Keď Európa stratila dôveru vo feudálno-monarchistický systém, ktorý po stáročia panoval v Európe, liberalizmus ponúkol politickú alternatívu. Vďaka jeho odkazu si ľudia boli vedomí svojich individuálnych ľudských práv bez ohľadu na pôvod, a práva na zastúpenie vo vláde. Pre mnoho ľudí sa stal koncept demokracie synonymom slobody. Hitler v roku 1933 získal moc v Nemecku ústavným spôsobom napriek tomu, že viedol kampaň proti demokracii. Národní socialisti chápali osobnú slobodu odlišným spôsobom, ktorý bol podľa nich realistickejší pre nemecké pomery. Národno socialistickí propagandisti verejne uznávali prínos liberalizmu. Dr. Theo Rehm napísal v týždenníku úderných jednotiek strany Die SA o rozhodujúcej úlohe liberalizmu pri vstupe Nemecka do modernej doby tieto slová: “Vďaka víťazstvu liberálneho myslenia zažila stredná trieda a ďalšie sociálne vrstvy duchovné a ekonomické obrodenie. Mnoho cenných prvkov by inak zostalo ladom a neobjavených. Získali sme z nich prospech a uviedli ich do života. Taktiež by sa nemalo zabúdať, že po vojnách za slobodu (proti Napoleonovi), tí najlepší zástupcovia liberalizmu stáli v čele boja za zjednotenie Nemecka proti záujmom egocentrických kniežacích dynastií.”[6] Rehm napriek tomu odsúdil základný predpoklad liberalizmu: “Absolútna sloboda liberalizmu v konečnom dôsledku ohrozuje výhody spoločného života ľudí v štáte. Pokus klásť na prvé miesto jednotlivca pred národ je chybou… Ak chce prežiť jedinec, musí najprv žiť národ; to vyžaduje, že nikto si nemôže robiť čo chce, ale musí sa prispôsobiť spoločným záujmom ľudí, a teda akceptovať obmedzenia a prinášať obete.”[7] Hitler obhajoval organickú formu štátu. Rovnako, ako biologický organizmus, aj vláda organizuje spoločnosť tak, že každá časť vykonáva jednotlivé funkcie pre spoločné dobro. Žiadna jednotlivá vrstva sa nevyvyšuje na úkor iných. Organizmus prosperuje ako celok. Týmto spôsobom tak koná každý jednotlivec alebo trieda. Spoločnosť pracuje v harmónii, zdraví a pevne zjednotená pred vonkajšími vplyvmi alebo vyrušeniami. Ako je definované v periodiku Germanisches Leitheft (Nemecké smernice): “Každý jednotlivý prvok v Reichu zachováva svoj nezávislý charakter, napriek tomu sa však podriaďuje svojej úlohe v spoločnosti.”[8] Hitler to vyjadril vo svojom prejave v novembri 1930: “Správne je to, čo slúži celému spoločenstvu a nie iba jednotlivcovi… Najdôležitejší je celok, ten je zásadný. Len vďaka nemu dosiahne jednotlivec svoje miesto v živote a keď sa jeho postoj nezlučuje so zákonmi celku, potom ľudský rozum velí, že záujem celku musí mať prednosť pred záujmami jednotlivca.[9] Ak chcete zorganizovať ľudí do združenia, funkčná spoločnosť vyžaduje, aby sa jeho členovia vzdali určitých osobných ambícií pre blaho iných. Vzájomné ústupky znamenajú ochotu spolupracovať. Spoločné ciele spoločnosti, ako obrana, obchod, prosperita, kamarátstvo a zaistenie potravy dosiahnu ľudia kompromismi pre dobro všetkých. Hitler veril, že národ ktorý to odmietne, neprežije. V prejave z apríla 1937 prehlásil: “Tento štát vstúpil do bytia a všetky štáty prichádzajú do bytia skrz prekonanie čisto osobných záujmov a individuálneho sebectva. Demokracia nedbalo kormidluje smerom ku jedincovi v centre všetkého. V dlhodobom horizonte je nemožné vyhnúť sa kríze a budú vznikať konflikty.”[10] V Die SA Rehm varoval, že bez kontroly budú slobodné osobné ambície viesť ku zneužívaniu: “Ako liberalizmus kedysi poslúžil pri presadzovaní hodnôt, ako je osobná iniciatíva a vodcovské kvality, tak liberálne ideály slobody a individuality zdegenerovali do konceptu vyloženej svojvôle v osobnom živote, ba čo viac, aj v ekonomickom a obchodnom živote.”[11] V článku z mája 1937 v ideologickom mesačníku Der Schulungsbrief (Vzdelávacie eseje) sa diskutovalo o naivnej viere liberalizmu v “prirodzenú dobrotu slobodnej osobnosti”. Autor – Eberhard Kaütter, vysvetlil logiku, ako sa to aplikuje na obchodný život v demokracii: “Liberalizmus predpokladá, že jedinec jednoducho opustí ekonomické princípy v prospech individuálnej aktivity v obchode, pokiaľ nerušene sleduje svoje záujmy… Liberálne sociálne princípy sú založené na predpoklade, že oslobodenie jednotlivca v súlade so slobodnou hrou povedie k nezávisle formovaným a spravodlivým ekonomickým podmienkam a sociálnemu poriadku.”[12] Nemecký Inštitút pre Pracovnú vedu dospel vo svojej ročenke 1940 – 41 k záveru, že liberálne hospodárske politiky vedú k “zničeniu akejkoľvek usporiadanej spoločnosti”, pretože osoby v obchode “sa zbavujú všetkej politickej a sociálnej zodpovednosti”.[13] Germanisches Leitheft videl vo voľnom trhu bezuzdnú snahu o osobný zisk, ktorá je v rozpore s duchom organizovanej spoločnosti: “Už nie je viac posvätnou morálna väzba jednotlivca ku spoločnosti a nie je žiadna väzba človeka ku človeku vďaka cti alebo osobnej dôvere. Neexistuje žiadna vzájomná súvislosť alebo vzťahy medzi nimi mimo čisto materiálnych, sebeckých záujmov; čo v podstate znamená mimo zisku peňazí”.[14] Novinár Giselher Wirsing uviedol Spojené štáty americké – vzor kapitalistického slobodného podnikania – ako príklad toho, ako liberálna ekonomická politika postupne vytvára sociálnu nerovnováhu s hlbokými rozpormi medzi biedou a bohatstvom: “Aj v samotnej Amerike už amerikanizmus viac nešíri prosperitu a nezlepšuje životnú úroveň širokých más, ale iba udržiava životný štýl privilegovanej vyššej triedy.”[15] Nemecká štúdia Was will Roosevelt? (Čo Roosevelt chce?) o ére depresie v Spojených štátoch poznamenáva nasledovné: “V USA nájdete oslnivé prejavy bohatstva a extravagancie, luxus zbohatlíkov vedľa nepredstaviteľnej chudoby a sociálnej skazenosti. … V najbohatšej krajine sveta, vychvaľovanom raji demokracie, desiatky tisíc amerických rodín musí živoriť v najskromnejších podmienkach. Milióny detí a ďalších občanov je podvyživených.”[16] Mesačník Der Schulungsbrief bol hlavným ideologickým médiom, ktoré malo dosah na milióny čitateľov. Heslo na obálke: “Právo na prácu – povinnosť pracovať” Hitler svojím vlastným prejavom na túto tému v júli 1930 opätovne potvrdil, že spoločnosť stojí a padá s jedným: “Náš národ nemôže ďalej existovať ako národ, pokiaľ nie je každá jeho časť zdravá. Neviem si predstaviť budúcnosť nášho ľudu, keď na jednej strane vidím korzovať dobre živených ľudí, zatiaľ čo na druhej strane sa potácajú vyziabnutí robotníci.”[17] Jeho predstava organicky riadeného štátu a dôraz liberálnej demokracie na individuálnu slobodu si samozrejme vyžadujú rôzny pohľad na úlohu vlády. Vo vydaní Der Schulungsbrief z júna 1937 je ponúknutá táto úvaha: “Pretože liberalizmus verí v posvätnosť neobmedzenej moci jednotlivca, popiera tým právo štátu vládnuť a jeho povinnosť viesť spoločnosť. Pre liberalizmus štát nie je nič viac, ako stelesnenie každého neprimeraného užitia moci. Preto sa snaží obmedziť autoritu štátu vo všetkých smeroch.”[18] Die SA zhrnulo, že “v súlade s liberálnym ponímaním nemá štát inú úlohu, iba slúžiť ako nočný strážnik, ktorý chráni život a majetok jednotlivca.“[19] Čo sa týka parlamentného systému zastupiteľskej vlády, v tej istej publikácii bola odsúdená nasledovne: “Požiadavka ľudu […]