Národy Blízkeho Východu často svoje monumentálne rytiny a ďalšie záznamy vyhotovovali v niekoľkých jazykoch. Dnes je to pre nás výhodou, pretože takáto prax nám bola veľmi nápomocná v pochopení rôznych starovekých jazykov tohto regiónu. So vzostupom klasického Grécka prišlo grécke historické a geografické skúmanie, ktoré – ako je zjavné z ich vlastných záznamov – začalo koncom 7. storočia pred Kristom. Grécki spisovatelia sa najprv oboznámili so svojimi susedmi na východe v podobe asýrskej ríše, ktorá padla roku 612 pred Kristom, a potom s perzskou ríšou, ktorej moc bola upevnená za vlády Kýra II. v roku 540 pred Kristom. Hoci existovali starší grécki historici a autori eposov historickej povahy, spolu s mnohými ďalšími poetmi, ktorých diela sa zachovali, prvý seriózny historik prózy, ktorá sa zachovala, je Herodotos, ktorý tvoril asi 100 rokov po Kýrovej smrti. Preto je evidentné, že najrannejšie grécke záznamy týkajúce sa východu boli ovplyvnené Asýrčanmi a neskôr Peržanmi a Médmi. Ľud, ktorý Gréci nazývali Kimmerijci, napadol Anatóliu z východu (pozri, napr., článok “King Midas: From Myth to Reality” autora G. Kennetha Samsa, Archaeology Odyssey, Nov. – Dec. 2001), v čase, alebo tesne pred časom, ako dosvedčuje Strabón, “Autori kroník jasne tvrdia, že Homér Kimmerijcov poznal, datujúc vpád Kimmerijcov buď krátko pred dobou Homéra, alebo v jeho vlastnej dobe” (Geografia 1.2.9). Datujúc Homéra, v vo vydaní Loeb Classical Library Greek Iambic Poetry, s. 35, v Archilochovi, 5, sa nachádza poznámka, uvádzajúca – podobne ako rozoberá Tatianos vo svojom Odkaze Grékom, 31 – že Homér bol súčasníkom Archilocha, iambského básnika, ktorý žil počas 23. olympiády (688-685 pred Kristom) “… v čase Gyga Lýdskeho, 500 rokov po trójskej vojne”. Strabón uvádza, že po zničení národa Frýgov, ktorým kraľoval slávny Midas, Kimmerijci “ovládli celú krajinu od Bosporu po Ioniu” a “pochodovali až po Lýdiu a Ioniu a dobyli Sardy” (Geografia 1.1.10; 1.3.21). Po ústupe z Anatólie (kde celkom iste začalo napĺňanie proroctva nachádzajúceho sa v Izaiášovi 66:19, keďže Iončania sú Javan a Lýdčania semitským Ľudom Starej Zmluvy) sa Kimmerejci ocitajú v oblastiach na sever a západ od Čierneho mora, severne od Thrákie. “Kimmerijský Bospor”, moderný Krym, získal svoje meno podľa nich (pozri Strabón, 11.2.5). Homér, vediac o týchto ľuďoch, zmienku o nich neskôr zahrnul do svojej Odyssey, no udalosti, na ktorých sa tento epos zakladá, pochádzajú z oveľa skoršieho obdobia (Trójska vojna skončila okolo roku 1185 B.C.), a umiestňovanie Kimmerijcov do tejto éry, ako je zvykom u tragických poétov, je anachronické, a z Homérovej strany omylom, ktorý neskorší autori nasledovali. Gréci sa oboznámili s následnými vlnami kočovných kmeňov z Ázie a tieto boli všeobecne nazývané menom Skýti. Herodotos nám hovorí, že Sakae je menom, ktoré Peržania “dávajú všetkým Skýtom”, no neskôr Gréci zachovávali pomenovanie Sakae, u anglických prekladateľov zachovávané ako Sakans, len pre niektorých Skýtov a iných odlišuje pomenovaniami ako Massagetae, Arimaspi, Däae, Asii, Tocharijci, Sacarauli, et al. (porovnaj Herodotos, Dejiny, 4:11, 48; 7:64; Diodorus Siculus, Knižnica dejín, 2.43.1-5; Strabón, Geografia, 7.3.9 a 11.8.2). Hoci Herodotos a neskorší autori Kimmerijcov a Skýtov odlišovali (no Homér Skýtov či Sakae nikdy nespomenul), všimnite si, že všetci títo písali dávno potom, ako sa Gréci oboznámili s Kimmerijcami, a potom, čo sa na východe dostali k moci Peržania, Asýrčania a ich akkadský jazyk upadol do zabudnutia. No samotní Peržania medzi Kimmerijcami a Skýtmi nerozlišovali, pretože v ich multi-lingválnych nápisoch je evidentné, že títo ľudia boli totožní. Napríklad v akkadskom nápise perzského kráľa Xerxa sa spomínajú “amyrgejskí Kimmerijci” a “Kimmerijci (nosiaci) špicaté čapice”. Poznámka sprevádzajúca preklad tohto nápisu, ktorá sa nachádza v diele Ancient Near Eastern Texts Relating to the Old Testament, editor James B. Pritchard, Princeton University Press [v ďalšom texte ANET], s. 316, nám hovorí, že v perzskej a elamskej verzii tohto textu sa títo “Kimmerijci” nazývajú “Sakanmi”. Akkadský jazyk bol počas ranných asýrskych a babylonských ríš prevažujúcim jazykom (ANET, s. 103, 198), než ho v čase perzskej ríše nahradila aramejčina. Celkom iste ho poznali Gréci Homérovej doby. Zjavným záverom tuná je, že Kimmerijec pochádza z akkadského slova označujúceho ten istý ľud, ktorý Peržania nazývali Sakae, a ktorých Gréci nazývali Skýtmi, a že všetky tieto názvy identifikovali tú istú skupinu ľudí, aj keď rozdelenú do rôznych pod-kmeňov. Prvých z týchto, ktorí prichádzali do Európy, Gréci nazývali ich akkadským pomenovaním. Neskôr, v perzskej dobe, Gréci následné vlny týchto ľudí (alebo možno snáď potomkov týchto prvých kmeňov) – ako i tých, čo zostávali v Ázii – nazývali perzským označením Sakae, alebo menom Skýt. Gréci sa mohli o mene Skýt dozvedieť od nich samotných, keďže jedna možná etymológia slova, z hebrejského výrazu sukkot čiže stan, je vcelku hodnoverná a dobre opisuje skýtsky spôsob života, taktiež je v zhode s klasickými podaniami skýtskeho pôvodu. To by taktiež vysvetľovalo, ako sa výraz Skýt objavuje vo fragmente, ktorý sa pripisuje Hesiodovi, ktorý bol neskoršími Grékmi považovaný za Homérovho súčasníka. Či však dotyčná práca bola Hesiodova, a samotné datovanie Hesioda, je otázne. Opäť, všímajúc si mená na tomto konkrétnom akkadskom nápise Peržanov, “amyrgejskí Kimmerijci” a “Kimmerijci (nosiaci) špicaté čapice”, toto musíme porovnať s jazykom používaným Herodotom, opisujúcim isté národy spojené s Perziou pri Xerxovom vpáde do Grécka, písal o “amyrgejských Skýtoch” a uvádzal, že “Sacae, čiže Skýti, nosili nohavice a na hlavách nosili vysoké čiapky so špicom” (Dejiny, 7.64). V poznámke pod čiarou v tejto pasáži, vo svojom preklade Herodota, George Rawlinson poznamenal, že: “Podľa Herodota bol výraz ‘amyrgejský’ výlučne geografickým označením, Amyrgium bolo pomenovaním planiny, na ktorej Skýti prebývali.” Naozaj, Kimmerijci boli len rannou migráciou Skýtov (Sakae) do Európy. Hoci Homér Skýtov nikdy nespomenul, Strabón ponúka rozvláčny argument, že o nich vedel, keďže používa epitetá “Hippemolgi” (dojiči kobýl), “Galactophagi” (mliekom živení) and “Abii” (tí, ktorí nemajú živobytie aleb žijú jednoduchým štýlom života), viď jeho Geografia 7.3.2, 6, 7 a 9. Na niektorých miestach cituje kvôli pointe používanie týchto epitet na Skýtov u Aeschyla a Hesioda (v inak stratenom fragmente). No Strabón taktiež priznáva, že Homér mohol odkazovať na Thrákov, o ktorých iní uvádzali, že taktiež viedli podobný život, ako vykresľujú takéto prívlastky (porovnaj Geografia 7.3.2, 3, 4), kde cituje Poseidonia. Hoci Strabón v tejto záležitosti váha, a zdá sa, že chce […]