Keď sa Abrahám rozhodol opustiť Ur hľadať nový domov, kde by mohol žiť v mieri so svojim bohom, samozrejmým smerom bol smer severný, v smere dvoch riek. Starý Testament nám hovorí, že než sa Abrahám ‘objavil na scéne’, predkovia Izraela ‘slúžili iným bohom’ (Joshua 24:2), čo nie je vôbec prekvapujúce, pretože Jahve (Jehova), židovský boh (a eventuálne aj kresťanský), bol pre nich v tak ďalekej budúcnosti, ako bol počítač pre Franz Jozefa. Dokonca aj keď sám Jahve sa stal známy svojim “vyvoleným ľuďom”, vernosť jemu bola skoro po tisíc rokov, prinajlepšom veľmi nedpravidelná – rovnako populárni boli všeliakí iní bohovia. Keď prišiel pre Izraelitov čas napísať históriu a dedičstvo ich národa, zadívali sa späť do ďalekej minulosti, použili praveké “ústne podanie” a premietli ho do detailov aké ‘by mali byť’. Abrahám sa rozhodol opustiť svoje rodné mesto Ur, pretože ‘bezbožní’ nomádi zo severu, ktorí denne viac a viac získavali moc, mu neboli prijateľní; v tom čase politická nespokojnosť bola vždy považovaná za nespokojnosť teologickú. Biblia udáva že Abrahám vyšiel zo systému riadeného ľuďmi, kde vláda Boha bola odmietaná. To vyžaduje zosadenie Božích predstaviteľov na zemi – kráľa Uru a jeho kňazov. Abrahám je všeobecne považovaný za prvú historickú postavu v Biblii; na rozdiel Adam, Eva, Kain, Ábel a Noe sú predstavitelia ľudí a času, ktorí stelesňujú včasné hebrejské idey a tradície vzťahujúce sa na začiatky života na zemi. Pravdepodobne je pravdou, že sa vybral na cestu do zeme Kanaan, prebývajúc v stane, majúc cestou rozpravy s jeho osobným bohom, ktorý samozrejme cestoval s ním zo Sumeru. Popis Abraháma ako nomáda, ako oni sami, dáva zmysel; ako on a ľudia ktorí s ním putovali boli ľudia bez zeme, ktorú mohli nazývať ‘svojou’. Meno Hebrej, ako je zistené, pochádza zo slova ‘Habiru’, čo zrejme bolo ponižujúce ozanačenie (niekedy aj ako ‘Apiru’), používané Egypťanmi označiť semitské kmene, ktoré vandrovali ako Beduíni. Ako vieme, história Židov sa datuje od Sema, Noe-ho syna, ktorý bol postavou zo sumerských legend a neskoršie od Abraháma, ktorý odišiel zo Sumeru aby našiel ‘zasľúbenú zem’. Berúc do úvahy, že niet záznamov o týchto obyvateľoch zo zeme Sumer, predpokladá sa, že mnoho Sumerov muesli cestovať na sever a západ, a značná časť týchto vandrujúcich ľudí sa stala “židovským národom”. Akokoľvek však, dôkazy prezrádzajú, že Židia nie sú ‘rasa’ alebo dokonca ani historický ’národ’, ako tomu sami začali veriť; sú zmiešaninou semitských skupín, ktoré našli spolupatričnosť v ich bez-štátnosti a prijali teologickú históriu založenú na Sumerských pod-skupinách. Možno jeden z desiatich Izraelitov v časoch Dávida a Šalamúna bol sumerského pôvodu a nepatrný zlomok boli potomkovia Abraháma, ktorí logicky, neboli jediní Sumeri cestujúci do Kanaanu a Egypta počas druhej polovice druhého tisícročia B.C.E. (pr.n.l.). Habiru boli rozoznateľní od nomádov ktorí existovali v Egypte, pretože tí boli Aziati, ktorí nosili podivné odevy, mali brady a hovorili cudzou rečou. Abrahám je považovaný za zakladateľa Izraela, s jeho bohom sľubujúcim mu nový domov pre jeho ľudí v zemi, neskortšie označenej ako “Úrodná zem” menom Kanaan. Uvážiac povahu sumerských božstiev vyššie spomenutých, je pravdepodobné, že Abrahám bol kňaz určitého boha, ktorý bol jeho spoločníkom a strážcom. Priemernému Židovi, alebo kresťanovi, čítajúcemu Starý Testament môže byť prepáčené, ak si myslí, že zem Kanaanu bol oprávnený dar boha jeho “vyvoleným ľuďom”, ale toto obsadenie tejto ‘sľúbenej zeme’ nebolo nič menej ako krádež. Keď sa slová Starého Testamentu majú vziať seriózne, potom Židia a ich Boh neboli o nič menej ako nemorálni zloduchovia. Žiadne nadprirodzené ospravedlnenie nemôže ospravedlniť vyvraždenie toľkých pôvodných obyvateov, čo je presne to, čo Starý Testament opisuje, že sa stalo… Mnohí kresťania dnes majú nejasný a nepresný dojem o histórii ich boha, ktorý bol najprv Boh Hebrejov. Tí si predstavujú ich všemocného a milujúceho boha ako sľubujúceho svojim ‘vyvoleným ľuďom’ prekrásnu zem, prekypujúcu mliekom a medom (niečo ako Sumer alebo Záhrada Eden znovu objavená), zem zvaná Kanaan. Ale Kanaan nebola neobývaná divočina, kde si ‘nóbl’ vandrovníci môžu vykresať nový domov a Jahve nebol sladký dobrodinec. Bol to Boh pohromy a Boh vojny. Archeologické štúdia odhalili, že Kanaanci, ktorých zem Izraeliti zabrali, s hlavným mestom Horetz, mali pokročilú civilizáciu, s ohradenými mestami a množstvom menších miest a dedín a premyslený systém produkcie potravín, manufaktúru a obchod so svetom. Ak uveríme príbehom uvedeným v Biblii, tak originálny Boh Židov bol v skutočnosti ‘nejaký element’, ktorý legalizoval inváziu, a vraždenie, čo malo mnoho spoločného s Genghis Khanom! Je prekvapújce, že toľko kresťanov verí tomu, že Starý Testament je skutočný historický záznam udalostí, napriek tomu, že opisuje Boha ako bezcitného, pomstychtivého maniaka bez kvapky súcitu. Okrem nariadenia vyvraždiť stovky tisíc mužov, žien a detí v mestách určených na ukradnutie od pôvodného obyvateľstva, bol tiež známy napadnutím svojich priateľov bez akéhokoľvek dôvodu. V Exoduse 4:24-25 sa dočítame, že Jahve sa rozhodol zabiť Mojžiša krátko potom, ako mu nariadil ísť do Egypta vyslobodiť ‘zotročených’ Izraelitov. Bol odhovorený od tohoto špatmého činu ženou, ktorá prehlásila Mojžiša za svojho ženícha. Toto bolo neskoršie prepísané v pochybnej práci “Jubilees”, odviesť vinu od Jahveho na ducha menom Mastema, čo je vlastne len slovo znamenajúce ‘hnevlivú’ stranu Jahveho povahy. Je však jasné z Knihy Exodus, že Boh zabil Mojžišovho syna, keď ho premohla zlá nálada. Keďže zatiaľ nikdo nebol úspešný s istotou určiť Abrahámove putovania, je predpoklad, že neexistoval skôr ako 1900 B.C.E. (pr.n.l.) a nie neskoršie ako 1600 B.C.E. Ak bol na tom neskoršom konci tohoto obdobia, bol by presne v strede okupácie Egypta tak zvanými Hyksosmi (alebo tiež ‘Pastierski králi’), ktorí privandrovali a utláčali Egypťanov po dobu 200 rokov, od cca. 1786 do 1567 BC.E. Prevláda názor, že ak bolo nejaké spojenie medzi Abrahámom a Semitami okupujúcimi Egypt z oblasti Jeruzalema, je v tom historicky hodne logiky. Abrahám s jeho spoločníkmi sa vydal do Haranu, väčšie mesto v modernej Sýrii, na brehu rieky Balikh, ktoré ležalo na obchodnej ceste zo Sumeru hore Eufratom. Odtiaľ vzal svoju skupinu do zeme Kanaan, ktorá samozrejme je Izrael. Niekde po ceste Abrahám začal byť ustarostený, že sa dpoustil niečoho zlého, pretože cítil, že jeho osobný boh nie je s ním spokojný. Toto bol pravdepodobne, ako uvažoval, problém alebo nehoda, […]