Vyštudoval psychológiu, matematiku a filozofiu na univerzite v Bonne a matematickú psychológiu v holandskom Nijmegene. Od roku 2004 je členom Nemeckej akadémie vied Leopoldina, o jedenásť rokov neskôr sa stáva verejne známym vďaka svojej prednáške a rovnomennej publikácii Prečo jahňatá mlčia? Venoval ju analýze a kritike elitárskej demokracie, neoliberalizmu, médií, propagandy a jej manipulačných techník, prostredníctvom ktorých držia „mocní“ tohto sveta pod kontrolou masy „nevedomých“.  Rozprávali sme sa s emeritným profesorom všeobecnej psychológie na Univerzite Christiana Albrechtsa v nemeckom Kieli RAINEROM MAUSFELDOM.

Verejnosť Vás spoznala vďaka prednáške, ktorú na Youtube zavesil jeden z Vašich študentov. Okrem iného v nej spomínate to, že „elity“ naozaj ľudí považujú za stádo, ktoré reaguje nevypočítateľne,  iracionálne, vášnivo a preto je potrebné ovplyvňovať ho a získať nad ním plnú kontrolu. Máme my ľudia naozaj tendenciu reagovať stádovito? Sme ľahko ovplyvniteľní? V čom táto naša ľudská „slabosť“ spočíva?

Metaforu pastiera a stáda, ktorá má znázorňovať systém organizácie spoločnosti, nachádzame už v antike. Ťahá sa naprieč celou históriou západného sveta. Podľa nej existuje základný rozdiel medzi tými, ktorí sú schopní a vyvolení k tomu, aby vládli, a tými, ktorým je predurčené, aby slúžili – táto metafora je teda akýmsi odôvodnením oprávnenosti ich nadvlády. Často sa poukazovalo na to, že národ je neschopný prevziať na seba spoločenskú zodpovednosť,  chová sa iracionálne a je hnaný afektami. Ľud sa teda podobá stádu, ktoré potrebuje vodcu. Stačí pohľad do histórie a taktiež momentálnej spoločenskej reality na to, aby ste pochopili, že myšlienka politicky „všekompetentných“, racionálnych a všeobecnému blahu slúžiacich „elít“ nie je ničím iným, ako ich vlastnou fantáziou. Touto ideologickou fikciou odôvodňujú  znesvojprávňovanie  „hlúpeho ľudu“.  My ako ľudia sme od prírody sociálnymi bytosťami – znamená to, že  sme sociálne organizovaní a máme sklon k  formovaniu hierarchických organizačných štruktúr. To sa potom manifestuje v javoch, ktoré môžeme metaforicky nazvať „sklonom ku stádovitosti“. Aj táto metafora však platí len  do určitej miery. Sociálne prejavy tohto „stádovitého pudu“ totiž neprebiehajú úplne podľa šablóny, ale určuje ich široké spektrum iných psychických vplyvov a v neposlednom rade i naše vedomé rozhodnutia. Určité sklony k stádovitosti u ľudí teda bezpochyby existujú, nie je to však automatizovaný a nekontrolovateľný jav. Faktory, ktoré na celý proces pôsobia, sú veľmi komplexné a môžu byť čiastočne prístupné našej vedomej kontrole. K mentálnej výbave nás ako sociálnych bytostí, patrí široké spektrum možností ako ovplyvňovať myslenie, cítenie a konanie iných ľudí prostredníctvom vyvolávania emócií – radosti, nadšenia, hnevu, rozhorčenia a ostatných. Prípadne aj cez verbálne sprostredkované intelektuálne prostriedky akými sú napríklad prehováranie, presviedčanie, vyhrážanie, sľubovanie a podobné. Bez psychickej ovplyvniteľnosti by sme neboli sociálnymi bytosťami.  Možnosť sociálnej organizácie do veľkej miery spočíva práve v tom, že sme ovplyvniteľní a sami dokážeme ovplyvňovať iných. Toto teda nie je slabosť našej mysle, ale predpoklad k tomu, aby sme mohli sociálnymi bytosťami naozaj byť.Iba ak sa na tieto javy pozeráme z pohľadu mocenských vzťahov, má zmysel nazývať niektoré z vlastností našej mysle „slabými stránkami“. Môžu byť totiž zámerne zmanipulované, aby získali, udržiavali a rozširovali moc. V tomto zmysle možno povedať, že metódy propagandy, vyvinuté „elitami“, zámerne využívajú „slabiny“ našej mysle. Mnoho podvodov a ilúzií, ktoré sa dajú použiť aj na účely politickej indoktrinácie, sa zakladá práve na charakteristikách a zásadách jej dizajnu. Základné vnútorné mechanizmy našej mysle sú do značnej miery chránené pred introspektívnymi vhľadmi – podvody a manipulácie budú preto stále fungovať aj napriek tomu, že o nich budeme vedieť. Čím viac sa v éteri opakujú nepravdivé výroky, tým viac ich ľudia majú tendenciu vnímať ako pravdivé. Tento efekt sa masívne zvyšuje, ak sa výrok opakuje v zdanlivo nezávislých zdrojoch.  Napríklad – ráno počujeme o Iráne alebo o Venezuele v rádiu, potom o tom čítame vo veľkom denníku a večer pozeráme správy vo verejnoprávnej televízii. Aj keď vieme o efekte, podľa ktorého sa tisíckrát opakovaná lož nakoniec javí ako pravda, opakovane mu podliehame bez ohľadu na to, či sme experti, alebo laici. Všetci bez rozdielu teda podliehame ilúzii informovanosti.

Znalosti z oblasti psychológie umožňujú „elitám“ v zásade čokoľvek – usmerňujú „stádo“ podľa toho, ako potrebujú. Hovoríme o tzv. „opinion menežmente“ teda menežovaní názoru, či menežmente hnevu davu, o vyvolávaní protivládnych protestov, revolúcií. Ako sa menežuje názor, rozhorčenie? Ide o „vedu“, ucelený súhrn akýchsi techník, ktorými je možné dosiahnuť želaný stav?

V totalitárnych a autoritatívnych systémoch nie je obzvlášť dôležité ovplyvňovať názory a pocity, lebo nadvláda môže byť vykonávaná a stabilizovaná pomocou násilia. Až v kapitalistických demokraciách je ovplyvňovanie a riadenie názorov centrálnym nástrojom vládnutia – demokracia a kapitalizmus sú totiž v neriešiteľnom konflikte a stoja oproti sebe v neustále napätom vzťahu. Kapitalizmus si vyžaduje podriadenie sa moci, ktorú uplatňuje menšina vlastníkov nad väčšinou nevlastníkov a zásadne tým vylučuje  oblasť hospodárstva a majetkových pomerov spod demokratickej kontroly. Tí, ktorí sú pri moci, sa nechcú vzdať slova „demokracia“ a možnosti týmto slovom  pomenovať  systém, ktorý im vyhovuje. Je to zároveň efektívny a lacný spôsob predchádzania možnej revolúcii. Pripúšťajú preto demokratické prvky len v prípade, že náklady na represívne opatrenia  by boli príliš vysoké. A práve v takýchto prípadoch je potrebný menežment názorov, ktorý je lacnejší ako represívne opatrenia. Ľud si vďaka nemu ani nevšimne, že nedostáva naozajstnú demokraciu ale len jej ilúziu. Z pohľadu mocných má takáto „demokracia“ výhodu v tom, že zabraňuje ostrejším  konfliktom medzi elitnými zoskupeniami s rôznymi záujmami. Takáto ilúzia demokracie, ponúknutá ľuďom, musí byť pre elity bezriziková a nesmie ohrozovať ich postavenie a majetkové pomery.  „Kapitalistická demokracia“ je preto odkázaná na vývoj vhodných techník propagandy a menežmentu názorov, ktorými zakrýva už spomínané neriešiteľné rozpory medzi kapitalizmom a demokraciou. „Kapitalistická demokracia“ nemôže existovať bez masívneho ovplyvňovania verejnej mienky a bez systematického vyvolávania strachu – prinajmenšom od začiatku minulého storočia kráča ruka v ruke s rozvojom  stále účinnejších techník manipulácie názorov, vytvárania strachu a politickej apatie. Za účelom toho, aby bola „kapitalistická demokracia“ pre centrá moci bezriziková, sa už začiatkom minulého storočia hlavne v USA investovali veľké finančné prostriedky do vývoja širokého arzenálu techník, určených na manipuláciu mienky a chovania más, na kontrolu a podkopávanie emancipačných hnutí a obmedzenia disentu. Dialo sa tak najmä za výdatnej pomoci a využitia poznatkov sociálnych vied a psychológie. Tieto psychologické techniky menežmentu názorov nie sú ani tak samostatnou vedou, ako skôr akýmsi druhom „remesla“, využívajúcim vedecké poznatky z psychológie. Techniky a prostriedky na manipuláciu más existovali už v antike, avšak od začiatku minulého storočia sa v nepredstaviteľnom rozsahu systematicky zdokonaľovali.

Kľúčovú rolu na scéne hrajú médiá, ktoré sami seba považujú za „strážne psy demokracie“. Nie sme však naivní a už dávno sme zistili, že ich hlavnou úlohou rozhodne nie je šírenie pravdy.  Akú úlohu z vášho pohľadu zohrávajú médiá v systéme? Akým spôsobom na „betónovaní“ tohto systému a ovplyvňovaní más pracujú?

Úloha médií je v demokracii vskutku rozhodujúca, pretože demokracia čelí naozaj ťažkej úlohe – musí rozvíjať postupy, pomocou ktorých je možné harmonicky zosúladiť rôznorodosť a pluralitu veľmi odlišných záujmov spôsobom, umožňujúcim politické konanie v zmysle všeobecného záujmu. Názorová výmena sa v nej uskutočňuje prostredníctvom verejnej diskusie, verejný diskusný priestor je srdcom demokracie. Svoju funkciu však môže plniť iba vtedy, ak je neporušený, to znamená,  ak nie je narušený alebo manipulovaný silnými záujmovými skupinami. Korporátne médiá nemôžu zo svojej podstaty plniť takúto úlohu, pretože sa na základe svojho zapojenia do štruktúr ekonomickej moci takmer nevyhnutne a automaticky stávajú nástrojom, prostredníctvom ktorého sa silné hospodárske záujmové skupiny chcú prezentovať vo verejnom diskusnom priestore. Nemôžeme sa teda pozrieť na otázku postavenia médií v demokracii izolovane – musíme sa zamyslieť nad tým, do akej miery a či vôbec sú demokraticky organizované aj ostatné sektory spoločnosti. Pokiaľ sú centrálne oblasti spoločnosti – hlavne hospodárstvo a médiá – vyňaté spod  demokratickej kontroly, nemôže existovať neskreslený a všetkým rovnako prístupný verejný  diskusný priestor. Tým pádom nie je vôbec možné hovoriť o nejakej demokracii. Momentálne fungujú masmédiá ako „hlásna trúba“ systému, to znamená, že vykresľujú a interpretujú spoločenské pomery takým spôsobom, aby upevnili postavenie naozajstných držiteľov moci.

Krátko sa dotknime zaujímavého fenoménu –  práve mainstreamové médiá vyšli s termínom „fake news“ či „postfaktická doba“. Termínom fake news samozrejme označujú všetko, čo nekorešponduje s ich unisono znejúcim a jediným správnym názorom. Je to ohromný paradox, keďže práve médiá hlavného prúdu s nebetyčnou drzosťou prekrúcajú fakty a lusknutím prsta dokážu urobiť z čiernej bielu a z vraha obeť. Čo je toto za psychologický „mediálny“ ťah?  Akoby zlodej kričal: chyťte zlodeja!

Tak, ako bolo povedané: funkciou mainstreamových médií  je zabezpečenie nadvlády oficiálnych názorov a udržanie disentu pod kontrolou. K tomu existuje široká škála nástrojov – patrí k nim samozrejme aj vyslovene „neohrabaná lož“. Pretože lož je v každodennom politickom živote samozrejmosťou,  týka sa tak politikov, ako aj  médií. Jean-Claude Juncker, bývalý predseda Európskej komisie koniec koncov jasne uviedol: „Keď to bude vážne, musíte klamať.“ A samozrejme, v politike je to vždy vážne… Ideálne je, ak už nepotrebujú ani klamať, pretože ľudia sa o pravdu nezaujímajú, sú politicky apatickí a infantilizovaní. Intelektuálni spolupáchatelia mocenských elít rýchlo pochopili, že demokracia môže fungovať v požadovanom zmysle len vtedy, ak sa za pomoci vhodných psychických techník podarí dosiahnuť komplexnú politickú letargiu ľudu. K mediálnemu súboru nástrojov na indoktrináciu, vyvolanie dezorientácie a politickej apatie patrí aj zámerná zámena faktov za názory, vytrhávanie faktov z kontextu a ich znovuposkladanie takým spôsobom, aby podporovali oficiálne pretláčaný názor. Patrí k tomu aj ohováranie a nálepkovanie pre ich zámer vhodnými výrazmi ako napríklad „fake news“, „konšpiračné teórie“ a mnohými ďalšími. V neposlednom rade tento súbor nástrojov obsahuje aj techniky, ktorých cieľom je blokovať schopnosť  ľudí vytvárať si vlastné názory. Dá sa to dosiahnuť relatívne ľahko – zaplavením trivialitami alebo úplným zahltením diskusného priestoru bezobsažnými, nezmyslenými, ale ľúbivými frázami.

V súvislosti s témou nie je možné obísť termín „spin doktori“  – prekrúcači reality, alebo skôr propagandisti, ktorých „otcom“ bol synovec Sigmunda Freuda, propagandista v službách vlád a korporácií, Edward Bernays. O.i. je autorom myšlienky, podľa ktorej sme každodenne manipulovaní relatívne malým množstvom ľudí, ktorí rozumejú mentálnym procesom a spoločenským vzorcom más. Tvrdí, že vedomá a inteligentná manipulácia návykov a názorov más je dôležitým elementom demokratickej spoločnosti. Moment…ako idú tieto veci dokopy? Manipulácia a demokracia?

Vlastne nejdú dokopy vôbec, lebo demokracia v tom duchu, ako ju rozvíjalo osvietenstvo, znamená práve socializáciu moci a politické sebaurčenie. Každý občan by mal mať primeraný podiel na všetkých rozhodnutiach, ktoré ovplyvňujú jeho spoločenský život. Všetci občania majú teda nárok na plnú demokratickú účasť na všetkých dôležitých aspektoch spoločnosti. Ústredná myšlienka demokracie sa zrodila z úsilia vyvodiť ponaučenie z obrovského množstva preliatej krvi v histórii a postaviť civilizačný obranný val proti excesom moci a proti uplatňovaniu práva silnejšieho. Pochopiteľne, tým, ktorí sú pri moci, demokracia nevonia, pretože by obmedzovala ich moc a ohrozovala ich postavenie. Demokracia totiž znamená práve obmedzovanie túžby bohatých a vplyvných po moci a o to „elity“ samozrejme  nemajú záujem. Z toho vyplýva napätie medzi túžbami vládnucej vrstvy, upevňujúcej svoje postavenie a status, a našou požiadavkou cítiť sa spoločensky autonómne a „svojprávne“. Ako sa teda dá z pohľadu mocných toto napätie eliminovať tak, aby sa zaobišlo bez krvavých revolúcií?  Riešenie spočíva v tom, že túžbu občanov po slobode uspokoja náhradou  – teda ilúziou demokracie.  Na to, aby sa vytvorila takáto ilúzia, treba predovšetkým vhodné metódy indoktrinácie a manipulácie verejnej mienky. Takéto metódy musia veľmi účinne zakrývať skutočnosť, že ide iba o ilúziu demokracie a nesmú byť ľahko odhaliteľné ako manipulatívne. Propaganda totiž stráca svoj účinok, ak je príliš zrejmé, že ide o propagandu. Úspech moderných propagandistických techník v kapitalistických demokraciách spočíva najmä v jednom  – veľká časť dnešnej populácie je presvedčená, že v spoločnosti, v ktorej žijú, propaganda jednoducho neexistuje.

Zaujímavý je aj fakt, že najhlasnejšími obhajcami názorov mainstreamu sú práve  ľudia vzdelaní a kreatívni –  intelektuáli, umelci. Do bodky preberajú názory „z novín“ za svoje, na ich šírenie majú samozrejme k dispozícii obrovský mediálny priestor. Pohľad na „indoktrinovaných intelektuálov“ neschopných akéhokoľvek pátrania, ktoré by ich mohlo zaviesť mimo prúdu, je občas neuveriteľne smutný. V čom tkvie tajomstvo indoktrinácie intelektuála? Ako je z pohľadu psychológa možné, že systém dokáže zmagoriť práve týchto ľudí?

Dôvod je pomerne jednoduchý: žurnalisti, intelektuáli, profesori,  ako aj všeobecne takzvané vzdelané vrstvy patria k tým, ktorí najdlhšie prechádzali vzdelávacími inštitúciami spoločnosti a tomu zodpovedajúcemu kariérnemu filtru. Vzdelávacie inštitúcie spoločnosti, rovnako ako ideologicky zaťažené povolania, sú hlavnými šíriteľmi samotnej ideológie –  je to skutočnosť, ktorú ovláda každý sociológ. Z toho vyplýva, že vo všetkých dobách práve takzvané vzdelané vrstvy vykazujú obzvlášť vysoký stupeň ideologickej indoktrinácie. Osvojili si ju tak intenzívne, že si už ani neuvedomujú, ako hlboko sú sami indoktrinovaní. Plávajú vo vládnucej ideológii ako ryba vo vode a pritom sú voči nej úplne slepí. Tak, ako obyvatelia jaskyne v známom Platónovom podobenstve, reagujú vyslovene agresívne, ak niekto na ich slepotu poukazuje. Vo svojich ideologických pohľadoch na vec sa neustále vzájomne uisťujú – akoby tým zvyšovali subjektívny obsah pravdy, vlastných názorov a postojov. Preto je pre nich často nemysliteľné, že svojimi názormi a konaním v skutočnosti len ideologicky stabilizujú  prevládajúce mocenské pomery. Nie je sa čo čudovať, že žurnalisti a intelektuáli sa chovajú ako železné piliny v magnetickom poli moci.   Za masívnej pomoci sociálnych vied a psychológie sa už viac ako sto rokov vyvíjajú mechanizmy, slúžiace na ideologickú indoktrináciu. Už v 20. rokoch minulého storočia sa zistilo, že priemyselný kapitalizmus a demokracia sú vzájomne nezlúčiteľné. Ako som už spomenul – sú potrebné veľmi účinné, ale súčasne neviditeľné techniky indoktrinácie, aby sa ľudu sprostredkovala ilúzia demokracie a súčasne zachovala stabilita naozajstných centier moci. Tieto techniky, ktoré sa dnes označujú ako techniky tzv. „mäkkej sily“(soft power), sú tak jemné a tak účinné, že ich ako prostriedky indoktrinácie ledva spoznáme. V kapitalistických spoločnostiach je základným prvkom hlboko zakorenenej ideológie najmä ideológia tzv. meritokracie, teda „nadvlády najschopnejších“. Ide o predstavu, že tí, ktorí „to dokázali“ sa v spoločenskej hierarchii nachádzajú „hore“ a nachádzajú sa tam právom. Na druhej strane tí, ktorí sa nachádzajú „dole“, sa tam ocitli vlastnou  vinou, keďže nie sú dosť nadaní, šikovní a priebojní. To je presne ideológia meritokracie, podľa ktorej je sociálne postavenie v spoločnosti priradené podľa individuálneho výkonu. Mzda a sociálne postavenie sú teda určené individuálnym úspechom. Takáto definícia úspechu je hlboko ideologizovaná a vyzdvihuje práve tie činnosti, ktoré sú obzvlášť dôležité pre stabilizáciu mocenských vzťahov. Len takéto činnosti  sa môžu spájať s pojmom „elita“.  Vo verejnej diskusii nikto nehovorí o elitných vychovávateľkách, elitných sestričkách, o elitných opatrovateľkách starých ľudí, alebo „smetiarskej elite“, pričom je jedno, aký veľký je v skutočnosti ich prínos pre spoločnosť.V mocenskom a spoločenskom usporiadaní kapitalistickej „demokracie“ elít je ideológia meritokracie najobľúbenejšia u tých, ktorí sú „hore“ a ktorí k tomu chcú získať aj pocit, že sú tam právom – tým, že „lúzrom“ pripíšu vinu za ich situáciu. K vašej otázke o úlohe  médií hlavného prúdu: Keď sa pozrieme na médiá, situácia je podobná ako pri demokracii. Zdá sa, že médiá sú štvrtým pilierom demokracie a kontrolujú mocných, ale toto zdanie klame. V skutočnosti sú začlenené do ekonomických a politických mocenských štruktúr a sú teda súčasťou síl, ktoré sa snažia demokratické štruktúry nabúrať. To všetko je dávno známe a bolo to rozsiahlo empiricky dokázané.Pri otázkach, ktoré nemajú závažnejšiu politickú relevanciu, sa smú  žurnalisti vyzúriť a byť kritickí toľko, koľko sa im zachce. Ak však ide o témy, ktoré by mohli ohrozovať stabilitu mocenských centier, spoznáme, ako hlboko sú médiá v skutočnosti do spomínaných ekonomických a politických štruktúr integrované.  Ukrajina, Rusko, Sýria alebo NATO – to je pre žurnalistov a médiá mínové pole. Kto napríklad ako žurnalista pracuje vo veľkých novinách a pri týchto témach sa odkláňa z mainstreamového pohľadu, teda pohľadu mocných a vládnucich, zarába si tým na veľképroblémy.

Tvrdíte, že v celej histórii neexistovala efektívnejšia politická ideológia ako neoliberalizmus, ktorého ste veľkým kritikom. Označujete ho za „extrémnu formu kapitalizmu“ či dokonca „neoliberálny boľševizmus“. Podľa Vás postupom času zdokonalil techniky leninizmu, študoval nepriateľa. Dokáže sa správať ako chameleón – vyvoláva krízy a priživuje sa na nich, sám seba ale za ideológiu nepovažuje. Ako to s tým NEOliberalizmom vlastne je?

Reálne existujúci neoliberalizmus už nemá s historickým liberalizmom nič spoločné. V liberalizme išlo hlavne o ochraňovanie občianskych slobôd pred zásahom štátu. Klasický liberalizmus má spoločné historické korene s osvieteneckou koncepciou demokracie. Súčasne obsahuje elementy, ktoré neoliberalizmus vyvinul do extrému –  prehnaný dôraz na myšlienku sebarealizácie jednotlivca a prílišný dôraz na jednotlivca na úkor spoločného dobra. To potom viedlo ku koncepcii tzv. liberálnej demokracie,  jadrom ktorej je určitá forma právneho štátu – tá okrem práva na slobodný rozvoj osobnosti a slobodu prejavu spočíva predovšetkým v zabezpečení majetkového systému. Tým je majetkový systém vyňatý spod vplyvu demokratickej kontroly. Moderné formy liberálnej demokracie už nie sú demokraciou v zmysle osvietenstva. Liberálne demokracie môžeme označiť ako kapitalistické demokracie, čím sa manifestuje ich vnútorná rozporuplnosť.  Vzájomný vzťah spoločnosti a hospodárstva  v kapitalizme je obzvlášť napätý. V kapitalisticky organizovaných oblastiach sú rozhodnutia založené hlavne na princípoch maximalizácie úžitku a zisku, teda na princípe zištnosti. V spoločnostiach, kde by malo hospodárstvo  stanovené presné mantinely, by boli centrálne oblasti ako zdravotníctvo, sociálna starostlivosť, dôchodkový systém, ochrana prírody atď., vyňaté spod kontroly kapitalistických trhových síl. Kapitalizmus má tendenciu ekonomizovať všetky spoločenské oblasti – tým ohrozuje napríklad sociálne a ekologické základy života. Spoločnosť musí stanoviť silám trhu presné mantinely a držať ich na uzde, aby sa neutrhli z reťaze. Toto sa nachvíľu podarilo nastoliť v Nemecku v povojnovom období. Šlo o neopakovateľnú konšteláciu, kedy sa regulácie dokonca stali motorom a hybnou silou hospodárskeho oživenia a prosperity. Začiatkom 70. rokov 20. storočia viedli hospodárske krízy, s nimi spojená recesia a masová nezamestnanosť k tomu, že sa kapitál snažil vymaniť z národných obmedzení a pravidiel. Rozšírenie pôsobenia trhových síl na všetky oblasti spoločnosti v globálnom merítku, malo viesť k zvýšeniu rentability. Tieto transformačné procesy, ktoré určujú sociálny vývoj v západných demokraciách už viac ako štyri desaťročia, sa z pragmatických alebo systematických dôvodov sumarizujú pod názvom „neoliberalizmus“. Tento názov však nie je presne ohraničený. Pojem „neoliberalizmus“ sa nevzťahuje ani na ucelenú hospodársku teóriu, ani na jasne definovateľný systém politických praktík. Preto je rozumnejšie hovoriť o „reálne existujúcom  neoliberalizme“. Takto definovaný neoliberalizmus je vysoko efektívny transformačný projekt ekonomických elít, ktorý už niekoľko desaťročí zásadne pretvára sieť vzťahov medzi hospodárstvom, spoločnosťou a jednotlivcom. Neoliberalizmus prejavuje koherentné a zároveň nekompromisné úsilie o ukončenie sociálneho projektu osvietenstva raz a navždy. Základné koncepty osvietenstva ako rozum, slobodu a autonómiu, označuje za mýty. Len trh môže byť voľný a slobodný. Človek nie. Akceptáciou tejto paradigmy by sme ale  zničili základy akýchkoľvek  spoločenských emancipačných snáh. Už vo svojich historických začiatkoch bol neoliberálny projekt vyslovene koncipovaný ako kontrarevolúcia proti emancipačným výdobytkom osvietenstva. Neoliberalizmus ale nemožno chápať len ako politický projekt, slúžiaci k  zvýšeniu rentability kapitálu a obnoveniu moci triedy majetných. Od začiatku je zameraný na reinterpretáciu a transformáciu všetkých sociálnych pomerov. Aj keď je neoliberalizmus oveľa viac ako len ekonomickou koncepciou,  je založený na základnej doktríne „voľného trhu“ prevzatej z hospodárstva. Ako jediná ideológia má mať schopnosť komplexne, racionálne a optimálnym spôsobom posúdiť a vyriešiť všetky spoločenské problémy. Politické rozhodnutia by sa práve preto mali riadiť silami trhu a mali by spočívať v tom, že odbúravajú prekážky, ktoré týmto silám stoja v ceste.  Keďže demokratické štruktúry by mohli viesť k obmedzeniam trhu a ohroziť fungovanie jeho „racionality“, mali by sa považovať za „narušenia trhu“. Od svojich začiatkov bola neoliberálna ideológia radikálne antidemokratická a vždy presadzovala autoritárske štruktúry správy vecí verejných na presadzovanie a udržiavanie „voľných trhov“. Charakteristickým rysom neoliberalizmu je, že jeho ideologická rétorika slúži predovšetkým ako prostriedok ovplyvňovania verejnosti, avšak činy sú s ňou v prudkom rozpore. Pod heslami „globalizácia“, „flexibilizácia“ a „deregulácia“ sa snaží prebudovať štáty tak, aby vyhovovali globálnemu kapitalizmu a súčasne chránili finančnú a korporátnu elitu pred ich ohrozením demokraciou. Reálne existujúci neoliberalizmus je odkázaný na vhodne reorganizovaný silný štát, ktorý zabezpečí rámcové podmienky, umožňujúce vytúžený proces –  prerozdeľovanie bohatstva zospodu smerom hore. K týmto rámcovým podmienkam patrí ochrana voľného trhu pred  legitímnymi demokratickými zásahmi. Trh má byť chránený vhodnými formami zdanenia, napríklad nízkym zdanením špekulatívnych príjmov. Chcú také zákony, ktoré im umožňujú zlegalizovať kriminálnu činnosť triedy majetných. Patrí k tomu aj poskytovanie verejných dotácií na „ochranu voľného trhu“ a prostriedkov na dosiahnutie globálnych hegemoniálnych záujmov. Táto neoliberalizmom vytúžená „sloboda trhu“ sa dá realizovať len trvalými zásahmi štátu. V poňatí neoliberalizmu je človek „zobchodovateľnou jednotkou“, ktorá sa má optimalizáciou svojich vlastností stať maximálne využiteľnou pre potreby korporátneho trhu. Táto ideológia sa už v spoločnosti udomácnila a je natoľko samozrejmou, že ju už nikto ani nevníma.

Pred niekoľkými rokmi sa objavila  informácia z prostredia najznámejšieho amerického think tanku CFR (Council on Foreign Relations/ Rady pre zahraničné vzťahy). „Mocní“ tohto sveta na jeho pôde so znepokojením riešili „politicky sa prebúdzajúce ľudstvo“, ktoré je prekážkou uskutočňovania globalistických plánov. Prebúdza sa ľudstvo o.i. aj politicky? Hillary Clinton svojho času verejne vyhlásila, že Amerika zlyháva práve v tom, v čom je najlepšia – v propagande… Zlyhali spin doktori?

Nie nezlyhali.  Práve naopak : ideológia „kapitalistickej demokracie“ sa vydala na víťazné ťaženie po celom svete a kapitalistickému vykorisťovaniu ľudí aj prírody sa otvoril priestor v globálnom meradle. Zároveň sa podarilo mystifikovať pravidelné finančné krízy spojené  s kapitalizmom  ako akýsi „prirodzený zákon slobodných trhov“ a tým ho vyňať spod  spoločenskej kontroly a demokratických procesov. Moderné formy indoktrinácie, ktoré sú zamerané predovšetkým na politickú apatiu obyvateľstva, desivým spôsobom potvrdzujú poznatky získané už pred viac ako sto rokmi –  ilúzia demokracie je najúčinnejšou a nákladovo najefektívnejšou formou ochrany pred revolúciou. Účinnosť tejto ideológie je zrejmá zo skutočnosti, že gigantické prerozdeľovanie zdola nahor, z verejných do súkromných rúk, ktoré bolo a je realizované neoliberalizmom, je ľuďmi do veľkej miery tolerované bez vážnejšieho odporu.  Okrem toho práve tie strany, ktoré tradične predstierajú, že zastupujú záujmy nevlastníkov, t.j. sociálnodemokratické a ľavicové strany, si tiež do veľkej miery osvojili neoliberálnu ideológiu – v rámci nej sa obmedzili len na korektúry a drobné reformy. Renomovaný sociálny historik Perry Anderson správne označil ideológiu neoliberalizmu  za „najúspešnejšiu ideológiu svetových dejín“. Keďže sa však dnes miera sociálnej a ekologickej deštrukcie stáva čoraz viditeľnejšou a zasahuje stále väčšie časti obyvateľstva, zvyšujú sa aj obavy politických  a ekonomických centier moci o to,  že kumulovaná spoločenská požiadavka na zmenu sa im vymkne spod kontroly.  Preto už veľa rokov vytvárajú právne a politické nástroje,  pomocou ktorých sa dá vládnuci poriadok zabezpečiť aj autoritárskymi prostriedkami. Toto všetko sa deje pod zámienkou ideológií, ako sú „ochrana vnútornej bezpečnosti“, „boj proti terorizmu“, „boj proti populizmu“ alebo dokonca „ochrana demokracie“. V takejto autoritárskej ideológii teda demokracia a sloboda už neznamenajú sociálne sebaurčenie, ale sú nanovo definované ako „právo na bezpečnosť“, ktoré musí  zaručiť autoritársky štát. Keďže neoliberalizmus je od svojich začiatkov vyslovene odporcom demokracie a obsahuje silné autoritárske a totalitné prvky, súčasný vývoj smerom k autoritárskemu štátu zameranému na sledovanie a kontrolu obyvateľstva, je nevyhnutným vyvrcholením neoliberálnych transformácií.

Ako sa indoktrinácii a propagande ubrániť? Ako dospieť k tomu, aby názory, ktoré človek má, boli naozaj výsledkom jeho hĺbkového skúmania povahy a stavu vecí a skutočného kritického myslenia a nie bezmyšlienkovitým opakovaním názorov, ktoré si prečíta v novinách? Kadiaľ vedie cesta? Aký kompas treba mať na nej so sebou?

Ekonomické centrá moci mali vždy, podobne ako tomu bolo už aj vo feudalizme, príležitosť kúpiť si „ducha“ potrebného na ochranu ich moci. Majú k dispozícií  univerzity, médiá, tisíce think tankov, nadácie atď. Majú možnosti, ako ovládnuť a kontrolovať  verejný diskusný priestor, ktorý predstavuje „srdce“ demokracie.  Okrem toho už viac ako sto rokov využívajú poznatky sociálnych vied a psychológie k vývoju  vhodných techník na ovládnutie  populácie bez použitia sily. Už veľmi skoro zistili, že na to, aby mohli tieto techniky fungovať, musia byť neviditeľné. Pretože my ľudia máme od prírody daný akýsi „psychický imunitný systém“, ktorý by nás mal chrániť pred manipuláciou druhými. Hneď, ako si uvedomíme, že niekto sa pokúša vnútiť nám svoju vôľu alebo ovplyvniť naše rozhodnutia, reagujeme vhodnými mentálnymi protiopatreniami. Pri vývoji účinných techník indoktrinácie sa preto najprv museli skúmať relevantné  funkčné princípy našej mysle, aby sa potom mohli identifikovať slabé stránky a zároveň zadné vrátka, ktorými možno náš prírodný psychický imunitný systém preľstiť a obísť. Veľká časť psychológie a spoločenských vied úmyselne alebo nevedome pomohla identifikovať práve takéto zraniteľné miesta. Dnešné formy indoktrinácie v kapitalistických demokraciách využívajú poznatky získané počas mnohých desaťročí za pomoci obrovského výskumného úsilia. V prípade propagandy i reklamy je indoktrinácia tak sofistikovaná, že sa proti nej prakticky nemáme šancu brániť. Indoktrinačné a manipulačné techniky sú väčšinou zamerané na psychické procesy, ktoré prebiehajú  automaticky a nepodliehajú našej vedomej kontrole. Takže využívajú vlastnosti našej mysle, ktoré si ani neuvedomujeme. Preto, aj keby nám boli vysvetlené, nemohli by sme sa pred takýmito manipuláciami bezprostredne brániť. Jednoduchým príkladom z inej oblasti, konkrétne z potravinárskej technológie, je umelá jahodová aróma. Je to v istom zmysle dokonalá manipulácia s našim chuťovým vnímaním.  Aby takúto arómu mohli vyvinúť,  museli vedci najprv skúmať fungovanie chuťových receptorov a pochopiť princípy toho, ako dráždením senzorov dosiahnuť vnímanie určitej chuti. Na tomto základe bolo potom možné vyvinúť chemické látky, ktoré sú  akýmisi „fake news“, „falošnými správami“ pre naše chuťové receptory. Aj keď sa umelá jahodová aróma chemicky nepodobá na prírodnú, vyvoláva v našom zmyslovom systéme „jahodovú“ chuť. Aj keby nám vedec presne vysvetlil mechanizmy toho, ako to funguje, bolo by pre nás nemožné brániť sa tomu, že v nás táto umelá aróma chuť jahody naozaj vyvolá. Pred takouto manipuláciou  by sme sa vedeli brániť len v prípade, že by sme  kompletne vylúčili priemyselne spracované potraviny a jedli iba prírodné jahody. Takto v podstate fungujú aj moderné indoktrinačné techniky –  boli vyvinuté a optimalizované takým spôsobom, aby sme my ako jednotlivci boli proti nim bezbranní. Aj tu by sme boli schopní úspešne sa brániť len v tom prípade, ak by sme sa neustále vyhýbali všetkým médiám, ktoré by mohli byť nositeľmi tejto indoktrinácie –  pretože od momentu, ako sme konfrontovaní s vhodne zvolenými obrázkami a jazykovými formuláciami, je naša myseľ pod ich vplyvom. Takéto radikálne riešenie je však v každodennom spoločenskom živote skoro nemožné, pretože by nás odrezalo od iných relevantných informácií. Napriek tomu existujú – a toto je naša šanca na intelektuálnu sebaobranu – príležitosti na ochranu pred manipuláciou a indoktrináciou. A to tým, že prekonáme sociálnu fragmentáciu a izoláciu a využijeme príležitosti, ktoré nám ponúka solidarita v komunite. Iba v rámci komunity dokážeme prekonať systematicky vyvolaný výpadok historickej pamäti. Práve pomocou kolektívnych historických skúseností  môžeme znovuobjaviť stratenú orientáciu, dôležitú pre naše myslenie a konanie.  Iba v solidárnom spoločenstve  môžeme odhaľovať stratégie a metódy indoktrinácie a v každodennom živote vzájomne poukazovať na to, akí sme voči nim zraniteľní. Iba v komunite je možné prekonať pocity, vyvolané rozporom medzi ideológiou a sociálnou realitou, ktoré nás ako jednotlivcov dokážu úplne prevalcovať. V komunite im ale dokážeme odolať a pretaviť ich  do niečoho pozitívneho – rozšíriť priestor pre vlastné myslenie a konať v prospech celej spoločnosti. Politické a ekonomické elity  samozrejme vedia, že indoktrinačné metódy, voči ktorým sme ako jednotlivci bezbranní, dokážeme prekonať zjednotenými silami. Preto odjakživa vyvíjali  veľmi účinné stratégie sociálnej fragmentácie spoločnosti. Aj v tomto prípade ide neoliberalizmus ešte ďalej –  ako extrémna forma kapitalizmu je obzvlášť odkázaný na to, aby čokoľvek, čo má potenciál zmeniť spoločenské pomery, bolo udusené v samom zárodku. Neoliberalizmus sa preto usiluje systematicky ničiť spoločenstvo ako také a dokonca ničiť  aj myšlienku naň. Ako spoločensky atomizovaní jednotlivci sme vydaní napospas jeho  manipulačným technikám. Presne toto je cieľom politických techník vládnutia.  Keď stratíme myšlienku spoločenstva a solidarity, stratíme našu kolektívnu schopnosť konať. Tým by sa realizoval sen majetnej triedy o bezbrehej moci ekonomicky silnejších.  Ničenie sociálnych pomerov  a ekologického prostredia, ktorého sme svedkami za posledné desaťročia poukazuje na to, že ich sen je našou nočnou morou.

Za rozhovor poďakovala Lucia Žatková

Preklad: Andreas Kubatzki

Zdroj: https://www.luciinedvere.sk/profesor-rainer-mausfeld-kapitalisticka-demokracia-nemoze-existovat-bez-propagandy-jej-manipulacne-techniky-su-psychologom-zname-uz-viac-ako-sto-rokov/