Pri príprave na písanie svojich dejepisov, Hérodotos vo veľkej miere cestoval, skutočne navštíviac mnohé z miest, o ktorých písal. Jedno z miest, ktoré navštívil, bola Istria, milétska kolónia na rieke Dunaj, na hranici so Skýtmi (porovnaj Diodorus Siculus, Knižnica dejín, 19.73.2), kde nepochybne načerpal mnoho zo svojho poznania Skýtov, Isteru (čo je Dunaj) a regiónu, cez ktorý spomínaná rieka tečie. Opisujúc Dunaj, Hérodotos ho nazýva “jednou z veľkých skýtskych riek”, považujúc krajinu severne od Dunaja za Skýtiu, a zmieňuje sa o existencii piatich významných “skýtskych” riek, ktoré sa do Dunaja vlievajú zo severu (Dejiny, 4.48,51). Dejepisec opisoval krajinu severne od Dunaja, Rimanom neskôr známu ako Germánia, takto: “Pokiaľ ide o krajiny na sever od tejto zeme [Thrákie], nevie nikto s určitosťou povedať, akí ľudia tam prebývajú. Zdá sa, že končiny hneď za riekou Ister sú pusté a neschodné. [Rawlinson tuná poznamenáva: ‘Maďarsko a Rakúsko’, neskoršie politické rozdelenie krajiny, ktorú Gréci poznali ako Galatiu, Rimania ako Germániu.] Iba toľko som sa mohol dozvedieť, že za Istrom bývajú ľudia nazývaný Sigynnovia (Sigynnae), ktorí sa obliekajú ako Médovia a majú kone po celom tele osrstené, s hrivou dlhou päť prstov, ktoré sú malé a tuponosé, a ktoré človeka neunesú. Keď ich však zapriahnu do voza, sú údajne veľmi rýchle, preto vraj tamojší domorodci jazdia na vozoch. Ich hranice sa tiahnu až blízko k Venétom u Jadranského (Adriatického) mora [tzn. Zahrňujúc možno I moderné Korutánsko v západnom Rakúsku]. Tvrdia o sebe, že pochádzajú z Médie. Ako tam však mohli z Médie dôjsť, neviem povedať. Iste to asi trvalo veľmi dlho (alt. znenie “Nič nie je nemožné počas dlhej doby”). Ligyovia (Ligúrci), ktorí sídlia nad Massaliou, nazývajú menom Sigynnovia obchodníkov, na Cypre sa tak označujú kopije. Thrákovia hovoria, že sa krajina za Istrom hemží včelami, a kvôli nim vraj nie je možné preniknúť ďalej. Mne sa však toto ich tvrdenie nezdá pravdepodobné. Tieto zvieratká sú predsa zimomravé a myslím, že končiny, ktoré ležia pod Medveďom [severné regióny, “Medveď” odkazuje na súhvezdie] sú neobývateľné práve pre chlad. Takéto veci sa teda hovria o tej zemi, ktorých prímorské kraje podrobil Megabazos Peržanom” (Dejiny, 5:9-10). Je teda zjavné, že stredná Európa, pár storočí neskôr osídlená takým množstvom Germánov, že ju Rím nemohol pokoriť, bola v dobe Hérodota len ojedinele obývaná, a tých pár, ktorí krajinu obývali, tvrdili, že prišli z Médie. Z prvej časti tohto diela je evidentné, že Kimmerijci a Skýti, ako ten istý ľud, pochádzali z územia v a okolo severnej Médie. Archeológia potvrdzuje Hérodotovo podanie o malých koňoch na sever od Dunaja. Napríklad kone lužickej urnovej kultúry (pozri, napr., Wikipedia a článok “Urnfield Culture”) boli v priemere v kohútiku vysoké len asi 1.25 m. V The New Encyclopaedia Britannica, 15. vydanie, zväzok 3 Micropaedie, sa nachádza článok s názvom “Cimmerian”, ktorý podáva mnohé z omylov, ktoré Herodotos a ďalší taktiež uvádzali, ohľadom pôvodu Kimmerijcov. Nástojac na ich odlišnosti od Skýtov spomínaný článok uvádza, že “Starovekí autori ich niekedy zamieňali so Skýtmi”, bolo však tuná dokázané, že Kimmerijci boli naozaj Skýtmi, no so svojím akkadským (asýrskym) menom. Spomínaný článok končí uvádzaním istých archeologických pozostatkov, ktoré “…azda… západná vetva Kimmerijcov, ktorí, pod čerstvým skýtskym tlakom, nakoniec vpadla do uhorskej planiny a prežila tam až do roku cca 500 pred n. l.” Aj keď je pravdou, že – ako sa v článku taktiež spomína – Kimmerijci sa v dobových historických zdrojoch po svojom odchode z Anatólie viac nespomínajú, je to pravdepodobne vďaka zmätku ohľadom pomenovaní, než kvôli ich zmiznutiu. Obdobie 600-500 pred Kristom je obdobie zvyčajne archeológmi spomínaé s rozširovaním sa tzv. keltskej laténskej kultúry v západnej Európe. Rok 500 pred Kristom je taktiež iba čosi okolo storočie pred vpádom Galatae do ligurských a etruských krajín Álp a severnej Itálie. Nejaký čas po Herodotovi, no určite zhruba o storočie neskôr v dobe Aristotela, ako dosvedčujú lexografi v 9. vydaní Liddell & Scott Greek-English Lexicon, sa začal používať výraz Galatae. Postupne bude plne ilustrované, že výraz Galatae sa začal používať na označenie kmeňov, ktoré sa na západe objavili na sever od Álp, a na východe zo severu Grécka a Thrákie, v krajinách, ktoré Herodotos predtým nazýval Skýtia, pred dobou historika Polybia. Skýtia, a výraz Skýt, boli následne používané len na označenie skýtskych kmeňov v Ázii, v krajinách severne od Kaukazu a východne od rieky Tanaïs. Pôvod výrazu Galatae však nebol – pokiaľ som mal možnosť zistiť – dostatočne starovekými Grékmi vysvetlený (Diodorus Siculus len opakuje mýtus týkajúci sa Herakla a údajného syna menom Galates, z ktorého údajne pochádzali), a môžeme sa domnievať, že severní Skýti, nazývaní predtým Grékmi “Galactophagi” (živení mliekom) a “Hippemolgì” (dojiči kobýl), mohli byť nakoniec nazývaní Galatae z gala, gréckeho výrazu pre mlieko. Latinský výraz v anglickom prepise je doslovne Galli, mohol sa k nim dostať z gréčtiny, prípadne z latinského gaulusis, čo je výraz pre vedro. Po informovaní o rozdieloch medzi Keltmi a Galatae (citované v prvej časti tejto eseje), Diodorus Siculus o Galatae uvádza, že “… niektorí vravia, že to boli oni, ktorí v dávnych časoch obsadili celú Áziu a boli nazývaní Kimmerijcami, ich meno sa časom zmeniac na Kimbrijcov, ako sú nazývaní dnes …” a pokračuje pripomenutím, ako kmene týchto Galatae kedysi obsadili Rím, čo podobne spomína Livius a iní (odohralo sa to okolo roku 390 pred Kristom), a ako neskôr vyplienili chrám v gréckom Delfi (v roku 279 pred Kristom). Neskôr boli niektoré ich kmene, prenikajúce do Anatólie, porazené Attalom I. z Pergamu, a dohodli sa na osídlení oblasti, ktorá sa v Anatólii začala nazývať Galatia. Títo Galaťania “sa zmiešali s Grékmi” a preto ich nazývali „Gréko-Gaulmi“, a týmto Galaťanom písal Pavol svoj list. Diodorus potom ku Galatae dodáva: “ … a ktorí, ako svoj posledný triumf, zničili mnoho veľkých rímskych armád”, odkazujúc na rímske vojny s Kimbrijcami (Knižnica dejín, 5.32.4-5). Vo vydaní Diodora z Loeb Classical Library, preloženom C. H. Oldfatherom, sa v poznámke pod čiarou k tejto pasáži uvádza: “Mnoho sa popísalo o tom, že o germánskom kmeni Kimbrijcov, ktorí ohrozovali Itáliu krátko pred rokom 100 pred Kristoma ktorí patrili k neskoršej vlne Kimmerijcov, ktorí prvýkrát vstúpili do Malej Ázie […]