Koronavírus otvoril mnohé sociálno-filozofické, ekonomické a politologické otázky. Predovšetkým otvoril otázku kompetencií štátu a jeho zásahov do slobody jednotlivca. Kým pravicovo liberálne (sčasti aj ľavicovo-liberálne) a libertariánske filozofické systémy stavajú na piedestál práve tzv. negatívnu slobodu, komunitárne, socialistické a kolektivistické filozofické systémy uprednostňujú všeobecné blaho a kolektívny blahobyt spoločenstva. Práve v čase kríz sa ukazuje, že spoločnosť, ktorá stavia až fundamentálne na individualizme, nedokáže vďaka atomizácii zabrániť katastrofálnym dôsledkom neobmedzenej slobody (viď. ľudia, ktorí odišli na dovolenky do Talianska aj napriek tomu, že tam vypukla pandémia). Ako vnímaš tento problém?

Ľuboš Blaha: Koronavírus najlepšie zvládajú silné štáty, ktoré dokážu garantovať autoritu, poriadok a sociálnu spravodlivosť – čiže čím menej liberálny je štát, tým je odolnejší. Príkladom je Čína. To isté platí aj o sebestačnosti. Čím viac je štát sebestačný a menej závislý od globálneho impéria, tým odolnejší je voči tejto kríze. Ukazuje sa, že liberalizmus a globalizácia ako dva základné fenomény dnešnej doby, kompletne zlyhali a sú prekonané.

Svet po koronavíruse už nebude taký istý. Socializmus sa opäť vracia do hry, rovnako ako myšlienky deglobalizácie, ktoré obhajujem v knižke Antiglobalista. Kolektívny záujem opäť prevýšil individuálny záujem, čo odvracia dôraz od individualistických ideológií k tým holistickým a kolektivistickým, vrátane komunitarizmu či marxizmu. Nejde o náhodu. Takto sa svet vyvíja po každej veľkej kríze, či už vojne, hospodárskej kríze či pandémii – ľudia ďaleko viac začnú uvažovať nad prežitím druhu a menej nad individuálnym ziskom. Koronavírus je vírus, ktorý zabíja ľudí, ale čo je z hľadiska ideológií dôležité – on zabil v prvom rade liberalizmus…

POZRI: Lukáš Perný: Antiglobalizmus ako ľavicová alternatíva (kritika kritiky Blahovej knihy Antiglobalista)

2. 

David Masciotra (Salon) a Janan Ganesh (Ft) si všimli zaujímavý fenomén. Koronavírus opätovne vrátil do hry úlohu administratívneho štátu, ktorý sa neoliberálna ideológia (minimálny štát a jeho teoretici ako Misses, Hayek, Nozick, Randová atď.) snažila a snaží vytesniť. Práve v časoch krízy sa najviac ukazuje, že voľný trh nedokáže vyriešiť krízové situácie. A ako uvádza Karol Ondriáš, na príklade Činy sa ukazuje, že jedine plánovanie a riadená ekonomika dokáže riešiť štrukturálne spoločenské problémy, ku ktorým patrí aj vypuknutie pandémie. Ukáže príklad krízovej situácie opodstatnenosť štátu a vo všeobecnosti opodstatnenosť etatizmu?

Súkromná sféra by nebola tieto problémy schopná sama o sebe vyriešiť a bez nariadení zhora, v honbe za ziskom, by spôsobila ešte katastrofálnejšie následky. Robert Nozick vo svojej projekcii utópie minimálneho štátu predpovedá zásahy štátu iba na minimálnej úrovni, teda aby čo najmenej ohrozovali slobodu jednotlivca a slobodu podnikania. Nariadenia štátu jasne ohrozia slobodu podnikania aj stabilitu celého ekonomického systému. Istý ex-prezident svojho času omylom prehlásil, že „ľudské práva nesmú byť nadradené obchodným záujmom.“ Ak by sme aplikovali ideológiu libertariánov do extrému, bolo by ťažko obhájiteľné obetovať slobodu trhu v prospech kolektívneho blaha. Otvára sa teda z filozofického hľadiska (po situácii s koronavírom) otázka legitimity zásahov štátu do slobody jednotlivca? Problém koronavíru tiež otvoril otázku bezplatného prístupu k zdravotnej starostlivosti? Ovplyvní podľa teba diskusie o verejne prístupnom zdravotníctve práve situácia viazaná na koronavírus? Ani z morálne utilitárneho, ani z kategorického (Kantovská etika) hľadiska, nemožno pripustiť zisk na úkor zdravia občanov. Predovšetkým v situácii, kedy je ohrozený celý národ. Ako by takúto situáciu obhájil z morálneho hľadiska libertarián?

Ľuboš Blaha: David Harvey kedysi napísal – všetci sme sa stali neoliberálmi. Áno, mal pravdu, že v ére globalizície sa liberálne ideológie stali po roku 1989 natoľko dominantné, že aj kolektivistické ciele sme sa snažili obhajovať prostredníctvom individualistickej metodológie a naše ciele formovali utilitárne a liberálne pojmy. Toto sa vďaka koronavírusu mení a vraciame sa skôr k inej myšlienke, ktorú vyslovil Claus Offe: „Čím smutnejšie a bezvýchodiskovejšie sa vyníma obraz reálne existujúceho socializmu, tým viac sme sa všetci stali <komunistami>, pokiaľ sa nevieme zbaviť starosti o verejné záležitosti a strachu z možného katastrofálneho vývoja spoločnosti.“ Táto kríza ukazuje, že Offe má pravdu – už ani tí najzarytejší neoliberáli odrazu nedokážu predstierať, že tu nie je niečo ako kolektívny záujem a osud celého spoločenstva, ktorý stojí nad egoizmom biznismenov.

Všimnite si, že tento víkend dokonca aj Richard Sulík pripustil, že štát môže deficitne financovať pomoc tým najzraniteľnejším – samozrejme, ako správny pravičiar chce pomáhať podnikateľom a nie zamestnancom, to je logické, vždy konzistentne obhajoval triedny záujem podnikateľov, v tomto smere je Sulík tým najlepším dôkazom, že Marxova analýza kapitalizmu je naďalej aktuálna a politika je o triednom záujme. Ale pointa je inde – Sulík uznal, že štát, resp. spoločnosť má kolektívne ciele, ktoré stoja nad individuálnou slobodou a teda popiera libertariánsku logiku, ktorú cítiť z Nozicka či čiastočne z Hayeka. Ono to nie je nič prekvapujúce – v čase kríz sa vždy nakoniec ukáže, že liberalizmus je mýtus, ktorý slúži len najbohatším a dlhodobo nevie reprodukovať spoločnosť. Ale pre vývoj v spoločnosti je dôležité, že sme, ako verím, prekonali fázu liberálneho tmárstva a vraciame sa opäť k úlohe kolektívnych hodnôt a nástrojov, ako je silný štát, solidarita, demokracia a komunita….

3. 

Už aj ekonómovia a bankári varujú pred blížiacou sa krízou. Bude možné po vypuknutí tejto krízy hovoriť o riešeniach, ktoré by mohol ponúknuť štát? Znárodnenie ako záchrana krachujúcich podnikov či napríklad družstevníctvo a sociálne podniky ako nádej v čase krízy? Ako vidíš situáciu po ukončení krízy? Aké sú možné scenáre?

Ľuboš Blaha: Všetky klasické socialistické koncepty sú opäť v hre. Po prvé, príklad Číny je mimoriadne inšpirujúci – a všetci vieme, že Čína naďalej využíva silný štát v ekonomike, štátne a družstevné vlastníctvo, plánovanie a ďalšie klasické marxistické koncepty, hoci ich využíva v trhovom prostredí. Spôsob, akým Čína zvládla situáciu s pandémiou, hodnotovo posilňuje myšlienky silného štátu v ekonomike.

Po druhé, hlavným dôvodom oslabovania štátu bola v ostatných dekádach neoliberálna globalizácia, a teda myšlienka, že štát nemá inú úlohu, než lákať nadnárodný kapitál a zľavovať sociálne a environmentálne štandardy, aby sa efektívnejšie zapojil do globálnej deľbe práce – išlo o formovanie neoliberálneho štátu, ktorý fašizuje domácu spoločnosť v záujme nadnárodných korporácií a silných globálnych hráčov. Tým, že globalizácia bude pomaly umierať, keďže si ľudstvo na príklade smrtiacej hrozby uvedomí, aké riziká prináša a štáty si uvedomia, aké sú zraniteľné, pokiaľ niektoré procesy nemajú pod kontrolou, rozpadáva sa celá ideologická výstvavba globálneho kapitalizmu, a teda sú späť v hre socialistické koncepty, ktoré vyžadujú, že štát má pod kontrolou ekonomické a sociálne procesy.

Po tretie, ak by koronavírus viedol k vážnej ekonomickej kríze, každý praktický štát bude musieť pristúpiť k znárodňovaniu strategických a zraniteľných častí ekonomiky a prevzatiu časti zodpovednosti za výrobu a ekonomický život v krajine – nepôjde o ideológiu, ale o praktickú nevyhnutnosť. A odrazu sa staneme, aby som obrátil Harveyho citát, všetci tak trochu komunistami. Toto je pre klasickú ľavicu veľká príležitosť. Liberalizmus je ideológia do dobrého počasia, socializmus dokáže svet vyviesť z búrky.¨