SMER a vnútrostranícky vývoj od prezidentských volieb r. 2019. Pellegrini a jeho rezignácia na aktívnu tvorbu globálnej politiky. Predvolebná kampaň.

„Našim volebným cieľom (resp. orientujeme sa na zisk – pozn.) je 20 percent.“; P.Pellegrini na TK po slávnostnom sneme SMER-u, 8.decembra 2019
„Obávam sa, že po voľbách nastane chaos...“, P. Pellegrini, 11.februára 2019

Pomaly sa dostávame do finále a k snáď najdôležitejšej časti štúdie, o ktorej veľmi ľutujem, že som ju pre objektívne príčiny nemohol dokončiť skôr. Publicistika má svoje zákony, voličom treba istý čas, aby si nechali veci „uležať“ v hlave. Obzvlášť v situácii, keď väčšina súčasných mediálnych aj „odborných“ politologických výstupov o domácej politike je zmes chaotizácie a mystifikácie, sprevádzaná bezpríkladnou aktivizáciou všemožných kriminálnych a rozvratných živlov, tak na celoštátnej, ako aj regionálnej úrovni. Otvorený komplot VÚC-iek proti slabnúcej centralizovanej štátnej moci je toho dokonalým príkladom. Len náhmatkovo poviem – SMER Ficovými ústami zavádza a anonsuje realizáciu nových sociálnych balíčkov, na čo VÚC-ky reagujú zvýšením daní z príjmov, parkovacími poplatkami a paralýzou dopravy. Koľko len bolo z ich strany náreku, otvorených urážok vládnej moci a sabotáže! V niektorých prípadoch ide priam o výsmech ľuďom, viď Košice s tou ich nehoráznou požiadavkou, aby ich teraz z rozpočtu ratovali, pretože si oni sami rozkradli zdroje mesta. Nemôžu predsa dopustiť, aby značné fondy, ktorými disponujú, putovali na obedy zadarmo či lyžiarske výcviky pre deti, nemôžu dopustiť, aby sa ľuďom uľavilo, posledných treba držať v neustálom strese a napätí, živiac v nich nedôveru v štát a tým pádom aj náchylnosť k rôznym novozjaveným „ne“-systémovým spasiteľom typu ĽSNS či Harabin.

Áno, viem, že táto štúdia prichádza neskoro. Ale svojho času som sľúbil, že ju dokončím, a sľuby treba dodržovať. Nech by moji kritici čokoľvek tvrdili o mojej zaujatosti, som nestranný politológ a nateraz ma so SMER-om nič nespája, okrem čisto profesionálneho obdivu k p. Ficovi a jeho odborným a riadiacim kvalitám. Viem, že svojimi publikáciami som si v radoch slovenskej „J“-elity narobil veľa nepriateľov, a tiež netvrdím, že sa v ničom nemýlim, nerobím chyby a nemám svoje čisto ľudské zlyhania. Ale na rozdiel od mnohých našich elitárov – ja som nikoho nezabil, nespáchal žiadny donebavolajúci kriminálny zločin, nekradol a nespreneveroval cudzí (poväčšine národný) majetok. Neoblbujem ľudí tým, že im bohapuste klamem do očí a podobne väčšine zlodejov kričím „Chyťte zlodeja!“.

„Tento šašo je oveľa vplyvnejší, než sa môže zdať na prvý pohľad. Milionár a poskok oligarchov, ktorého manželke patrí polka Trnavy. Jednak za ním stojí šedá eminencia Budaj, SIS-kár a ŠtB-ák, cez ktorého Matovič dostáva kompilačno-defamačné kompromateriály, s ktorými vystupuje na svojich nespočetných tlačovkách. No a jednak ho budú voliť všetci, čo nemajú o politike absolútne žiadnu potuchu, len veľa protestnej deprimovanosti a nenávisti voči Ficovi, tzv. „obete mainstreamu“...

Nemaľujem čerta na stenu a z bieleho nerobím čierne. Nevyvolávam tu občiansku vojnu. No a predovšetkým – nie som to ja, kto aktívnou subverzívnou činnosťou tlačí preferencie SMER-u dole. Kocky však ešte zďaleka nie sú hodené a Rubikon prekročený, navyše z doterajšieho volebného správania slovenského voliča je zrejmé, že značná časť elektorátu volí pocitovo, a nie rozumovo, pričom mnohí prijímajú volebné rozhodnutie na poslednú chvíľu. Nemám im to za zlé, nemôžeme predsa od Slovákov, žijúcich v systéme lží, informačných manipulácií a poloprávd, čakať, že sa snáď bez cudzieho zásahu sami dopátrajú pravdy, ak spomínaný ponovembrový systém nebol ani toho schopný, aby prijal a do povedomia ľudí vštepil jednoznačnú ideologickú interpretáciu obdobia vojnového Slovenského štátu. Nuž a preto teraz požíname neblahé plody tohto ideologického rozkladu. Pričom podotknem, že posledný nie je ani tak na svedomí nás samotných či našich „politických lídrov“ (najmenej Kotlebu), ale na svedomí nadnárodných záujmových kruhov, ktorí si nič neprajú viac, než aby v našich hlavách panoval bordel a oni mohli aj naďalej vykorisťovať ich slovenskú polokolóniu v duchu „Rozdeľuj a panuj!“. Nádej však, ako je známe, zomiera posledná, a preto ešte uvidíme, kto sa bude smiať naposledy. Predbiehajúc udalosti poviem, že slovenská liberálna i konzervatívna pravica fungujú v čoraz očividnejšom tandeme s jedným jediným zámerom – zničiť SMER a nepripustiť jeho zotrvanie pri moci. Každý pritom jedná v svojej konceptuálne obmedzenej paradigme – liberáli by zrejme najradšej rozpútali občiansku vojnu, lebo vtedy si najviac nahrabú, zatiaľ čo účelom „patriotov“ je odoberať hlasy SMER-u bez toho, aby pomýšľali na vlastné seriózne vládnutie. Tí lúzri si zvykli fungovať v tieni, hlas pre nich je stratený hlas, pretože nikto nemôže vylúčiť nejakú povolebnú úradnícku vládu a la Kiska s tichou podporou „patriotov“ – veď už v minulosti viackrát neklamne dokázali, na čiej strane vlastne stoja. Naviac je to kópia ukrajinského scenára, kde sa tiež nacisti spojili s liberálmi, a takéto riadiace schémy sa bezpochyby uplatňujú aj u nás. Hlavným spoločným nepriateľom tak liberálov, ako aj „patriotov“, je SMER a Fico, a už len tento fakt by mal u každého normálneho voliča zapnúť poplašné svetielko. Posledné, čo na úvod poviem, je to, že som sa skutočne dlho nevedel odhodlať k publikácii tohto konceptuálno-riadiaceho insightu do pomerov v SMER-e z obavy, že tak krátko pred voľbami by to poslednému mohlo uškodiť. Rozhodujúcim impulzom k môjmu definitívnemu rozhodnutiu však poslúžili nepotvrdené informácie (ľudovo povedané, vrabce čvirikajú...) o tom, že Pellegrini a jeho „progresivistické“ krídlo v SMER-e by v prípade Ficom anonsovanej povolebnej patovej situácie v princípe nevylučovali definitívne odstavenie Fica od kormidla (prípadný volebný neúspech budú samozrejme smerácki „progresivisti“ zhadzovať práve naňho, hoci to práve im záleží na minimalizácii volebného zisku, zatiaľ čo prakticky len Fico a Blaha robia mravenčiu prácu v regiónoch čo sa týka predvolebnej agitácie – pozn.) a spojenie sa s kiskovcami, resp. liberálnym táborom. Navyše sám Fico povedal v decembri 2018, že „...treba vysvetľovať podstatu procesov a ponúkať koncepčnú víziu Slovenska“... A teraz už k jadru veci.

Poďme po poriadku. Najprv v krátkosti zopár informácií o Pellegrinim, o ktorých sa všeobecne nehovorí. Predovšetkým, ako je možné, že v dostupných životopisoch tohto politika nikde nie je informácia, že bol v minulosti, nejakých pätnásť-šestnásť rokov dozadu, primátorom mesta Piešťany?? Veď je to veľmi dôležitá a z pohľadu teórie riadenia mimoriadne závažná informácia! Jej pravdivosť môžem dosvedčiť na vlastnej skúsenosti, keďže práve z jeho primátorských rúk som roku 2004 prijímal diplom a gratuláciu za tretie miesto v celoštátnom kole SOČ-ky v odbore história, ktoré sa konalo práve v tomto západoslovenskom kúpeľnom rezorte. Mimoriadne obľúbenom a vyhľadávanom investormi z Blízkeho Východu, ako aj z krajín, ktoré zvykneme nazývať „jadrom kontinentálnej Európy“.

Piešťany sú z pohľadu Slovenska a v zmysle atraktivity pre zahraničné investície to isté, čo české Karlovy Vary, snáď len s tým rozdielom, že je tu menej ruských peňazí. Piešťany sú mimoriadne starobylé kúpele, známe ešte z rímskych čias, roku 1916 sa tu konalo stretnutie nemeckého a rakúskeho cisára s bulharským cárom. Na sté výročie tejto udalosti sa tu za prítomnosti arcibiskupa Sokola konalo slávnostné uloženie relikvií posledného habsburgského cisára Karola do tunajšej kaplnky Božského srdca Ježišovho, ktorého sa zúčastnil sám žijúci potomok tohto rodu, odvodzujúceho svoj pôvod od kráľa Dávida (¬ Ježiša Krista; pozn.), totiž Georg von Habsburg-Lothringen.

Zanedlho pred týmto symbolickým sakrálnym aktom „ustanovenia svojho panstva nad nami“ v Piešťanoch vyvolal veľký rozruch istý „zázračný liečiteľ“ Maroš, za ktorým sa do mestského parku (t.j. pri sankcii vedenia mesta – pozn.) zbiehali Rómovia zo širokého okolia, súc uchvátení týmto novozjaveným Spasiteľom. Paralela vcelku jasná, ako som písal rok dozadu (http://www.nwoo.org/2018/08/18/kroniky-slovenskeho-majdanu-kliatba-patriotov-cast-ii-zrada-v-smere-rasi-schuster-harabin/).

Je nemysliteľné, aby si Pellegrini so sebou do vyšších straníckych funkcií v SMER-e neodniesol aj túto bagáž kontaktov, záujmových väzieb a lobbystických záväzkov. Zrejme bol sprvoti oveľa viac pod vplyvom „atlantistov“, ako som načrtol v článku https://zemavek.sk/pellegrini-v-omane-ficova-hra-nechapavy-kiska/. Ale odvtedy veľa vody pretieklo. Konieckoncov, neslobodno zabúdať, že jeho nominácia na post premiéra bola výsledkom spolovice vydareného štátneho prevratu v réžii prevažne našich liberálov, t.j. periférie „atlantistov“ na Slovensku (konkrétne hlavný hrdina – Béla a jeho MOST-Híd). Fico zrejme dobre ovláda známe pravidlo – „Drž si priateľov blízko k sebe, a nepriateľov ešte bližšie...“. Pellegrini je typický technokrat, vcelku skúsený politik, ale nie je to štátnik. Ešte pred nástupom do funkcie premiéra si dokonale osvojil remeslo „bezkonfliktného“ fungovania v rámci prednastavených kompetenčných parametrov, ale sotva od neho možno očakávať, že by sa odvážil jednať neštandartne, žeby sa sám stal generátorom nových ideí, meniacich kontúry existujúceho systému riadenia. Čo už tam hovoriť o vyšších prioritách riadenia a globálnej politike všeobecne. Preto ma aj udivuje, že zatiaľ čo sa v oblasti európskej či nadnárodnej politiky správa „tiše vody, niže travy“ (hoci mu po nástupe do funkcie globálne štruktúry doslova „prestreli koberec možností“ – pozn.), že v politike vnútornej a predovšetkým vnútrostraníckej sa odvážil na taký nebezpečný, brutálny riadiaci manéver, aký vidíme na bilbordoch a rétorike advokátov tzv. „Nového“ SMER-u. Že sa odvážil sám seba pasovať, nech aj len slovne, za budúceho lídra strany. Jedno je isté, bez seriózneho nadnárodného krytia by sa nikdy neodvážil ísť proti Ficovi tak okato, ako si to ukážeme nižšie. Ficovi sa podarilo hlavné – zostal na čele strany a zmierlivou rétorikou nepripustil štiepenie SMER-u pred voľbami. Táto jeho rétorika však má dôležitú druhotnú významovú radu, analyzujúc ktorú pochopíme, že za zdvorilostnými frázami a úsmevmi na straníckych kolegov sa skrýva zúrivý, šialený politický boj, v ktorom mi p. Fico pripomína Napoleona. Ten sa totiž viackrát nechal počuť, že mu v každom jeho boji ide o všetko a každý takýto boj môže byť jeho posledným. Na príklade jeho akože „dobrovoľnej“ kandidatúry na ÚS zo začiatku minulého roka, a obzvlášť na výsledku tejto aféry vidíme, že Fico enormnému tlaku straníkov a nadnárodných záujmových kruhov takmer podľahol, a nebyť zásahu Božej Prozreteľnosti by nebol dnes ešte stále na čele strany. Práve táto príslovečná „náhoda“ (hlasovanie ústavnoprávneho výboru NR SR o jeho kandidatúre; pozn.) ako prejav vyššej, Božej vôle bola a zostáva pre mňa hlavnou motiváciou k tomu, aby som sa za Ficov (nie Pellegriniho a tobôž Rašiho – pozn.) SMER bojoval aj v takýchto nepriaznivých podmienkach. Pretože Boh nevedie nespravodlivých.

P. Fico ešte v decembri 2018 na straníckom sneme SMER-u hovoril, že „treba vysvetľovať podstatu spoločenských procesov, predkladať koncepčnú víziu rozvoja Slovenska“. Skúsme si teda v súlade s touto logikou popísať procesy, ktoré sa odvtedy, alebo skôr od minuloročných prezidentských volieb, udiali na vnútrostraníckej úrovni. Nomináciu Šefčoviča ako výsledok vnútrostraníckeho komplotu, Ficovu „dobrovoľnú“ kandidatúru na ÚS, ako aj osobnosť toho hada Rašiho nebudem podrobnejšie rozoberať, môj obsiahly komentár k týmto udalostiam pozri tu: http://leva-net.webnode.cz/products/metastazy-plaziveho-majdanu-na-slovensku-cast-iii/. Skúsme radšej chronologicky prebehnúť obdobie od prezidentských volieb až doteraz.

Hneď po druhom kole (ktoré bolo oveľa menej osudové, než prvé – pozn.) 30.3.2019, už 4.4.2019 Fico zvoláva vnútrostranícku poradu s celým vyšším vedením SMER-u, kde, ako aj nasvedčuje dátum udalosti (44 – pozn.), zrejme artikuloval potrebu usilovať sa o plnú funkciu riadenia. Ako aj v prípade neskorších Ficových blitz-porád, ani tu sa to zrejme nezaobišlo bez ostrej výmeny názorov, bez toho, aby Fico kolegom nevytmavil ich podvratnú činnosť za prezidentskej kampane. Podľa toho, ako vysmiato sa tvárili Žiga a Kažimír na kamery po tejto bratislavskej porade, bolo jasné, že ich situácia vonkoncom nerozhodila, že komplot v strane je len odložený na „lepšie časy“, a že víťazstvo Čaputovej vnímajú ako hlavný argument proti potenciálnej Ficovej ašpirácii po plnej funkcii riadenia, ktorá by bezpochyby mohla byť realizovaná, ak by operatívne fungoval írečitý tandem medzi Ficom a Pellegrinim. Konieckoncov, skutočnosť, že Slovensko sa úspešne ubránilo tlaku globalistov (Harabin – pozn.) a dostalo možnosť zasadnúť k stolu globálneho riadenia, bolo výrečne demonštrované vo videu, kde Pellegrini, sediac oproti predstaviteľovi globalistov J.A. Gúrriu-Morpheovi (OECD), „vstupuje do Matrixu“ (https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/511182-sef-oecd-gurria-a-pellegrini-v-scene-z-matrixu-pozrite-si-video-z-bratislavskeho-hradu/). Ako ukážeme nižšie na príklade Pellegriniho krokov, posledný túto možnosť nielenže nevyužil, ale aj potvrdil, že úškľabky Žigu a Kažimíra po porade 4.4.2019 sa opierali o ich bezpečné presvedčenie, že Pelle je „ich človek“. Do istej doby sa Pellegrini rozumne zdržiaval rezkých manévrov, ba dokonca po návrate z  návštevy u Trumpa 3.5.2019 (príbeh s bejzbalkou ako „metlou“ na podpindosníkov; pozri viac tu: https://www.cas.sk/clanok/834159/premier-peter-pellegrini-na-navsteve-bieleho-domu-co-vybavil-u-trumpa/ a tu: https://www.facebook.com/infosvetsk/posts/2290680227917628/ – pozn.), komentároch na margo Penty a rozsudku súdu o Rázsochách sa zdalo, že „tandem“ dobre funguje a očistné procesy na Slovensku nadobúdajú spád. Práve tieto skutočnosti spôsobili, že Váš pokorný sluha vtedy v jednom blogu urobil snáď najväčší profesionálny prešľap, keď pozitívne vyhodnotil Pellegriniho cestu na Petrohradské ekonomické fórum, a to hlavne kvôli jeho účasti na otváraní mostov cez Nevu. Doteraz veľmi ľutujem tú svoju chybu, svoje nesprávne vyhodnotenie jeho počínania v Rusku. Už vtedy mi na tom niečo nesedelo, ale práve to otváranie mostov ma zmiatlo, veď som toho toľko popísal o nevyhnutnosti profilácie Slovenska ako „mosta“ medzi Východom a Západom. Nuž, človek často nevidí, čo má priamo pred očami. Vysvetlím.

Zatiaľ čo výsledky Pelleho cesty do Washingtonu nedávali tušiť nič zlé, veď posledný sa držal excelentne, predal globalistom bejzbalku, t.j. carte blanche na vymýtenie podpindosníckej periférie zo slovenského života, ba dokonca pozval Trumpa na jubilejné oslavy SNP, jeho vystúpenie pred globalistickou audienciou v Petrohrade globalistom ukázali, že Pellegrini nedorástol do úlohy aktéra globálnej politiky (https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/515045-pellegrini-medzi-elitou-na-fore-sa-jaga-limuzina/). Po-prvé, Pellegrini, ktorý dostal takú významnú tribúnu, z ktorej mohol ohlasovať naše, slovenské pohľady na globálnu politiku, svoj prejav odrapotal v angličtine (https://www.youtube.com/watch?time_continue=3&v=EAijKFigY1w&feature=emb_title; čas 1:32:00). Doteraz si pamätám, aké sklamanie sa zračilo na Putinovej tvári, keď bol toho svedkom. Po-druhé, ten prejav nestál za veľa, bola to „voda“, všeobecné, plytké frázy. Stokrát som si prial, aby Ficovi bolo za jeho aktívneho úradovania dopriata čo len čiastka tých globálno-mediálnych možností, aké Pelle dostal do vienka prakticky hneď a bez svojho praktického pričinenia. Posledný ich však vôbec nevyužil.

No a po-tretie, slávne „otváranie“ mostov (https://www1.pluska.sk/spravy/z-domova/foto-pellegrini-pochvalil-nocnym-dobrodruzstvom-rusku-takyto-zazitok-zapamata-dlho?itm_site=pluska&itm_template=hp&itm_area=hp&itm_modul=video&itm_image=0&itm_position=4). Veď ak sa na to pozrieme z pozícií druhej významovej rady, tak Pelle ako reprezentant Slovenska, ašpirujúceho po funkcii „budovateľa mostov“, mal byť skôr prítomný na opačnom procese, t.j. keď sa mosty v meste na Neve nadránom zaklápajú, t.j. akoby vznikajú a umožňujú obnovenie plynulej dopravy. Isteže, vyznieva to ako hra slov – otváranie a zatváranie mostov. Ale kým je most zdvihnutý, keď sa „otvára“, tak akoby prestáva existovať. Naopak, keď sa zaklápa, tak je akoby „budovaný“, existuje. Je to veľmi subtílna otázka a nečudo, že tomu Pellegrini, a hlavne ja, naletel. Tieto udalosti však ešte stále neboli kruciálne, a Putin, keď ho Pelle taktiež pozval na oslavy SNP, svoju účasť, podobne ako Trump, sprvoti nevylúčil.

Tu treba pochopiť, čo by účasť týchto dvoch svetových lídrov na našich oslavách vlastne znamenala. To by nebola nejaká tridsaťročnica Novembra aka predvádzanie sa v podriadenosti a menejcennosti, bola by to udalosť, ktorá by automaticky katapultovala Slovensko do rangu takých európskych a globálnych hráčov, ako Rakúsko, ba možno ešte vyššie. Mohli sme sa stať platformou, kde sa formuluje a realizuje globálna politika. Mohli sme poslednej vštepiť našu slovenskú pečať, bola by to pre Slovensko nesmierna prestíž a sotva by si potom Europarlament dovolil nám tak neomalene pyskovať, ako sme toho boli viackrát svedkami. Práve naopak, bol by to obrovský impulz k našej suverenizácii a boli by sme sa mohli stať ideologickým lídrom v boji proti fašizmu a neonacistickému revanšizmu, ako ho demonštruje ten istý Europarlament v svojej škandalóznej rezolúcii z 19. septembra minulého roku. Ktovie, či by ju prijal, keby sa na 75. výročie SNP boli na Slovensko dostavili Putin a Trump, rečnil by tu Fico a celá planéta by to sledovala!!! Ako to nakoniec dopadlo, všetci vieme, a je to predovšetkým Pellegriniho vina, vina jeho vedomej politickej voľby – rezignovať na aktívnu tvorbu globálnej politiky, byť len bezvládnym objektom poslednej. Nemám nič proti Vám osobne, pán premiér, ale keď raz zastávate verejnú funkciu, nemyslite si, že budete len miláčikom médií, podobne ako metrosexuál Raši, ktorý zo seba v interviews pre pravicovú tlač robí takého domáceho maznáčika. Už len to, že vzťah našich kvázifašistických médií k Pellegrinimu je neporovnateľne zhovievavejší, než k Ficovi, je veľmi smerodajný fakt. A preto sa na mňa nehnevajte, keď z čiste profesionálnych pozícií kritizujem Vaše kroky, ktoré podľa mňa zreteľne ohrozujú suverenizáciu Slovenska.

*            *             *             *             *             *             *             *

POZNAMKA: Nedá mi tu trošku nedoplniť o technokratoch typu Kažimíra a Lajčáka. Vlastne, keďže nie som finančník, p. Kažimíra radšej nechám stranou, hoci ma veľmi sklamal, keď počas jednej z nedávnych tlačoviek s Pellegrinim síce poukázal na Ficovu iniciatívu spochybniť zmysluplnosť držania slovenského zlata v Londýne, ale absolútne ju nekomentoval, poznamenajúc akoby položartovne niečo v tom zmysle, že „mali sme tu reku takú zaujímavú iniciatívu“ a sprevádzajúc to pohŕdlivým úsmevom. Naopak p. Lajčáka nemožno nekomentovať. To, ako mu Fico prešiel cez rozum, ešte vojde do análov dejín. O čo ide... Toť práve v posledných dňoch zase prišla na pretras téma Istanbulského dohovoru v kontexte zvolania mimoriadnej schôdze Parlamentu (táto udalosť ešte bude zasluhovať samostatný komentár z mojej strany – pozn.). Nuž práve s Istanbulom a hlavne s Globálnym paktom o migrácii, ktorý sám p. Lajčák vypracoval, súvisí tento brilantný Ficov manéver. Svojho času, keď NR SR odmietla ratifikovať predmetnú zmluvu, sa p. Lajčák vo svojej pýche naježil, a zasyčal niečo o našej zápecníckosti a o tom, že podá demisiu. Čo nakoniec aj spravil. Následne letel na konferenciu OBSE do Milána, kde mu globalisti zrejme tak dôkladne prepláchli žalúdok, že sa cítil ako Raši po Ficovej blitz-návšteve. Sám Lajčák to neskôr komentoval slovami, vraj „...to boli jedny z najťažších dní jeho života“. Každopádne, dôchodčivo mu tam vysvetlili, že celý jeho význam a úžitok pre GP je v jeho funkcii slovenského ministra zahraničia. Že ani nepomýšľali ho menovať hlavou európskej zahraničnej služby, a už vonkoncom nie šéfom OSN. Pretože najväčší prospech globalistom urobí tým, že bude na čele slovenského MZV. A že on, Lajčák, sa teraz svojho postu ľahkovážne vzdal! Doslova ho prinútili s hanbou a ponížením prosíkať o navrátenie postu, avšak Fico dosiahol hlavné. Keďže slovenský právny poriadok nepozná prípady vrátenia ministerskému postu človeku, ktorý sa ho dobrovoľne vzdal, sú aj všetky kroky a rozhodnutia Lajčáka a jeho MZV odvtedy právne nulitné. To sa len zatiaľ vytvára také zdanie, že všetko ide, ako má. Chápete, aké sú preto vysoké volebné stávky? Ak SMER vyhrá a zostaví vládu, môžeme odvolať všetko – vrátane armádnych nákupov. Už chápete teraz, prečo treba za každú cenu minimalizovať zisk SMER-u a zničiť Fica? Takže p. Lajčák, ste len minister v demisii, t.j. vlastne nikto.

*            *             *             *             *             *             *

Ničmenej, „do pory, do vremeni“ nič neveštilo nič zlé, a naši podpindosníci sa po Pellegriniho výletoch do Washingtonu a Petrohradu právom naježili, zašípili, že niečo ide zle. A preto sa rozhodli, že najlepšia obrana je útok. V polovici mája v Žiline prepukla kauza Judit, ktorú som všeobsiahlo popísal v 4. a 5. časti predmetnej štúdie. Vykonávateľom tejto špinavej akcie bolo žilinské mafiánske zákulisie na čele s p. Trabelssiem, hoci zadávateľov úlohy treba hľadať na najvyšších úrovniach globálneho riadenia, pretože pán T. by plánovanie takej premyslenej kriminálnej schémy jednoducho intelektuálne neutiahol. Výsledok tejto tragédie a hlavne skutočnosť, že žilinská Polícia pred týmto mafiánskym nátlakom kapitulovala (obvinenie z vraždy samotnej Judity – pozn.), dala vietor do plachiet tým podvratným živlom v SMER-e, ktoré len čakali na vhodné podmienky, resp. kvalitu spoločenského prostredia, aby mohli znovu vyjsť z tieňa. Hovoríme tu predovšetkým o straníckom puči v SMER-e z 28.5.2019 v gescii košických súdruhov (t.j. ešte pred cestou Pellegriniho do Petrohradu..(!!) – pozn.). Veď pán Raši, ktorý mimochodom po reorganizácii vlády nastúpil do bývalej Pellegriniho funkcie, patrí k ľuďom, ktorí sa živelne boja situácie, kedy by museli zodpovedne realizovať globálnu politiku, čeliť globálnej moci na vyšších prioritách, o ktorých nemajú ani potuchy. V duši totiž boli a zostávajú otrokmi. A keď dostali rozkaz „zhora“, spustili akciu „PUČ“.

Odštartovalo to publikáciou v DenníkuN kolektívneho listu košických funkcionárov SMER-u na čele s istou pani ex-poslankyňou Europarlamentu, v ktorom, robiac z muchy slona, poukazovali na údajne neudržateľné riadiace pomery v SMER-e, na pokles preferencií a frustráciu ľudí z nezodpovedaných otázok ohľadne Kuciaka, o akejsi zodpovednosti zaň čelných predstaviteľov SMER-u a bezočivo požadovali, aby Fico rezignoval z postu lídra strany, advokujúc pritom plné prevzatie riadenia v strane Pellegrinim (https://www.noviny.sk/politika/444407-smer-sa-otriasa-v-zakladoch-clenovia-z-vychodneho-slovenska-ziadaju-koniec-roberta-fica). Meno spomínanej pani bývalej ex-poslankyne mi ani nestálo za to, aby som si ho zapamätal, predovšetkým preto, lebo už vtedy bolo jasné, že master-mindom na pozadí tejto špinavej aféry bol nik iný ako Raši. Ten bránil, ako len mohol, a to veľmi neokrôchane, svojich košických kolegov, tvrdiac, že veď oni len chcú vyvolať širšiu vnútrostranícku diskusiu. Keď sa Fico náhlivo vrátil zo súkromného výletu do Bosny a začal postupne obchádzať všetky regionálne stranícke pobočky, Raši viditeľne znervóznel, a povedal, že síce spôsob komunikácie, akú si zvolili košickí súdruhovia (otvoreným listom vo fašistickom médiu, skôr než vnútrostraníckou diskusiou – pozn.), bol nešťastný, ale že v princípe mali kolegovia „blahé úmysly“. Potom prišiel deň D, keď Fico dorazil do Košíc. Ešte deň predtým mala spomínaná pani ex-europoslankyňa drzosť na Fica štekať, pričom je fakt ukážkové, ako jej sám Pánboh poplietol slová, pretože neokrôchanejšie vyjadrovanie, ako mala tá právom prestrašená baba na kameru Markízy, je ťažké si predstaviť. V jednej vete spravila aspoň tri výrazné hrubky, ktoré možno neboli gramaticky nesprávne, ale syntakticky to priam bilo do očí (dohľadať zdroj z TV Markíza). Nuž, Fico im proste exemplárne vyčistil žalúdok, čo potvrdila neskôr aj inkriminovaná pani slovami, že rozhovor bol veľmi priamy a tvrdý. Na tejto porade sa zúčastnil aj poslanec, terajší minister financií Kamenický. Po skončení porady predstúpil pred kamery Fico spolu s Rašim. Doslova fyziologická premena posledného priam bila do očí. Keď Fico prichádzal pred stranícku pobočku, ho Raši div nie zrazil z nôh, tak „ochotne“ a „priateľsky“ sa ponáhľajúc objať predsedu. Judášovo objatie. Po porade pred kamerami bolo treba vidieť jeho tvár. Celý červený, Riško doslova plakal a v jeho očiach sa zračilo také nesmierne poníženie a hanba, akoby ho práve bol vyzauškoval profesor matematiky za záškoláctvo. Reč tela, čo narobíš. Obzvlášť plačlivo sa ksichtil, keď Fico s maximálnym opovrhnutím spomenul, obracajúc sa na Rašiho, že veru rád by mal taký dôchodok, ako pani ex-europoslankyňa. Raši totiž vedel, že Fico nehovorí ani tak o nej, veď ona je nič – akási bezbreho sebavedomá a pritom mimoriadne hlúpa babizeň, ale že myslí predovšetkým jeho, boháča, ktorý sa tvári, že je sociálny demokrat. Pôsobivejší spôsob, než ten, ako Fico vybabral z Košičanmi, snáď existuje len na príklade toho, ako Fico prešiel cez rozum Lajčákovi (viď nižšie). Vtedy som bol akurát na zájazde s gymnazistami v Prahe, a keď som večer v hotelovej izbe sledoval tento špektákel, začal som sa najprv hurónsky smiať, ako parádne s nimi Fico vybabral, obzvlášť keď som krátko predtým v jednom blogu predpovedal Rašimu veľmi trápnu porážku. Potom môj smiech začal nekontrolovane prechádzať do plaču a takto som zotvrával v akomsi polhodinovom tranze – z plaču do smiechu a naopak. Predtým som nikdy nezažil podobný stav, ale viem určite, že v tom momente som sa bezprostredne rozprával s Bohom, ktorý mi dokázal, že moje predošlé publicistické úsilie nebolo zbytočné. Dnes sa na ten incident už dívam inak. Vtedy som si nahováral, že je to výsledok pocitu víťazstva a úľavy, presvedčenia, že vtedy, v ten deň, sa môj vyčerpávajúci publicistický boj „samého vojaka v poli“ skončil, že Fico vyhral. Teraz to už vnímam inak, a totiž tak, že môj plač bol práveže predzvesťou toho, že boj ešte zďaleka nie je vyhratý, že budú ešte boje a budú ešte aj padlí. A skutočne sa ukázalo, že je to tak.

Každopádne, po tejto bleskovej Ficovej akcii sa zdalo, že zavládlo akési prímerie, že Fico uhájil existujúce status quo, hoci už len sám fakt, že pán predseda nemohol týchto záškodníkov zo strany vyhodiť, bol indikátorom serióznosti vnútrostraníckeho pnutia, sily „progresivistov“, a predovšetkým – predzvesťou budúcich katakliziem. Počas celej tejto peripetie si Pellegrini zachovával múdre mlčanie, hoci je očividné, že bez jeho tichej podpory by sa Raši nielenže neodhodlal zorganizovať tú frašku, ale že ho Fico práve pre túto skrytú Pellegriniho podporu „vzbúrencom“ nemohol zo strany vylúčiť.

Moje chabé nádeje na pokračovanie akého-takého „suverenizačného tandemu“ sa definitívne rozplynuli, keď už 19.6.2019 Pellegrini vystúpil s tlačovkou, v ktorej hovoril o tom, že Vláda SR plánuje v tomto roku vyhradiť značnú sumu na podporu 30. výročia Novembra, pretože táto udalosť je celospoločensky dôležitá, lebo sloboda a demokracia verzus totalita a bla-bla-bla (https://www.aktuality.sk/clanok/703438/rezort-kultury-chce-vyclenit-na-podujatia-k-30-vyrociu-neznej-revolucie-viac-ako-1-7-miliona-eur/). Je ukážkové, že v predmetnom prejave (tlačovka sa už nedá dohľadať na webe, vrátane predpotopného vlada.gov.sk – pozn.) Pellegrini nespomenul oveľa dôležitejšie 75. výročie SNP, ktoré z pohľadu našich dejín je neporovnateľne významnejšou udalosťou, ako novembrový prevrat. Som presvedčený, že práve po tejto tlačovke sa Putin definitívne rozhodol, že sa nezúčastní osláv SNP, veď načo aj, keď Pellegrini sa sám nechal počuť, čo je preň dôležité. November totiž znamenal predzvesť rozpadu Československa, obrovské sociálne kataklizmy a príchod k moci tých, ktorí nenávidia slovenskú suverenitu, sú lokajmi Západu a ochotne uvrhli Slovensko do jeho područia, parazitujúc na jeho vykorisťovaní a ponížení. November ako symbol je navyše v absolútnom protiklade s SNP, najdôležitejšou a najhrdinskejšou udalosťou slovenských dejín XX. storočia. Udalosťou, kedy sa vlastenecky zmýšľajúca časť slovenských elít vyšvihla na globálnu úroveň riadenia, kedy prekazila globalistom ich plány a sama im vnútila svoju vôľu, prinútiac ich draho zaplatiť za naše pokorenie. SNP je naše morálne víťazstvo, November – naša morálna porážka. No a keďže Pellegrini tak neomylne dal najavo, kde sú priority jeho a jeho kolegov, načo by sa Putin či Trump unúvali s nami baviť. Takže tak je to.

V čase, keď sa zdalo, že po rozdrvení Rašiho je vnútrostranícka kríza zažehnaná, keď už bol najvyšší čas maximálne sa aktivizovať v rámci predvolebnej kampane, predkladajúc verejnosti tie správne heslá, táto Pellegriniho tlačovka odštartovala novú špirálu vnútrostraníckeho kvasenia a celospoločenskej krízy. Pretože jeho vystúpenie, ktoré sa na pohľad môže zdať nepodstatné, všetci podpindosníci ba aj „patrioti“ vyhodnotili jediným možným spôsobom, a totiž, že premiér je na strane Novembra, smeráckych „progresivistov“ a že jeho účelom je porážka SMER-u v parlamentných voľbách. Presne tak, ako bolo účelom smeráckych progresivistov víťazstvo Harabina vo voľbách prezidentských. Odvtedy začali udalosti naberať spád, a nič o tom  nesvedčí lepšie, ako maškaráda v kontexte vyšetrovania Kuciakovej vraždy a procesu s Kočnerom. Ten sa začal na jeseň, po „pompéznych“ oslavách SNP. Len pár slov k tomu... Slaboduché a plytké rečnenie Čaputovej a Danka ani nebudem spomínať. Keď som tam 29. augusta stál v dave, najviac mi bilo do očí, že vojenské transportéry boli na prehliadke zahalené do akýchsi bielych zdrapov. Kapitulácia Slovenska pred nadnárodným riadením, ako inak. Čiže oslavy SNP, ktoré mohli – pri adekvátnom postoji Pellegriniho – neskutočne posilniť status Slovenska v globálnej politike, sa premenili na obyčajnú frašku. Pravidelne chodím na oslavy SNP, a zatiaľ čo prejav Fica z roku 2017, ktorý je nemožné dohľadať na internete, sa mi pre svoju energizujúcu podstatu, pre jeho neprehliadnuteľný odkaz na vyššie priority riadenia nezmazateľne vryl do pamäte, tak príhovory Čaputovej, Danka a Pellegriniho z minulého roku boli akoby napísané pod jednotnou šablónovitou kopírkou. Ani raz som nemal nutkanie znovu si ich vypočuť.

Teraz o procese s Kočnerom. Ako všetci vieme, SMS-komunikácia z Threemy je vrcholne pochybný informačný zdroj, ktorý odovzdal orgánom činným v trestnom konaní Tóth, akože „bývalý“ SIS-kár a ex-šéf kontrarozviedky. Na nekonzistentnosť tejto komunikácie poukázal sám Fico, ale napriek tomu tento Tóthov výplod niekoľko mesiacov harašil rozumy na Slovensku, jednoznačne sledujúc cieľ vytvorenia zdania, že Kočner = SMER. A zatiaľ čo Blaha a Fico minuli neskutočne veľa energie na to, aby túto absurdnú schému vyvrátili, Pellegrini robil presný opak. Keď sa totiž média začali znovu obúvať do Gašpara a masírovať jeho údajné lobbystické prepojenia na Bodora, a keď sa bývalý policajný prezident chcel aktívne brániť, anonsujúc možný vstup do politiky na kandidátke SMER-u a vytvorenie vlastného, vlastenecky orientovaného think-tanku, mu Pellegrini (13.8.2019) vo vrcholne drzej forme odkázal, vraj nech sa p. Gašpar zdrží verejných vystúpení, kým nevysvetlí svoje pochybné záujmové prepojenia a „kauzy z minulosti“ (https://www.tyzden.sk/politika/57684/nie-je-vhodne-aby-bol-tibor-gaspar-na-kandidatke-smeru-povedal-premier-pellegrini/). Veď Pellegrini tým vlastne chcel legalizovať Threemu a dodať jej lesk autenticity. Výsledok všetci poznáme, Gašpara zatlačili do ústrania, jeho think-tank doteraz nefunguje (a ako rád by som bol preň pracoval!), zatiaľ čo orgány činné v trestnom konaní a prokuratúra začali v nevídanej miere protizákonne podsúvať zmanipulované informácie z vyšetrovania médiám. Vytvoril sa akýsi troj-tandem médiá – prokuratúra – PZ SR. Bodaj by aj nie, keď im požehnal sám Pellegrini. Situácia dospela tak ďaleko, že ju musel konfrontovať sám Fico (15.8.2019) slovami, že „vyzýva premiéra a ministerku vnútra, aby urobili poriadok s orgánmi činnými v trestnom konaní“ (https://www.teraz.sk/slovensko/rfico-odmieta-ze-by-sa-stretaval-s-m/412963-clanok.html). Kolegovia konceptuáli, ešte stále veríte v „tandem“? Myslím si, že „tandem“ funguje tak, ako som ho bol už opísal skôr v jednej štúdii, totiž – že Ficovi sa v 2018 podarilo vytvoriť podmienky, kedy Pellegrini je nútený fungovať v prednastavených parametroch v niektorých pre Slovensko kruciálnych otázkach (migrácia, sociálna sféra), naštartovať procesy, ktoré prebiehajú v automatickom režime. No inde začal rozklad kvitnúť plným kvetom. Niekedy mám pocit, že podobná korupcia polície a prokuratúry, akú vidíme v Žiline v kontexte kauzy „Judit“, sa dnes deje na najvyššej, celoštátnej úrovni. Bodaj by nie, keď odišiel ostrieľaný a skutočne vlastenecky naladený profík Gašpar, ktorému môžeme ďakovať za dolapenie Kuciakových vrahov, zatiaľ čo napríklad šéfom bratislavských policajtov je p. Gajdoš, ktorý bol v minulosti na čele vyšetrovacieho tímu „Gorila“. Ako „efektívne“ pracoval jeho tím, je všetkým zjavné – vyšetrili veľký prd.

V kontexte našej premisy o tom, že Pellegrini rezignoval na aktívnu tvorbu globálnej politiky, je vyšetrovanie Kuciaka a Gorily ukážkové v tom, že pri adekvátnom prístupe policajnej a súdnej moci k ich riešeniu by Slovensko dostalo obrovský impulz k rozvoju, že vyšetrenie obidvoch prípadov, kľúčových pre slovenskú suverenitu, by sa mohlo stať našim skutočným tromfom v jednaniach so Západom. To však zrejme nie je cieľom Pellegriniho a „Riškovho tímu“. Preto to tak aj vyzerá, no a prehnitosť našej justície, ktorá je v gescii otvorených podpindosníkov, sa už stala príslovečnou. Naviac aj ten Gál skôr pripomína barového vyhadzovača, než seriózneho ministra. To už aj Žitňanská vyzerala serióznejšie, hoci je to jedna z najfalošnejších kreatúr, čo kedy na Slovensku pôsobili.

Blížime sa k výročiu Novembra. Zatiaľ čo na oslavách SNP jediný významný hosť zo zahraničia, vyjmúc akreditovaný diplomatický zbor, bol podpredseda ruského Senátu (horná komora Parlamentu – pozn.), tak na výročie Novembra, s veľkou pompou oslavované v Prahe, sa zišli všetci veľkí páni z Európy. Keď Pellegrini rečnil v duchu najlepších tradícií liberálnej tlače o tom, že aký to bol hrdinský kúsok pre slobodu a demokraciu po dlhých desaťročiach neľudskej totality, ho „veľkí páni z Európy“ sledovali asi tak, ako keď maturitná komisia skúša žiaka, nakoľko je „zrelý“. A Pelle v skúške lojality obstál, navyše mám nástojčivý pocit, že práve tam mu v dôverných kuloárnych rozhovoroch bol načrtnutý „akčný plán“, ako má on a jeho „progresivistické krídlo“ konať a postupovať v nadchádzajúcej predvolebnej kampani. Ktovie, či nie práve tam mu vnúkli ideu s tým dvojitým esíčkom v novom straníckom logu, veď predsa dojemná láska Európanov k tejto ich celoeurópskej esesáckej armáde hrdlorezov nestarne a s vekom sa stáva len výraznejšou, ako víno.

Rozdiel v rétorike Pelleho a Fica/Blahu v kontexte Novembra je rovnako do očí bijúci. Fico v statuse, zverejnenom 17. novembra, písal, že – parafrázujem - „...Nežná revolúcia znamenala koniec monopolu vlády jednej strany v krajine. Zároveň však odštartovala drastické zmeny vo všetkých sférach spoločenského života, v dôsledku čoho boli zbedačené milióny ľudí...“ Očividný ideový konflikt a názorová nekompatibilita, a vy sami pre seba rozhodnite, ktorý prístup, či Ficov alebo Pellegriniho, viac zodpovedá Vašim vlastným skúsenostiam. Pretože ak práve nie ste zbohatlík Sulíkovho, Beblavého či Matovičovho typu, tak sa nemôžete nezasmiať nad tým príslovečným vtipom o tom, ako sa novinári pýtajú akejsi babuľky, že čo vraví na tú ponovembrovú „slobodu“, argumentujúc, že všetky sociálne kataklizmy sú predsa vyvážené tým, že teraz môžeme cestovať. Babuľka im odpovedá asi takto – „To je pravda. Veľa cestujeme. Syn pracuje v montážnej hale v Čechách, dcéra utiera dôchodcom v Rakúsku zadky, a môj starý sa z toľkého nadšenia odobral na onen svet...“. Fico si nikdy neoprávnene neotiera hubu o socík, tvrdiac, že „síce sa porušovali ľudské práva, ale ľudia vytvárali obrovské hodnoty, a nemôžem im napľuť do tváre tým, že budem režim démonizovať“. V kontexte boja za slobodu, demokraciu a ľudské práva je preto nanajvýš legitímna otázka, kto zohľadňoval občianske a sociálne práva tých miliónov ľudí, ktorým zmena režimu priniesla zbedačenie, poníženie, marginalizáciu? Kedy niečo podobné povedal či spomenul Pellegrini s jeho „slobodou a demokraciou verzus totalita“? Navyše, keď Anonymous poslali nahrávku Gorily všetkým slovenským médiám, kto okrem Fica a Blahu maximálne využil túto príležitosť, aby informačne mlátili do pravičiarov, dzurindovcov a ich dnešných liberálnych klonov? Vtedajšie Ficove vynikajúce tlačovky odporúčam všetkým ako neprekonaný insight do slovenskej politiky a názornú ukážku komplexnosti riadenia. No a Pellegrini - ten sotva mukol.

Skončil sa november a prišiel december a slávnostný stranícky snem SMER-u siedmeho. V minulej časti sme písali, že teroristický útok v Prešove zo šiesteho a stranícky snem SMER-u deň na to sú previazané príčinno-následnou súvislosťou. Skutočnosť, že práve SMER a vývoj v ňom je absolútne rozhodujúci pre budúcnosť Slovenska, je daná aj tým, že na predmetnom sneme boli prítomní aj zahraniční veľvyslanci, vrátane ruského. Pochybujem, že by sa dôstojní páni diplomati unúvali chodiť na snemy Matoviča, Sulíka, Beblavého, Trubana či nebodaj Kisku. Diplomati totiž dobre vedia, kde sa voda varí, a na účasť na lacných predvolebných maškarádach všelijakých úbožiakov nemajú čas ani mandát. Z predmetného snemu si zrejme odniesli veľmi rozporuplné dojmy. Po-prvé, neúčasť Fica pre zdravotné problémy. Po-druhé, oranžové pásky so straníckymi legitimáciami na krkoch straníkov (oranžová je synonymom „farebných revolúcií“ – pozn.). Po-tretie, znovu prázdny, povrchný a neoriginálny Pelleho prejav (https://www.strana-smer.sk/aktuality/facebook/post/slavnostny-prejav-predsedu-vlady-petra-pellegriniho). Spolovice „voda“, spolovice frázy, prevzaté od Fica. Fakt máločo originálneho. Po-štvrté, absolútne donebavolajúce Pellegriniho prehlásenie na následnej tlačovke o tom, že sa orientuje na volebný zisk cca 20 percent (https://www.strana-smer.sk/aktuality/facebook/post/tlacova-konferencia-po-slavnostnom-sneme-strany-smer-sd). To by predsa znamenalo asi toľko, čo najväčšia a najhoršia porážka strany v doterajšej histórii! Pre neho je to volebný cieľ, ok. Adekvátne pochopili odkaz prešovskej tragédie a namiesto toho, aby „slávnostný snem“ z ohľadu k prešovskému útoku odložili, náležite sa zariadili. Ako je možné, že ak po nitrianskej tragédii bol vyhlásený štátny smútok, tak po Prešove nič podobné nenastalo? Preto aj celý snem vyznel maximálne silene a nepresvedčivo. Trvalo viac než mesiac, kým Fico nenapravil situáciu a vystúpil na pracovnom sneme nominovaných kandidátov na poslancov s neporovnateľne bojovnejším, ideovejším a plnohodnotnejším prejavom (https://www.strana-smer.sk/aktuality/facebook/post/prihovor-predsedu-strany-roberta-fica). Proste vždy, keď je Fico na jednej tribúne s Pellegrinim, je jasné, kto je pán, a kto trpaslík. A kým ho neodstavia, nebude porážka SMER-u istá. A pán Pellegrini, nemyslite si, že ak Fico neprotestuje proti novému straníckemu logu a Vašej všadeprítomnej tvári na plagátoch, je to znak jeho slabosti. Je to jedine pokus o záchranu Vami neustále degradovanej situácie, snaha nepripustiť štiepenie strany v predvečer volieb a jeho dôvera v to, že ľudia konečne pochopia „koncepčnú podstatu procesov“ a skutočnosť, že dávajúc hlas SMER-u, dávajú ho v skutočnosti Ficovi, a nie Vám. Ako som písal ešte v jednej z prvých mojich publíkácií z r. 2016 – „Dávajúc hlas SMER-u, nevolím Rašiho (...), ale robím tak preto, lebo je to jediná možnosť, ako sa Fico môže stať premiérom...“. V danom prípade doplním, že pri blahoprajnej politickej konštelácii, t.j. ak SMER a konkrétne Fico dostanú silný mandát, potom môže kľudne naďalej zotrvať na poste lídra strany, a premiérsku funkciu nechať vykonávať niekoho iného – kľudne aj Pellegriniho, ale už s istotou, že viac žiadne podrazy nebudú. A že Pelle sa bude snažiť a byť lojálnejší než kedykoľvek predtým.

Logika je jednoduchá – čím nižší bude volebný výsledok SMER-u, tým väčší bude úspech Pellegriniho a klanovo-oligarchickej periférie jeho „progresivistického krídla“, ktorá „progresivistom“ za túto zradu sľúbila neviem čo; naopak - čím väčší bude volebný výsledok, tým silnejšia bude Ficova pozícia, tým širší jeho operačno-riadiaci záber a tým lepšie vyhliadky pre suverenizáciu našej Vlasti. Momentálne však ani ja fakt neviem povedať, ako to dopadne. Pellegriniho SMER viedol oficiálnu kampaň vágne, porazenecky, nepresvedčivo. Konali vedome v absolútnom protiklade k tomu, k čomu ich vzýval Fico na sneme ešte v decembri 2018 a k čomu som aj ja sám apeloval tu - http://www.nwoo.org/2018/08/18/kroniky-slovenskeho-majdanu-kliatba-patriotov-cast-ii-zrada-v-smere-rasi-schuster-harabin/ a tu - http://www.nwoo.org/2019/02/03/metastazy-plaziveho-majdanu-na-slovensku-cast-iii/. Prečo nemajú tie správne heslá? „Ochránime sociálny štát“ je síce fajn, ale je to málo dravé, málo agresívne, nedostatočne nekompromisné. Veď ste pod bubnovou paľbou, musíte bojovať!!! To fakt bude mafián a gauner Kiska vábiť ľudí sloganmi – „Vezmime podvodníkom nakradnutý majetok!“?? Veď je to cirkus šapitó. Každopádne, zatiaľ čo „progresivisti“ a „Riškov tím“ takto sabotujú volebný boj, je to jedine Fico a Blaha, kto doslova mravenčou prácou s ľuďmi v regiónoch bojujú za stranu, za Slovensko a jeho budúcnosť.

Prekuknime konečne celú túto špinavú hru a dajme Ficovi taký volebný mandát, aby vytvoril silnú vládu, aby raz a navždy zatočil s mafiou, médiami, súdnictvom, aby prinavrátil Slovensku sebadôveru a hrdosť, aby ho vytrhol zo spárov globalistov a nastúpil cestu znovuzjednotenia Československa. T.j. znovuoživil ideový odkaz SNP. Pretože v opačnom prípade, ak zvíťazia „progresivisti“, prehrá SMER a Slovensko bude odsúdené byť tretím kolieskom na voze, naša štátnosť bude postupne, ale neodvratne umierať v mene toho, aby si tu Habsburgovci vytvorili nové feudálne léno, kde budú môcť žiť len páni a otroci. Z pohľadu KSB ešte jedna poznámka. Slovensko síce z titulu svojho 5-miliónového obyvateľstva nemôže ašpirovať (zatiaľ) po plnej funkcii riadenia a bezvýhradnej štátnej suverenite (spolu s Českom by to bolo iné), ale má strategickú polohu vo V4 a kľúčovú hodnotu pre globalistov a ich realizáciu plánov „Medzimoria“. Netreba taktiež opomínať ani okultno-sakrálny aspekt a mimoriadnu dôležitosť Slovenska pre globálnu moc z hľadiska globálnej histórie. My skutočne sme pre globalistov kľúčovou krajinou, a uvedomujúc si to plus nevyhnutnosť maximálnej koncentrácie štátnej moci (čo je možné len pri presvedčivom víťazstve SMER-u; pozn.) môžeme, pri správnom volebnom rozhodnutí, konečne prevziať globálno-politickú iniciatívu a vnútiť globalistom našu hru, naše pravidlá. Slovensko alebo bude suverénne s Ficom, alebo nebude suverénne nikdy. Máte tu lídra, ktorý má silu, rozum a srdce na pravom mieste, ktorý sa bije za Slovensko ako lev o to silnejšie, o čo väčšmi ho jeho nepriatelia chcú zničiť. Vyhoďte si z hlavy tie mediálne sračky, tú dennodenne mediálne dopovanú fašistickú nenávisť voči SMER-u, pochopte podstatu riadiacich procesov a zachráňte svoju Vlasť jediným možným spôsobom, akým sa to len dá a ktorý som popísal v predmetnej štúdii (napr. v časti VI.1). Postavte sa zodpovedne k svojej volebnej povinnosti a voľte rozumom, nie pod vplyvom emócii či komplexov.

Drahí spoluobčania, už jednoducho nemáme kam ďalej ustupovať, nesmieme pripustiť porážku! O všetkom sa rozhodne tu a teraz! Voľte SMER a krúžkujte Fica a Blahu, a vtedy zvíťazíme! HOWGH!

P.S.: Posledná iniciatíva na zvolanie mimoriadnej schôdze Parlamentu vo veci zavedenia 13. dôchodku a zdvojnásobenia rodičovského príspevku bude predmetom samostatného blogu.