Lawrence Birken: Hitler ako filozof: Pozostatky osvietenstva v národnom socializmeWestport, Conn.: Praeger, 1995.Prízrak desiaci svet – strašiak hitlerizmu. Toto je v skratke vážne varovanie tejto provokatívnej knihy napísanej profesorom histórie na univerzite Balla State (štát Indiana) a publikovanej popredným americkým vydavateľstvom Praeger. Napriek desaťročiam vehementného hanobenia Lawrence Birken píše, že Hitlerove pohľady majú trvalú a nebezpečnú príťažlivosť. Nie z toho dôvodu, že sú bizarné a cudzie, ale práve preto, že sú racionálne a veľmi dobre zakotvené v západnom myslení. Birken obzvlášť zdôrazňuje, že hitlerizmus je pevne zakorenený v racionalistickom a vedeckom náhľade európskeho osvietenstva 18. storočia. Avšak toto z jeho strany nie je kompliment, keďže samotný autor je nepriateľský k Západu a jeho tradíciám. Odmieta historický odkaz Západu i Ameriky a otvorene volá po novej, rasovo homogenizovanej Amerike. Po dobu dlhšiu ako pol storočie bol Hitler a jeho názory neustále démonizované vo filmoch, v televízii a v tlači. Napriek tomu podľa Birkena zostáva príťažlivosť hitlerizmu naďalej silnou a ohrozuje ideál rasovo „redefinovanej“ Ameriky „vyššej kvality“. Tradičné normy a dlhotrvajúce kultúrne, rasové a náboženské hodnoty sa stávajú predmetom ešte väčšieho útoku a rasová a kultúrna kríza tejto krajiny sa stáva viac a viac akútnou. Birken má strach, že tí, ktorí nie sú ochotní akceptovať „redefinovanú“ spoločnosť, ktorá sa rozvíja v Amerike a Európe, sa vo väčšom počte obrátia k Hitlerovej alternatívnej verzii spoločnosti. Hitlerizmus, ako hovorí Birken, sa zdá byť silnejším ako nebezpečne zvodná pieseň sirén. Autor nepochybne vyvinul úprimné úsilie poskytnúť informovaný a objektívny pohľad na Hitlera a jeho názory. Ale ak aj prehliadneme početné preklepy vlastných mien a titulov a častý polemický a prozaický štýl, tak ide o kazovú prácu. Birkenovo porozumenie toho, čo si Hitler skutočne myslel a v čo veril je limitované a skreslené. Je to z dôvodu výlučnej závislosti autora na anglických prekladoch Hitlerových prác a prejavov (očividne nerozumie nemčine) a pre jeho naivnú dôveru v nespoľahlivé druhotriedne štúdie. Tie zahŕňajú napr. senzáciechtivú psychodramatizáciu od Roberta Waiteho s názvom „Psychopatický Boh: Adolf Hitler” (1977) a skreslený invektív „Revolúcia nihilizmu“ od Hermanna Rauschnninga.(Pozri “Rauschning’s Phony ‘Conversations With Hitler': An Update,” Winter 1985 Journal of Historical Review, pp. 499–500.) Birken tiež opakovane cituje zo závetu Adolfa Hitlera: dokumentov Hitlera a Bormanna, ktoré majú byť údajným prepisom Hitlerových výrokov „pri stole“ vo februári a apríli 1945. Britský historik David Irving má za to, že tieto „dokumenty“ sú falošné a uvádza, že švajčiarsky bankár François Genoud priznal, že bol ich skutočným autorom. Úprimný intelektuál Vzhľadom k ideologických názorom, ktoré panujú v dnešnom západnom svete, akademici, ktorí sa venujú Hitlerovi a Tretej ríši majú tendenciu uvažovať o intelektuálnom náhľade nemeckého lídra ako o jednoduchom a krutom – alebo dokonca šialenom. Mnohí z nich bagatelizujú alebo jednoducho popierajú Hitlerovo miesto v západnej kultúre „ako prostriedok dezinfekcie kultúry“ hovorí Birken. Ale ak budeme čítať Hitlera bez toho, aby sme ho súdili alebo chválili, ale výlučne preto, aby sme ho pochopili, potom dôjdeme k veľmi odlišnému záveru o jeho mieste v európskej histórii. Učenci a ostatní urobili zásadnú chybu, keď nezobrali Hitlera vážne ako mysliteľa, argumentuje Birken, ktorý verí, že nemecký politický líder „musí byť považovaný za ‘úprimného intelektuála’ na rovnakej úrovni ako napr. Karol Marx a Sigmund Freud”. Hodnotenie Birkena nie je také prekvapivé, ako by niektorí verili. Už v roku 1953 britský historik Hugh R. Trevor – Roper pripomenul obraz Hitlera ako istý druh syntézy medzi Spenglerom a Napoleonom upozorňujúc, že zo všetkých svetových dobyvateľov bol nemecký líder najviac „filozofický“… V poslednej dobe nemecký historik Rainer Zitelmann vo svojej štúdii uvádza, že Hitlerov náhľad bol racionálny, konzistentný a „moderný“. (R. Zitelmann, Hitler: Selbtsverständnis eines Revolutionärs [second edition, 1989].) Navyše Hitlerove postoje boli do značnej miery súčasťou západnej intelektuálnej tradície. Birken píše, že vo svojej kombinácii takmer náboženskej viery s revolučným sekularizmom “Hitler reprezentoval pokračovanie v podstate osvietenského štýlu myslenia… Nacizmus a obzvlášť jeho hitlerovský výklad predstavovali stlmenú a spopularizovanú formu osvietenského spôsobu uvažovania.” Hitler mal dar prezentovať svoje posolstvo v atraktívnej a prístupnej forme. Birken píše: „Najatraktívnejším rysom Hitlerovej ideológie bol jej optimizmus. Nebola to iba jej nálada, ale i jej správa, ktoré vyvolávali nákazlivé vzrušenie. Hitler bol sekulárny mesiáš ohlasujúci nemeckú verziu „dobrých zvestí“. Možnosť triedneho zmierenia, plány pre národnú obrodu, identifikácia univerzálneho nepriateľa, ktorého odstránenie by bolo predzvesťou nového milénia – to všetko zasiahlo davy do hĺbky ich duše. Hitler hovoril jazykom osvietenských filozofov, jazykom, ktorý takmer upadol do zabudnutia v riedkych vrstvách majestátnej inteligencie.“ Napriek tomu, že umiestňuje Hitlera a hitlerizmus do intelektuálnej tradície Západu, Birken dodáva „že by to nemalo zmeniť náš názor na hitlerizmus, ako skôr znížiť našu mienku o intelektuálnej histórii Západu”. Ekonomické pohľady Birken píše, že Hitlerove ekonomické pohľady boli takisto racionálne, konzistentné, progresívne a úplne v súlade so západnou tradíciou. Hitlerove ekonomické myšlienky boli prestúpené osvietenskými predstavami pokroku a mali bližšie k Ricardovi a Marxovi než k Machiavellimu a Keynesovi. “Pozorné čítanie jeho prejavov a spisov naznačuje, že nebol ani merkantilista, ani keynesián, ani medievalista, ani marginalista. Jeho ekonomické názory skôr ladia s klasicko-fyziokratickým štýlom myslenia.” Hitler veril, že prvoradé by mali byť spoločenské a národné záujmy, nie ekonomické. Ekonomický a politický systém musí slúžiť národu, nie naopak. Birken tiež poukazuje, že „politická ekonómia hrala dôležitú rolu v jeho myslení.“ Hitler nepodporoval nadradenosť štátu vo všetkom, ale práve naopak, podriadil samotný štát dynamike agresívnej technologickej a kultúrnej expanzie. A popri tom tiež presadil posledné zvyšky aristokratickej slušnosti, zatiaľ čo oponoval vznikajúcemu relativizmu konzumnej kultúry. Birken vysvetľuje, že Hitler veril, že „všetok rast možno vysledovať k individuálnemu úsiliu“ – ale len ak slúži spoločnému dobru. Čiže miešal niečo, čo môže byť brané ako libertariánska definícia vynaliezavosti s vážnym kolektivizmom. Veril, že spoločensky prospešná kreativita je „produktom jednotlivých géniov vysokej osobnostnej hodnoty“. Hitler podporoval rovné sociálne príležitosti pre všetkých a oponoval legálnym a spoločenským bariérám pre individuálny ekonomický úspech. Veril, že vládna a sociálna politika mali podporovať sociálnu mobilitu založenú na poriadku. Hitler bol kritický ku kapitalizmu i k marxizmu – k prvému, pretože bol nedostatočne demokratický a k druhému, pretože bol príliš demokratický alebo rovnostársky. Zatiaľ čo podporoval ekonomický rast v rámci národných hraníc, Hitler […]