Národní socialisti opisovali svoju vládu ako autoritársky štát. Bol to čiastočný kompromis medzi liberálnym konceptom, ktorého vláda mala slúžiť občanom a absolutistickou doktrínou, ktorá zaručovala hlave štátu najvyššie práva pri politických rozhodnutiach. Neuznávala hlas väčšiny vo vláde, ale rovnomerne podporovala blahobyt v rôznych sociálnych a ekonomických vrstvách. Die SA ponúkol túto definíciu autoritárskeho štátu: “Všetko spočíva v rukách vodcu samotného. Ten vytvára a riadi svoj kabinet, ktorý robí politické rozhodnutia. Ale tiež nesie výhradnú zodpovednosť voči národu za svoje činy. Rôznorodé záujmy jednotlivých vrstiev spoločnosti dáva do vzájomnej zhody a rovnováhy, v súlade so všeobecnými záujmami ľudí. Toho je dosiahnuté prostredníctvom úsilia zástupcov, ktorí pracujú v rámci skupín alebo jednotlivých profesií, ale nemajú žiadnu politickú moc. Týmto spôsobom sú eliminované konflikty záujmov a triedny boj, rovnako ako jednostranná vláda akejkoľvek ekonomickej alebo politickej záujmovej skupiny.”[29] V roku 1936 Hitler zdôraznil, že “režim nesmie brať ohľad na špeciálne záujmy. Musí sa zameriavať na záujmy všetkých, nie na záujmy jednotlivca.”[30] Vo vzťahu k voľnému trhu vyhlásil, že má v úmysle “rozdrviť predstavu, že štátna ekonomika môže viesť k bezuzdnému, neovládateľnému a neustrážiteľnému vlastnému životu.”[31] Ako Führer, alebo vodca národa, vyhradzuje si právo prijímať akékoľvek opatrenia, ktoré uzná za vhodné. Počas vojny povedal vo svojom prejave vojenskému personálu: “Keď uznám, že idea je správna, nemám len povinnosť oznámiť to svojim spoluobčanom, ale mám aj povinnosť zabrániť nesprávnym výkladom takejto myšlienky.”[32] V dobe národného socializmu vládla hlava štátu mocou najvyššou. Bolo to možné len vďaka chápaniu, že pri riadení verejných záležitostí nebude žiadne zvýhodňovanie, a že “spolu s najvyššou a bezvýhradnou mocou nesie vodca aj konečnú a najťažšiu zodpovednosť,” ako uviedlo NS Briefe.[33] Rehm ponúkol v Die SA vysvetlenie: “Tento systém sa líši od diktatúry v tom, že vodca prijíma zodpovednosť pred ľudom a je podporený dôverou národa… Jeho činy zaisťujú, že vedenie štátu je v súlade so všeobecnými záujmami štátu a jeho postojmi. Podstatou tohto systému je prekonanie straníckych rozdielov, vytvorenie skutočnej národnej pospolitosti a nedostihnuteľná veľkosť vedenia. Vodca autoritárskeho štátu zosobňuje princíp Friedricha Veľkého: Som prvým služobníkom štátu.”[34] Dr. Joseph Goebbels, ktorý mal na starosti propagandu Hitlerovho kabinetu, porovnal demokraciu s autoritárskym štátom v prejave pred zahraničnými novinármi v septembri 1933, Ženeva: “Ľud a vláda sú v Nemecku jedným. Vôľa ľudu a vôľa vlády je jedným, a naopak. Moderná forma nemeckého štátu je zdokonaleným typom demokracie, ktorý je riadený autoritárskymi zásadami cez moc zverenú mandátom ľudu. Neexistuje žiadna možnosť, aby bola vôľa ľudu pri parlamentných výkyvoch nejakým spôsobom zmietnutá alebo sa stala neproduktívnou… Princípy demokracie sú úplne nepochopené, ak si z nich niekto vyvodzuje, že ľud si chce vládnuť sám. Nedokáže to a ani to nechce. Jediné, čo si ľud praje, je vláda, ktorá vládne dobre.“[35] Minister propagandy Joseph Goebbels dáva autogramy v Norimberku Autoritárska forma štátu vyžaduje na zodpovedné miesta iba tie osoby, ktoré vykazujú prirodzené vodcovské schopnosti. Hitler hovoril o dôležitosti nájdenia takýchto jedincov počas prejavu v Berlíne vo februári 1933: “Chceme obnoviť osobné hodnoty ako odvekú prioritu; tvorivého génia jednotlivca. Týmto spôsobom chceme pretrhnúť akékoľvek väzby ku ľahostajnej demokracii. Chceme ju nahradiť nadčasovým vedomím, že všetko veľké môže vytrysknúť iba zo silnej osobnosti jedinca a všetko určené k pretrvaniu musí byť zverené schopnostiam jednotlivcov.”[36] Národný socializmus prijal za svoju liberálnu prax vytvárania príležitostí pre osobný rozvoj. Sporné však bolo právo populácie na možnosť volenia svojich vodcov. Demokracia umožňuje voličom vybrať si svojich vodcov. Ako ochranu pred tyranmi parlamentný systém zvýhodňuje umiernenosť. Je to údajne hroziaci prst na príliš priebojné osoby zvyknuté konať nezávisle. Hitler tvrdil, že táto prax “marí osobnú slobodu konania a tvorivých schopností jedinca a kladie prekážky talentovaným vodcom.”[37] Neskôr napísal, že “skutočný vodca sa dištancuje od politickej činnosti, ktorá nepozostáva najmä z tvorivosti a pracovitosti.” Naopak “opatrní táraji, ktorí sa prácou nepretrhnú”, obzvlášť tí, ktorí sa boja zodpovednosti a rozhodovania, dosiahnu teplé miesta[38]: “Demokracia je smrteľným nepriateľom talentu.”[39] Keď Goebbels oznámil na Berlínskej rozhlasovej výstave v roku 1933, že Hitlerova revolúcia “zvrhla nespútaný individualizmus”, neznamenalo to obmedzenie slobody pre osobný rozvoj.[40] Hitler vyjasnil postoj strany pri prejave v januári 1941: “Naším ideálom je národ. V ňom vidíme duševné a fyzické spoločenstvo, ktoré vytvorila prozreteľnosť a teda ho chcela a do ktorého patríme. Cez ten môžeme riadiť našu existenciu… Jedná sa o víťazstvo nad individualizmom, ale nie v zmysle, že schopnosti jednotlivca sú potlačené, alebo iniciatíva jednotlivca je paralyzovaná; ide o víťazstvo spoločných záujmov nad individuálnymi slobodami a iniciatívami.“[41] Národno socialistická vláda zaviazala nemecké školy ku výchove budúcich vodcovských kádrov. Der Schulungsbrief to definoval takto: “vzdelávanie dostalo dvojitú úlohu – formovanie silných osobností a ich utvrdenie v pospolitom myslení. Hlavným cieľom ideologického vzdelávania je sformovanie pevného názoru orientovaného na pospolitosť. Vytvorenie priebojných osobností vyžaduje stabilnú súťaživú výkonnosť, výber tých najdokonalejších a nastavenie výkonnostných štandardov s prihliadaním na charakterové vlastnosti, vôľu a schopnosti. Iba úspech zaistí pokrok.”[42] Príležitosti pre osobný rozvoj boli v súlade s národno-socialistickým konceptom osobnej slobody: “Byť slobodným neznamená robiť si čo chceš, ale stať sa tým, k čomu si predurčený.”[43] Preklad: ::prop, www.protiprudu.org Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah Referencie: [29] Rehm, Theo, “Politisches Wörterbuch,” Die SA. #6, 1940, s. 6 [30] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 388 [31] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 103 [32] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 397-398 [33] Fell, Robert, “Briefe über Menschenführung,” NS Briefe, Máj 1939, ps. 152 [34] Rehm, Theo, “Politisches Wörterbuch,” Die SA. #6, 1940, s. 4 [35] Goebbels, Joseph, Signale der neuen Zeit, s. 236, 240 [36] Domaras, Max, Hitler Reden und Proklamationen, s. 206 [37] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 379 [38] Ibid, 381 [39] Picker, Henry, Hitlers Tischgespräche im Führerhauptquartier, s. 489 [40] Goebbels, Joseph, Signale der neuen Zeit, s. 202 [41] Bouhler, Philipp, Der Grossdeutsche Freiheitskampf Band II, s. 206 [42] Kaütter, Eberhard, “Das Sozialproblem,” Der Schulungsbrief 5/37, s. 188 [43] Fell, Robert, “Briefe über Menschenführung,” NS Briefe, Máj 1939, s. 155