alebo ako politici nasadli na vlnu hlúposti a dezinformácií za potlesku bielej spodiny

Židovský novinár Arpád Soltész predniesol dnes už nezabudnuteľný výrok: „nie som rasista, ale vážne nemôžem vystáť bielu spodinu“. Vidí Soltész, ako „starý Židák“ (sám sa tak označil v týždenníku Téma, 23. marec 2018, strana 55), bielu spodinu všade, kde môže vznikať zárodok zdravého silného Slovenska? Alebo ju vidí naopak v slabých jedincoch, ktorí zdravé Slovensko ušliapávajú v každom štádiu jeho skutočného vzniku? Táto otázka bude asi nezodpovedaná a ostane v hlave „starého Židáka“ navždy. Podstatné pre mňa je, že obsahom tejto myšlienky – bez ohľadu na to, koho tým myslel – mal absolútnu pravdu. Biela spodina existuje a vadí aj mne. Biela spodina by mal byť uznaný „terminus technicus“, ako spoločensky najnižšia, intelektuálne bezmocná vrstva bielej spoločnosti. Ale poďme k jadru.

Stalo sa akousi módnou záležitosťou posledných rokov rozdeľovať árijske národy Európy na „za všetko vinných Germánov“ a „obete chudákov utláčaných Slovanov“. Vznikla doslova subkultúra, ktorej sa v kruhoch zdravo zmýšľajúcich a za jeden povraz ťahajúcich Európanov posmešne, ale trefne, hovorí „UFO-Slovania“. Tento názov vznikol z glorifikácie a doslova zbožňovania kultu slovanstva na úrovni, povedzme, mimozemskej. Kde niektoré teórie o slovanstve a jeho božskom či mimozemskom poslaní zachádzajú tak ďaleko, kde bežná fantázia zdravého človeka nazablúdi. A tak vzniká mix najrôznejších krívd, ako i najrôznejších poslaní slovanského ducha a človeka. Niektorá „odborná“ literatúra a slovníky dokonca Slovanov a Germánov stavia na úroveň samostatnej rasy, čím dodávajú týmto teóriám priam vedecký rozmer a legitimitu. Avšak rasa samotná nesie ako vonkajšie tak i duševné znaky, ktoré medzi Germánmi a Slovanmi nejde fyzicky rozoznať. Biele národy Európy sú svojim putovaním zo západu na východ a z východu na západ, ako i prímesou balkánkseho genetického vplyvu tak premiešané, že ak existovali rozdielne vonkajšie či duševné znaky medzi Germánmi a Slovanmi, skoro úplne zanikli. Inými slovami, ak pred niekoho postavím príslušníka germánskej a slovanskej jazykovej skupiny, nikto mi na prvý pohľad nepovie, kto je po rasovej stránke Germán a kto Slovan.

Práve slovanskú rasovú otázku si zobrali k srdcu slovenskí politici. Menovite pán Štefan Harabin či, dnes už bývalý sudca a poslanec v EP, pán Radačovský. Neprináleži mi hodnotiť ich predchadzajúce pôsobenie ako sudcov, avšak rád zhodnotím ich angažovanosť v politike s prímesou ich večne ospevovaného slovanstva a pozíciu Slovanov ako obete západnej civilizácie – rozumej obete nemeckého vplyvu. Kde však tieto nezmysly majú svoj pôvod?

Už počas vlády Habsburgovcov silneli tzv. slovanské kruhy a ich výkriky po akejsi Slovanskej únii a jednote. V teórii to znie skvele, v praxi by to však prinieslo mnoho problémov. Keďže slovanské národy nie su jednotné rasovo, nábožensky, ba ani historicky nie sú stotožnené s úlohami jednotlivých štátov a ich budúcej úlohe v tzv. Slovanskej únii. A tak tu máme Poľsko ktoré nie je stotožnené s úlohou Ruska ako ochrancu všetkých Slovanov. Poliaci Rusom vyhadzujú na oči, okrem iného, že Katarína II. stála za rozpadom ich Poľsko-Litovelskej únie, ktorá bola založená v roku 1569 kráľom Žigmundom II. Augustom. Okrem toho sovieti viedli s Poliakmi niekoľko vojen, čo sa neskôr v podobe pomsty odzrkadlilo v Katyni, na sovietmi obsadenom územi. Dnes je táto nenávisť využívaná vazalom Izraela USA, ktoré Poľsko okupujú svojimi jednotkami a podporujú každý výhonok nenávisti voči Rusom. Poliaci sa na tejto vlne s radosťou vezú a tak si kompenzujú svoje zlyhanie, či vonkajšie vplyvy vedúce k ich zlyhaniu. Takže Poľsko z únie do budúcna vypadlo z kola von a mohli by sme pokračovať inými štátmi.

Nejaké slovanské univerzálne bratstvo nikdy nebude fungovať, keďže novodobý ochranca Slovanov Vladimír Putin, ktorý nahradil v tejto úlohe cára Mikuláša II. – ktorému bola táto úloha prisudzovaná – nemá záujem o nejakú Slovanskú úniu a rasovo čistých Slovanov, o ktorom panslavistické hnutie sníva. A tak sa nádejný domnelý šéf všetkých Slovanov vyjadril začiatkom roka 2011 po vražde Egora Sviridova, fanúšika futbalového klubu FC Spartak Moskva, ktorý bol zabitý 6. decembra 2010 kaukazským prisťahovalcom, nasledovne:

„Naša zem bola vždy mnohonárodnostná, od začiatku. Vždy sme sa dokázali navzájom rešpektovať a hľadať spoločných menovateľov. To musí fungovať i dnes. Rusko môže existovať len ak sa budú medzi sebou rešpektovať všetky národnosti. Prosím vás všetkých, aby ste to pochopili.“ [1]

Putin má pravdu. Rusko bolo vždy mnohonárodnostné a nejaké biele, slovanské Rusko je mu ukradnuté. Putin je taký, akého Rusko potrebuje, ale zďaleka nie je taký, akého si predstavujú šialenci z panslavistických kruhov. Pekne tieto skutočnosti opísali Noční vlci, ktorých motorky a kožené vesty nechajú srdcia roduverných panslávov biť hlasnejšie pre ich vec. Istý Denis Aksonenko a Alexander Šulc, členovia tohto klubu, sa vo vysielaní Slobodného vysielača 3. mája 2017 vyjadrili nasledovne:

„[…] nie sme nacionalisti.[…] Predstavte si, koľko rôznych národov žije v Rusku.“

Na otázku moderátora „Aký je rozdiel medzi patriotizmom a nacionalizmom?“ odpovedá nočný vlk nasledovne:

„Myslím si, že rozdiel je v extrémizme. Myslím si, že pri nacionalizme môžu byť extrémistické myšlienky. Patriot nie je takýmito myšlienkami postihnutý. Nacionalizmus je bezpodmienečne negatívny. A čo je to nacizmus? Nacizmus a fašizmus?[…] Každý nacionalizmus obsahuje myšlienky ako Slovensko Slovákom alebo Rusko Rusom.“ [2]

Noční vlci, priatelia Vladimíra Putina, vidia teda problém v tom, že krajiny si bránia svoju identitu a je pre nich prijatelnejšie viesť život v mnohonárodnostnom konštrukte. Inými slovami: Sú to internacionalisti. Presne tá sorta ľudí, ktorá prebrala moc v Rusku v roku 1917, nechala zabiť cára – ochrancu Slovanov – a ponechala milióny Rusov živlom, ktoré Putin opísal pri znovuotvorení židovského múzea v Moskve 13.06.2013, ktoré znárodnila prvá sovietska vláda. Vo svojom prejave spomenul, že:

„80-85% prvej sovietskej vlády boli Židia vedení falošnou ideológiou.“ [3]

A tak sa tiahne Európou boľševizmus – nie panslávizmus, ktorý v teórii opisujú jeho pomýlení zastáncovia. Ďalším problémom pre onú úniu je viera. Panslávizmus v strednej Európe odmieta akúkoľvek islamizáciu, ba niektoré prúdy i kresťanstvo. Avšak Rusko či balkánske slovanské národy už mierou islámu pripomínajú v niektorých častiach Blízky východ. A tak sa pomocou populistických a pomerov neznalých skutočností, snažia politici ako Harabin a Radačovský hrať na strunu hnutia, ktoré v praxi nemá šancu na úspech ako i na zrod samotný. Avšak toto hnutie silnie, pretože hlupákov sa stále nájde dosť.

Ale vráťme sa opäť k nepriateľovi slovanstva – Nemcom. Každý pravý Slovan musí mať predsa nepriateľa. Nemci sú fantastatický cieľ, ktorému môžu dať fyzickú podobu vo svojich teóriách o vykorisťovaní Slovanov. Načo hádzať špinu na vlastnú nevedomosť a hlúposť, keď sú tu nacisiti, ich svetovláda a myšlienky o Slovanoch ako podľuďoch. Teraz všetko do seba tak krásne zapadá. Ale pozrime sa, ako vyzerá realita.

Veľkú časť Ruska a ich inteligencie tvoria práve Nemci a ich potomkovia. Dokonca i sám Putin má hovoriť v osobom živote a v kruhu priateľov nemecky, preto si získal prezývku „Der Deutsche“ – Nemec. Rusko zažilo expanziu vďaka Nemcom. Moskovské kniežactvo za vlády Ivana III. [4] začalo najímať remeselníkov zo zahraničia, medzi nimi mnoho Nemcov. Ivan IV. [5], prvý ruský cár, sa chcel za pomoci nemeckých vojakov zmocniť tatárskych území. Nemecký vplyv zastavil na chvíľu až Alexej I. [6], ktorý vydal výnos o vysídlení západných Európanov na hranice Moskvy. Toto miesto získalo názov Nové Nemecko. Rusi nazývali všetkých Európanov, ktorí nehovorili rusky „Nemci“, teda nemí. Odtiaľ pochádza pomenovanie Nemec. Druhé ruské slovo pre obyvateľa nemeckého územia je „germanec-германец“. Slovo „Nemec“ sme teda prebrali z ruštiny z dôb Alexeja I. Neskorší cári však pokračovali vo využívaní nemeckých vedomostí a zručností. Jedna z najvýznamnejších ruských osobností, cárovna Katarína II. [7], bola pôvodom Nemka. Okrem toho boli Nemci radcovia, ministri či generáli armády cára. Generáli ako Michael de Tolly [8] či Alexander von Benckendorf [9]. Medzi nemeckým císarom Wilhelmom II. a cárom Mikulášom II. bolo pokrvné rodinné puto – bratranci. Nemci sa stali neoddeliteľnou súčasťou Ruska, toho Ruska, ku ktorému dnes panslávisti vzhliadajú a neuvedomujú si, že Rusko vďačí za svoju veľkosť z veľkej časti práve Nemcom, ktorými opovrhujú a považujú ich za rušivý element k obrodeniu Slovanstva v takej podobe, v akej nikdy neexistovalo.

Stredná Európa bola osídlená Nemcami. Slovenské dediny a mestá mali nemecké názvy. V Kremnici (nem. Kremnitz) sa dokonca úradné záznamy viedli ešte v 19. storočí v nemčine. Moja stará a prastará mama ma na raňajky volala v nemčine, časti domu pomenovávala v nemčine a používala mnoho nemeckých slov. V každom z nás je Nemec, či to dnešné panslavistické kruhy chcú alebo nie. Je teda otázne, ako chcú tieto kruhy bojovať so svojou minulosťou a genetickou výbavou, ktorá nesie práve genetický kód ich pomyselného nepriateľa.

Taktiež ich argumentácia, že vojny začali Nemci, neobstojí. Pretože ani jednu z dvoch svetových vojen nezačali. Nemci nielenže ponúkli Rusom čas na demobilizáciu vojsk v roku 1914, ale i v roku 1916, kedy na celej čiare víťazili, ponúkali mier. Ruske knieža a protiboľševický odbojár Pawel Michailowitsch Bermondt-Awaloff spomína vo svojej knihe z roku 1925:

„Generál Januschkewitsch, šéf ruského generálneho štábu, prehlásil, rozkaz ruského cára k zastaveniu mobilizácie nesplniť, pretože toto prenastavenie by rušilo plánovaný priebeh započatej mobilizácie a v prípade nutnosti v jej pokračovaní by mali za následok neprekonateľné ťažkosti a prepracovanie celého plánu.“ [10]

Takže nie Nemci, ale Rusi odmietli demobilizovať a predísť tak vojne. Keď Nemci mobilizovali, už bolo o vojne z ruskej strany rozhodnuté.

Význam vtedajších Nemcov pre slovanský svet prehlbujú i vyjadrenia samotných ruských aktérov, ktorí počas 1., ako i 2. svetovej vojny nevideli inú možnosť poraziť boľševizmus, ako spojiť sa s Nemcami, v ktorých videli nádej na nový začiatok pre celé Rusko. Ruská inteligencia v armáde mala vypracovaný plán, ako poraziť boľševizmus pomocou Nemcov. Istý kapitán ruskej jazdy von Rosenberg vypracoval internú správu pre protiboľševický odboj, ktorú prepísal do svojich spomienok Awaloff. V nej sa píše:

„[…] Po ukončení formovania [11] sa chcelo odpochodovať na frontu proti Nemcom, aby sa tam tajne viedli rozhovory s nasledujúcimi podmienakmi:

1. Nemci a ruské oddiely spoločne obsadia Petrohrad; v Rusku sa sa dosadí opäť legálna monarchistická vláda, ktorou oporou bude spomínaný ruský oddiel.

2. S Nemeckom sa uzavrie osobitný mier pod podmienkou „status Quo ante bellum“

3. Rusko vyhlási priateľskú neutralitu až do konca vojny.“ [12]

Plány ruskej inteligencie a vojenského vedenia však zhatil podpísaný mier zo strany boľševikov. Po boľševickej reforme armády, kedy boli vojaci doslova zbavení poslušnosti, sa armáda zmenila na rabujúcu a kriminálnu bandu. Táto reforma začala rozkazom č. 1. zo 14. marca 1917, ktorého bolo obsahom, okrem iného, aj zákaz vydávania zbraní dôstojníkom, ktorí o ne žiadajú a majú byť pod kontrolou jednotlivých výborov roty a práporov. Tým sa chceli boľševici ubezpečiť, že im nikto revolúciu nezničí, hlavne nie ozbrojení dôstojnici so svojou armádou verných cárovi. Vďaka reforme bola armáda paralizovaná a neschopná boja na úrovni, na akej bola pred reformou, preto ten podpísaný mier. Navyše hrozilo každú chvíľu, že odboj posilní a povešia židovských revolucionárov na stromy spolu s ich prisluhovačmi. Dôstojníci v mnohých prípadoch odmietali poslušnošť voči židovským nadriadeným:

„Tak premýšľala aj lepšia časť dôstojníkov a predovšetkým gardy. Bolo absolútne nemožné slúžiť v jednotkách, ktoré boli vo väčšine vedené Židmi, vrahmi mnohých naších príbuzných a známych; človek sa s tým mohol zmieriť len vtedy, keď pritom sledoval iné, tajné ciele. Spôsob, ako boli dôstojníci gardy v Kyjeve týraní, mali všetci ešte v čerstvej pamäti.“ [13]

Druhá svetová vojna vznikla ako reakcia na gdaňskú otázku, ktorá by tu zabrala príliš veľa miesta. Avšak faktom je, že Poliaci viedli vojny so sovietmi, anektovali územia ČSR, Nemecka a neustále prepadávali nemecké hranice, kým sa Spoločenstvo národov iba prizeralo, čo len stupňovalo tlak na Nemecko. Hitler ešte pred vojnou poslal Francúzom diplomatickú nótu:

„Nemám nepriateľský postoj k Francúzsku. Osobne som sa zriekol i Alsaska-Lotrinska a uznal som nemecko-francúzsku hranicu. Nechcem žiadny konflikt s Vašou krajinou a želám si len udržiavať dobré vzťahy. Preto je myšlienka, že kvôli Poľsku chcem bojovať proti Francúzsku, pre mňa veľmi mrzutá. Nuž, poľské výzvy priniesli pre ríšu nové situácie, ktoré nemôžu pretrvávať. […] Na Francúzsko nezaútočím. Ale ak sa zúčastní konfliktu, pôjdem až na samý koniec.“ [14]

A tak po spoločnom útoku sovietov a Nemcov na rozťahujúce sa a hranice ignorujúce Poľsko, vyhlásili Angličania a Francúzi, ako spojenci Poľska, Nemecku vojnu. Nie však sovietom, ktorí zaútočili spolu s Nemeckom. To má korene v dlhodobej ekonomickej stratégii Nemecka, ktoré sa odpútalo od svetových financií a versailského diktátu, to by však bola téma na inokedy.

Práve tieto fakty sa ignorujú a posilňujú sa nezmysly ako Generalplan Ost, ktorý nebol nikdy schválený. Naproti tomu sa nehovorí o ekonomickej stratégii z roku 1942 (ktorá nadväzovala na prejav Waltera Funka z roku 1941) vyhotovená Walterom Funkom, ríšskym ministrom poľnohospodárstva a prezidentom Ríšskej banky, kde sa hovorí o spolupráci s povojnovým Ruskom. Nehovorí sa o založení Výboru pre oslobodenie národov Ruska (Komitet Osvobozhdyeniya Narodov Rossii, KONR), ktorá si vzala za úlohu oslobodiť ruské národy od boľševizmu a tak aspoň z časti splniť sľub Hitlera, ktorého financovali i ruské kruhy v exile, kotré si želali opäť monarchiu. Nehovorí sa o úlohe Nemcov, ktorí sa formovali a bojovali po boku Rusov aby oslobodili ich národ od boľševizmu. Po 1. sv. vojne sa v roku 1919 sformoval Freikorps (dobrovoľné zbory) „Rossbach“, ktorý sa zapojil do bojov na Baltiku. Šliape sa po pamiatke československých légii, ktoré pokladali životy za skutočné Rusko.

A tak tu ešte ostáva mýtus podčloveka (Untermensch). Tak mali totiž údajne nazývať Nemci Slovanov. Aká je však pravda? Na zodpovedanie tejto otázky by najprv panslavisti na čele s Harabinom a Radačovským museli siahnuť po dobovej literatúre. Konkrétne po brožúrke s názvom „Der Untermensch“ z roku 1942, vydávanou úradom SS. Tu sa píše:

„Podčlovek – je biologicky zjavne úplne rovnaký druh prírodného stvorenia s rukami, nohami a nejakým druhom mozgu, s očami a ústami, je ale úplne iná, hrozná kreatúra, je to len podobizeň človeka človeku s podobnými črtami – duševne, nižšie ako ktorékoľvek zviera. Vo vnútri tohto stvorenia je krutý chaos, divokých, bezzábranných záľub: neobmedzená vôľa ničiť, najprimitívnejšie pudy, nezastierateľná podlosť. Podčlovek – nič viac!“ [15]

Brožúra však nepojednáva o Slovanoch, ale o skutkoch boľševikov. Podčlovek bol teda synonymom boľševika, nie Slovana.

Toto všetko je dnešný panslávizmus. Bláznami vyhotovený svet, v ktorom nič nedáva zmysel. Sú využívaní politikou a zneužívaní jednotlivcami. Neexistujúce skutočnosti sa stávajú faktami, existujúce fakty sa stávajú konšpiráciami a často sú stavané do pozície trestného činu. Na záver by som len citoval slova v úvode knihy od Awaloffa:

„Len úprimné priateľstvo Ruska a Nemecka môže oba veľké národy priviesť k peknej budúcnosti.“

Inými slovami, len priateľstvo národov Európy zaručí trvalý mier. Nie nejaká únia, ktorá vymedzi silné národy a uzavrie sa medzi slabými a hádkami rozmrvenými štátmi. Budúcnosť je v trvalom priateľstve a odstránení tohto prehnitého režimu, ktorý ovládajú už viac ako sto rokov tí istí v pozadí.

Autor: Marián Magát; www.protiprudu.org

Odkazy:

[1] https://www.youtube.com/watch?v=WZn5PmjwR90
[2] https://www.youtube.com/watch?v=acGPFNQdoWo
[3] https://www.youtube.com/watch?v=YUE7GCnht6Y
[4] Vládol v rokoch 1462-1505. Pochádzal z rodu Rurikovcov. Práve on rozšíril výrazne územie Moskovskej Rusi
[5] Vládol v rokoch 1547-1587. Bol jedným z najvýznamnejších reformátorov
[6] Vládol v rokoch 1645-1676. Pochádzal z rodu Romanovcov
[7] Vládla v rokoch 1762-1796. Narodila sa v kedysi nemeckom meste Štetín (Stettin). Po versaillskej zrade ho Nemci prenajali Československu na 99 rokov, keďže ČSR stála na strane víťazov, dovolili si ťažiť z prístavu v tomto meste a tak pomohli Nemecko ekonomicky likvidovať. V roku 1956 sa ČSSR vzdalo tohto územia v prospech Poľska za čo v roku 1957 Poľsko odstúpilo ČSSR územie v Krkonošiach
[8] (1761-1818) Pochádzal z rodiny baltských Nemcov
[9] (1849-1917) Rod von Benckendorff žil v Estónsku ako Nemci
[10] Pawel Michailowitsch Bermondt-Awaloff, Im Kampf gegen den Bolschwismus, Erinnerungen von General Fürst Awaloff, Oberbefelshaber der deutch-russischen Westarmee im Baltikum, J.J. Augustin, Glückstadt a Hamburk 1925, str. 7
[11] znovu sformovanie oddielov pod dohľadom boľševikov
[12] Pawel Michailowitsch Bermondt-Awaloff, Im Kampf gegen den Bolschwismus, Erinnerungen von General Fürst Awaloff, Oberbefelshaber der deutch-russischen Westarmee im Baltikum, J.J. Augustin, Glückstadt a Hamburk 1925, str. 38
[13] Pawel Michailowitsch Bermondt-Awaloff, Im Kampf gegen den Bolschwismus, Erinnerungen von General Fürst Awaloff, Oberbefelshaber der deutch-russischen Westarmee im Baltikum, J.J. Augustin, Glückstadt a Hamburk 1925, str. 36
[14] Gerd Schultze-Rhonhof, 1939 Der Krieg der viele Väter hatte, Lau Verlag, Reinbek 2015, str. 577
[15] Der Untermensch, SS-Hauptamt 1942, str. 2