Priemyselná revolúcia počas 18. storočia sledovala politickú transformáciu Západnej civilizácie. Vznik parného stroja Jamesa Watta v roku 1769, vynálezy mechanického stavu a stroja na česanie vlny Edmunda Cartwrighta o niekoľko rokov neskôr, započali vek tkáčovní, uhoľných baní a tovární. Vznikali nové pracovné miesta a rástla potreba pracovnej sily. To prilákalo do industrializovaných miest obyvateľov vidieka (z ktorých mnohí prišli o živobytie vďaka masovej výrobe). V 40-tych rokoch 19. storočia umožnil rozmach železnice migráciu týchto ľudí do populačných centier. Tak vznikla nová trieda: robotníci. Koncentrovaní v špinavých a preplnených ubytovniach mala nová trieda pomerne nízku životnú úroveň. Muži, ženy a deti dreli dlho do noci v nezdravých a často nebezpečných podmienkach za nízke mzdy. Tieto okolnosti, spolu so sociálnou izoláciou od zvyšku populácie, postupne viedli k politickej radikalizácii robotníctva. V Nemecku podporoval prezident pruskej vlády Otto von Bismarck sociálne reformy na uľahčenie života robotníkov. Obhajoval v roku 1863 zákony na poskytovanie dôchodkov pre vyslúžilých robotníkov a na vytvorenie ochranného združenia pre sliezskych tkáčov. Posledný program financoval osobne Bismarck. Pruská vláda a parlament – liberáli, cirkev a konzervatívci – boli svorne proti reforme. Považovali tieto programy za socialistické a v rozpore s požiadavkami voľného trhu. Bismarck neohrozene diskutoval o záležitostiach robotníkov v máji 1863 s Ferdinandom Lassalle, zakladateľom Všeobecnej Nemeckej Robotníckej Únie. Jednania sa týkali hlasovacích práv pre robotníkov, štátom podporovaných robotníckych združení a nemocenského poistenia. Lasalle bol nakoniec frustrovaný opozíciou parlamentu a o rok neskôr poznamenal “revolúcia je jediný liek”.[44] Napriek tomu bola jeho smrť v súboji prekážkou konštruktívnemu úsiliu začleniť masu robotníkov do populácie ako súdržný prvok. Sociálny ostrakizmus viedol k nevôli medzi robotníkmi. V roku 1875 napísal časopis sociálno-demokratickej robotníckej strany Volksstaat (Ľudový štát): “triedna nenávisť tvorí základ dnešnej spoločnosti.”[45] Niektoré reformy sa podarilo Bismarckovi uzákoniť, aj keď nedosiahol svoje ciele a očakávania pracujúcich. Neúprosná radikalizácia robotníkov nakoniec našla svoje vyjadrenie v náuke Karla Marxa. Po vyhostení z Nemecka v roku 1848 Marx sformuloval svoj politicko-ekonomický program v Anglicku. Svoje závery publikoval v diele Das Kapital a vychádzal najmä zo zistení vládnych komisií skúmajúcich podmienky robotníkov v anglických továrňach. Jeho myšlienky našli vnímavé publikum najmä medzi nemeckými robotníkmi. Zatiaľčo raní socialistickí reformátori ako Wilhelm Weitling bojovali za začlenenie robotníkov do nemeckej národnej pospolitosti, Marx propagoval triedny boj. Zneužívaná robotnícka trieda, kázal Marx, nič nedlhuje štátu či národu, ale mala by byť solidárna s utláčanými robotníkmi, tzv. proletariátom, z iných krajín. Po vypuknutí I. Svetovej vojny v auguste 1914 sa prehnala Nemeckom čerstvá vlna nacionalizmu. Členovia strednej triedy, spolu s robotníkmi a remeselníkmi bojovali bok po boku v nemeckej armáde počas dlhých bojov. Frontové kamarátstvo čiastočne prekonalo triedne bariéry a zmenšilo individualistické postoje. Nekonečný konflikt, nedostatok potravín a zanedbávanie domácej morálky vládou doviedlo Nemecko k vojnovej únave. Keď boľševické marxistické revolučné hnutie zvrhlo ruskú vládu a boľševici uzavreli mierovú zmluvu s Nemeckom a jeho spojencami v marci 1918, povzbudilo to nemeckých marxistov. Organizovali verejné demonštrácie robotníkov, štrajky a dokonca aj námornú vzburu. To napomohlo zvrhnutiu cisára. Moci sa chopila demokratická vláda a Nemecko uzavrelo prímerie so svojim západným protivníkom v Entente, v novembri 1918. Podporovaní ruskými boľševikmi ustanovili nemeckí marxisti v Ríši Sovietsku republiku. Vojenský veliteľ Komunistickej strany Nemecka Hans Kippenberger uviedol: “Ozbrojené povstanie je rozhodujúca, nemilosrdná a najvyššia forma triedneho boja, ku ktorej sa proletariát musí uchýliť s… s cieľom zvrhnúť vládu buržoázie.”[46] Len mesiac po svojom vzniku podnietili Spartakovci komunistické povstanie v Berlíne počas januára 1919. Nemecké armádne oddiely povstanie potlačili za cenu značných strát na životoch. Armáda rýchlo rozdrvila Sovietske republiky vyhlásené v Braunschweigu a Badene. Aprílové obsadenie Mníchova komunistami viedlo k ďalším ozbrojeným konfliktom, ktoré mali za následok 927 mŕtvych. Nemecká armáda a vlastenecké milície známe ako Freikorps (Dobrovoľnícke zbory) potlačili ďalšie sovietske povstania počas nasledujúcich troch rokov. Nemecké dobrovoľnícke oddiely Freikorps bojujú so Spartakovcami – komunistickými povstalcami – v Berlíne roku 1919 Napriek zjednocujúcemu vplyvu I. Svetovej vojny sa triedne rozdiely znova vyhrotili počas 20-tych rokov. Z veľkej časti schudobnelá stredná vrstva si udržiavala sociálnu ľahostajnosť ku priemyselnej pracovnej sile. Robotníci boli teda stále vnímaví ku komunistickej propagande o kapitalistickom vykorisťovaní. Červený front prilákal milióny nasledovníkov počas politicky búrlivých rokov Weimarskej republiky. Komunisti začali hľadať cestu k moci prostredníctvom volieb po roku 1923. Aby Hitler získal robotníkov pre svoju vec, snažil sa im objasniť ničivú povahu marxizmu. Národný socializmus ho opisoval ako perverzný vedľajší produkt priemyselnej revolúcie. Za svoj úspech vďačil marxizmus zanedbávaniu robotníckej triedy cisárskou vládou počas 19. storočia, vytváraniu sociálnych bariér v rámci nemeckého národa liberálmi a náhlej strate koreňov robotníckej triedy. Bývalý farmár alebo remeselník, privyknutý na tvorivú, užitočnú manuálnu prácu a viazaný na pôdu, bol zrazu bez domova a pracoval s neznámymi strojmi v jednotvárnom mestskom prostredí. Príručka vydaná pre pracovníkov nemeckého zbrojárskeho priemyslu zhŕňa odcudzenie robotníkov nasledovne: “Robotník nenávidí stroj, ku ktorému sa cíti prikovaný. Nie je to jeho priateľ a pomocník. Iba ho poháňa v nezmyselnom závode hrabivých záujmov kapitalistických zamestnávateľov. Predstavuje nezamestnanosť a hlad pre mnoho jeho spolupracovníkov. Stroj stále viac a viac zvyšuje odstup medzi človekom a prírodou.”[47] Podľa knihy z roku 1938 Der Bolschewismus (Boľševizmus) “sociálne podmienky, ktorým čelili nemeckí robotníci, boli produktom liberalizmu. Rovnako ako renesancia, oslavoval liberalizmus slobodu konania a rozvoj jednotlivca, čo je vlastne to isté ako bezohľadné uprednostňovanie osobných záujmov.“[48] Dr. Johannes von Leers vo svojej práci Odal z roku 1935 dodáva: “Kázanie liberalizmu o bezvýhradných právach ekonomicky silnejších je tak slepé, že de facto považuje ekonomické otroctvo za pokrok.“[49] Leers popisuje dojmy typického nemeckého sedliaka vstupujúceho do robotníckej triedy s cieľom ukázať jeho náchylnosť ku marxistickému kázaniu: “Všade, kam sa pozrie, naráža na nemilosrdný systém kapitalistického obchodu. Má preň cenu iba ako ‘pracovná komodita.’ … Od zle platenej práce ku nezamestnanému a potom späť do práce za nízku mzdu, opovrhovaný vzdelanou triedou, podozrievavo sledovaný políciou, nedá sa diviť jeho rozhorčeniu.”[50] Der Bolschewismus spomína ďalší zdroj nevôle – porovnanie životných štandardov robotníkov so životom ľudí v štvrtiach boháčov: “Burzoví makléri a vlastníci tovární si stavajú vily vo vynikajúcich, dobre umiestnených častiach rastúcich miest. Kontrast s biednymi štvrťami a preplnenými ubytovňami, v blízkosti dymiacich továrenských komínov, bol masám robotníkov stále zrejmejším.”[51] Leers v […]