taká „tichučká“, ale ničmenej cieľavedomá a systematická rehabilitácia nacizmu na úkor absolutizovanej démonizácie socialistického zriadenia. Je opodstatnené sa domnievať, že sa na predmetnom „seminári“ vyhodnocovala aj eventuálna vnímavosť budúcej aktívnej generácie voči plánovaným informačno-historickým aktivitám, zameraným na prepisovanie kolektívnej historickej pamäte. Súčasťou a pokračovaním predmetného „politického seminára“ bol totiž aj jednodňový zájazd. V prvom ročníku sme mali tak akurát výlet s plnoštíhlymi študentkami katolíckeho gymnázia do termálneho aquaparku, no jój (to tiež už len bol ale nápad, hm…), tak druhýkrát to urobili zložitejšie. Trepali sme sa cez celé Bavorsko na sever, do Durínska, do Weimaru. Takmer štyri hodiny cesty cez hory. Tajne som dúfal, že nás tam vezú kvôli tomu, aby nám ukázali túto „Kulturhauptstadt“ Nemecka, pôsobisko Goetheho a Schillera, mesto, rozpoložené v skutočne nádhernej prírodnej scenérii, kde to človeka priam tiahne oddať sa filozofovaniu „a la Werther“ či pripomenúť si slávne Goetheove -
„Ueber allen Gipfeln ist Ruh’.

In allen Wipfeln spuerest Du

Kaum einen Hauch.

Die Voegelein schweigen im Walde.
Warte nur – balde

Ruhest Du auch!…“

Pravdaže, vedel som o neslávne známom koncentráku Buchenwald, nachádzajúcom sa v neďalekej blízkosti mesta, ktoré bolo „dušou Nemecka“, tejto krajiny „filozofov a básnikov“, ako ju nazývali francúzski osvietenci a Napoleon. Vedel som o tom a napriek tomu som dúfal, že nie Buchenwald bude našim hlavným smerovaním. Pravdaže, bol. Ale neprekvapilo ma ani tak toto, ako skôr fakt, že počas kolektívnej prehliadky bolo takmer 75 percent informácií podávaných o období, kedy táto oblasť a tábor už boli pod sovietskou kontrolou. Pričom boli podávané v maximálne tendenčnom, protiruskom a politizovanom štýle bez možnosti ich operatívneho a konkrétneho overenia, samozrejme.

Zatiaľ čo o nacistickom období Buchenwaldu som sa dozvedel len čosi také ledabolo-okrajové, pričom v tom zmysle, že to bol vlastne taký pracovný tábor pre sociálnych-demokratov, komunistov, sovietskych väzňov a že sem posielali taktiež homosexuálov a Cigánov na nútené práce. Že to síce nebolo med lízať, ale že sa to dalo vydržať. Prevýchovný tábor, nič viac. Nič o masových popravách, nič o krematóriách, nič o tom, že ich sladkastý zápach tiahol aj dole do Weimaru, kde mnohí „kultúrni“ Nemci čosi tušili, ale radšej čušali. No a najväčšie zločiny a najviac bedákania bolo pripisované „sovietskemu“ obdobiu, kedy sa tu stali údajne nesčíselné zločiny. Ako inak, proti Nemcom a proti „ľudskosti“. Pamätám si na ten rozpačitý a zmätočný efekt, ktorý sme všetci z tej exkurzie mali. Nikto sa neozval, ak nepočítam môj slovesný výbuch pred našou skupinou (po slovensky), že to čo už len je za haluz takto prezentovať a interpretovať historické udalosti. Že to bol nacistický tábor a nám to odprezentovali, akoby tu zločiny páchali Sovieti, no paráda. Ale ďalej sa to už nedostalo. Neskôr nás vyložili v centre Weimaru bez akéhokoľvek informačného sprievodu, vraj máte rozchod poldruha hodiny a ideme späť. Pamätám si, ako som sedel pred tamojšou slávnou sochou dvoch nemeckých velikánov a rozmýšľal, čo do šľaka to celé spolu s tým filmom malo znamenať, či si z nás strieľajú?

Až neskôr som pochopil, že išlo o sondovanie informačného poľa cieľovej mládežníckej auditórie zo strany nikoho iného, než globálnej moci. Plánujúcej v predstihu udalosti, ktorých svedkami sme sa mali stať ako dospelí tridsiatnici. Mládež v našom veku už poväčšine mala ustálené predstavy o svete a morálke, navyše aj generál Petrov tvrdí, že 13 rokov sa sformuje svetonázor u mladého človeka. Nemci sú dobrí vykonávatelia, pridržujú sa inštrukcií a nekladú zbytočné otázky. Presne tak postupovali aj nemeckí učitelia-inštruktori, čo dostali toto zadanie. Globalisti boli zjavne na strane zadávateľov úlohy a koncipovateľa programu predmetného týždňového semináru v bavorských lesoch.

Prečo o tom vlastne píšem? Preto, aby sme pochopili, hráči akej úrovni trčia na pozadí európskeho projektu a globálnej politiky. Že v EÚ a obzvlášť na Slovensku sa máločo deje len tak, že riadiace procesy sa vyvíjajú podľa vopred zinscenovaného scenára a v súlade s globálne daným vektorom cieľov.Že eurokrati tancujú tak, ako im zapískajú tí istí, čo boli zadávateľmi programu predmetného seminára. „Páni dejín“. Neviem, či sa poslední dajú laikovi zobraziť ilustratívnejšie, ako v tomto krátkom videu A. Danka z nitrianskeho autosalónu. Fantomas chytá Danka za kejhák a ochranka ani nemukla. O tom, koho v skutočnosti stelesňuje slávny Fantomas, som písal v blogu z 1.1.2019 tu: http://www.vodaksb.eu/diskuse/egregorialne-matricni-projevy/comment-page-21/

„Tu RIADIM JA!“

My musíme akurát pochopiť, aký je tento vektor cieľov globalistov na Slovensku, prekuknúť to divadlo v politike, a vypracovať adekvátne a efektívne protiopatrenia. O to viac, ak sú tieto protiopatrenia nanajvýš potrebné, legálne a najmenej konfliktné/krvavé riešenie situácie, na degradácii a politickej výbušnosti ktorej si mnohí už teraz budujú svoju budúcnosť.

První díl: http://www.nwoo.org/2019/10/09/slovensko-byt-ci-nebyt/