Koľko problémov nám priniesli Porošenkove “mierové iniciatívy” a zadubenosť armádneho velenia. Náš prezident – biznismen ide do Minska rokovať o novom prímerí a podpisovať nové “mierové dohody” vždy, keď majú naše sily tie najlepšie podmienky pre útočné akcie. Nová “dohoda o prímerí” je podpísaná – separatisti ostreľujú naše pozície s ešte väčšou vervou. A ukrajinské sily čakajú na príchod OBSE, ktoré by malo potvrdiť ostreľovanie a vydať úradné povolenie veliteľom na odvetnú paľbu. Ani s oficiálnym povolením nemôžeme opätovať paľbu, pretože ťažké delostrelectvo bolo stiahnuté. V tejto vojne sme stratili mnoho priateľov, ale stále sme pripravení brániť každý meter našej svätej zeme – na rozdiel od našej vlády. Predpokladám, že táto situácia bude pokračovať, že vojaci dobrovoľníckych práporov a ozbrojených síl dospejú ku konečnému záveru, že táto vojna sa pod Porošenkovým vedením nedá vyhrať. A potom… potom nebude žiaden Porošenko. Samozrejme to môže skutočne destabilizovať situáciu, ale je to jediný spôsob, ako zachrániť Ukrajinu. Prezident a generálny štáb sú len časťou problému. Tá ďalšia časť leží v mentálnej rovine. Mám na mysli pacifistický pohľad na svet, snahy o dosiahnutie mieru čo najskôr a za akúkoľvek cenu. Myslím si, že tieto nálady medzi Ukrajincami sú pre vládu priaznivé a tak sú umelo šírené medzi masy masmédiami. Na druhú stranu to je výsledok dlhoročnej bezštátnosti – vzhľadom na to, že od čias Ruského impéria (najmä ZSSR) sa niekto vždy snažil urobiť z nás iba pasívnu masu a nie strojcov svojho vlastného osudu. To všetko je prepojené: vláda, historická cesta nášho národa, médiá, nálady verejnosti. Mediálnym priestorom znie zo všetkých strán slovo “mier”: “nezačali sme túto vojnu”, “chceme mier”, “mali by sme dosiahnuť mier čo najrýchlejšie”, atď. V čase vojny je to neprijateľné. Predstavte si, ako sa zníži motivácia vojaka, keď bude neustále premýšľať o skorom návrate domov. Demoralizuje ho to a dokonca môže zvýšiť šancu na smrť. Vojak by mal vojnu milovať, mal by premýšľať o boji v prvej línii, to je spôsob, ako sa vrátiť živý a zdravý. To isté platí pre celý národ: Ukrajinci by mali zavrhnúť myšlienky na mier a mierové riešenie konfliktu ak naozaj chcú mier. V prvom rade by sme si mali priať víťazstvo a elimináciu nepriateľa, nie mier! Ukrajinci by mali milovať vojnu! Vojna nie je iba romantika a vyťahovanie. Vojna – to je špina, krv, smrť bratov. Vojna sú bratove nohy rozstrieľané guľometom a trčiace kosti z jeho rán. Vojna je roztrhané torzo mŕtveho kamaráta na vašich rukách. Mali by sme si uvedomiť, že naša červeno – čierna vlajka je symbolom krvi preliatej na zemi za našu slobodu! Vyzerá to skvelo v čase mieru. Ale v čase vojny sa naše červeno – čierne symboly zmenia na hnedé vďaka zaschnutej krvi. Nie sú cítiť iba sviežosťou rána, ale pachom spálených ľudských tiel a kadidla na pohreboch. Aj cez to všetko – vojna je dôležitá! Ďalším problémom je fakt, že mnohí Ukrajinci dúfajú v serióznu pomoc od Západu. Chcú, aby niekto iný prišiel a vyriešil všetky ich problémy (v skutočnosti sa tento problém netýka iba Ukrajiny). Pravdepodobne už zabudli na slová Lesje Ukrainky: “Kto sa oslobodí sám, bude slobodný. Kto oslobodí iného, zotročí ho”. Naviac, Západ v skutočnosti nechce čeliť Rusku a bojovať o ukrajinské územie. A kto by nám tak aj mohol naozaj pomôcť? Putinova stará kamarátka Merkelová? Alebo snáď Obama? Pre Západ je samozrejme výhodné mať vplyv na Ukrajine – ako politický, tak aj ekonomický. Ale Západ nemá dostatok ambícií postaviť sa Rusku. Okrem toho sú hlavy mnohých európskych krajín bývalí marxisti, ktorí boli vychovávaní v tradícii lásky ku komunistickému Rusku. So všetkou úctou k USA – ani trocha nesympatizujem s imperialistickou politikou tohto štátu. Pripomeňme si však, ako sa táto krajina dostala k moci: vojnami – jednou za druhou. A neboli to obranné vojny na vlastnom území, ale po celom svete s cieľom zabezpečiť svoje imperiálne ambície. Nebolo to ľahké. Napríklad počas vojny vo Vietname zahynulo 60 tisíc amerických vojakov. Ďalších 150 tisíc bolo zranených. Iste, počet našich strát do veľkej miery závisí na subjektívnych faktoroch, ako politika prezidenta, neschopnosť najvyššieho velenia, prítomnosť nepriateľských agentov. Ale musíme byť pripravení na ďalšie obete. Najdôležitejšie je, aby tieto obete prišli v skutočnom boji! Bol som záchranárom na fronte. Naozaj viem, čo je smrť a utrpenie. Napriek tomu som pevne presvedčený o potrebe všetkých týchto obetí. Spomínam si na slová z detstva: “Štát – to je krv a železo. Sloboda – to je hrot meča!” Vojna vždy dáva šancu na slobodu. Teraz máme šancu vyhrať skutočnú slobodu vo vojne s Ruskom. V tejto súvislosti každý, kto hovorí o “potrebe vyriešiť konflikt diplomatickou cestou”, koná ako nepriateľ. Aj keď hovorí o svojom zármutku nad stratami, v skutočnosti pľuje na hroby našich padlých kamarátov a na našu históriu boja za slobodu. Znevažuje naše obete. Dnes nám Boh dáva šancu a my nemáme morálne právo nechať si ju ujsť. Za mŕtvych, živých a budúce generácie. Autor: Alexander Tumanov Preklad: ::prop, www.protiprudu.org