Gotthold Ephraim Lessing (1729 – 1781) bol nemecký filozof, dramatik a esejista. A bol tiež slobodomurár. Dňa 14. októbra 1771 bol zasvätený do slobodomurárstva v lóži Troch zlatých ruží v Hamburgu. Lessing mal očividne veľké nádeje v slobodomurárstvo, ale pomerne rýchlo ich stratil. V rokoch 1776-77 napísal dielo Ernst a Falk: Rozhovory pre slobodomurárov, ktoré bolo venované vojvodovi Ferdinandovi z Brunswicku, jednému z najvýznamnejších slobodomurárov. Mám za to, že v jeho rozhovoroch postava Falka vyjadruje Lessingovu vlastnú ideálnu verziu slobodomurárstva, zatiaľ čo skúsenosti Ernsta predstavujú Lessingove sklamanie z reality, konkrétne zo snobizmu a okultizmu slobodomurárstva. Napriek tomu postava Falka bráni slobodomurárstvo pred námietkami Ernsta. To, čo sa v tomto procese objaví, je nezvyčajná forma slobodomurárstva, ktoré je anti-rovnostárske, politicky konzervatívne – špecificky konzervatívne pokiaľ ide o historické identity a národné odlišnosti – a založené na večných princípoch prirodzeného zákona, ktorý môže byť poznaný rozumom, na rozdiel od mystickej tradície odovzdanej prostredníctvom iniciácie. V krátkosti, toto nie je váš bežný slobodomurár. Väčšina dnešných pravičiarov považuje slobodomurárstvo za podvratnú inštitúciu oponujúcu kresťanstvu, monarchii a nacionalizmu a propagujúcu sekularizmus, republikanizmus a globalizmus. Avšak ja som stále viac v pozore pred reakčným anti-modernizmom. Ak by som žil v 18. storočí, tak by som bol ľavicový radikál. Myslím, že oddelenie cirkvi od štátu, náboženská sloboda a politický sekularizmus sú všetko pozitívne veci. A mám za to, že absolutistická monarchia nie je dobrý nápad. Monarchia môže byť v pohode, pokým je konštitučnou, t.j. viazanou právom a je sčasti zmiešaným režimom, ktorý vyrovnáva ľudové a aristokratické sily. Za tieto príspevky slobodomurárom aplaudujem, pretože ich považujem za skutočné zlepšenie, jednoducho pokrok. Rovnako tlieskam slobodomurárstvu za jeho pátranie po nadnárodných inštitúciách, ktoré môžu pomôcť urovnávať konflikty medzi odlišnými štátmi a vyhnúť sa alebo spomaliť hrozbu vojny. Avšak ako nacionalista oponujem globalizácii, t,j. snahe o jednu svetovú vládu a/alebo ekonomický systém kvôli ich ničivým dôsledkom: zbúraniu hraníc, homogenizácii kultúr a rasovému miešaniu. Bol som potešený, keď som zistil, že Lessingov Ernst a Falk predstavujú poňatie slobodomurárstva, ktoré explicitne odmieta globálnu vládu a praje si zachovať odlišnosti medzi rozmanitými národmi a štátmi, zatiaľ čo si je plne vedomé, že potrebujeme inštitúcie, ktoré by zabránili tomu, aby tieto odlišnosti viedli k nenávisti a krviprelievaniu. Ide o poňatie slobodomurárstva, ktoré napomáha k zmiereniu konkurenčných tendencií v súčasnej Novej pravici, ktorá je rozdelená medzi obhajcami „malicherného“ nacionalizmu, ktorí chcú Európu, ktorá má stovky vlajok a obhajcami „grandiózneho“ nacionalizmu, ktorí snívajú o politicky zjednotenej Európe, od Islandu až po Vladivostok. Ernst a Falk pozostáva z piatich rozhovorov a hlavný argument diela nájdeme v druhom. Lessing argumentuje, že i v prípade ak by bola vymyslená tá najlepšia ústava, stále by to neznamenalo potrebu jednej svetovej vlády. Takúto vládu by nebolo možné riadiť. Takáto sila by musela prejsť na menšie celky. Do tohto stupňa je to dobré: toto je učebnica konzervatívneho politického realizmu, nie jednosvetová utópia. Lessing ďalej uvádza, že tou najprirodzenejšou suverénnou jednotkou sú etnické skupiny: Angličania, Francúzi, Švédi, Rusi, Španieli, atď. Lessing tiež uznáva, že odlišnosti medzi národmi – o ktorých si myslí, že sú zapríčinené klímou – by eventuálne viedli i k odlišnostiam v ich ústavách. Etnonacionalisti môžu tiež aplaudovať tejto myšlienke. Vieme, že tou najharmonickejšou a najfunkčnejšou spoločnosťou je rasovo, kultúrne, nábožensky a jazykovo homogénna spoločnosť. Tiež veríme, že najlepšou ústavou nie sú montérky jednej veľkosti určené každému, ale skôr unikátny odev šitý na mieru každému špecifickému duchu národa. Ale Lessing je tiež realistom pokiaľ ide o problémy spojené s etnonacionalizmom. Etnicita môže zjednotiť štát, avšak tento proces sa deje na úkor rozdelenia štátov, položenia základov pre nedôveru a svár. My, ktorí si myslíme, že Nemci, Taliani a Angličania majú príliš mnoho spoločného na to, aby riskovali vzájomné prelievanie krvi, nariekame pre spory medzi Európanmi a máme za to, že potrebujeme nejaký druh nadpolitického alebo transnárodného poriadku, ktorý by urovnával spory medzi nami a koordinoval naše vzťahy s ďalšími rasovými a civilizačnými blokmi: islamom, Indiou, Afrikou, Čínou, atď. Lessing si navyše uvedomuje, že ľudstvo má mnoho odlišných náboženstiev, ktoré tak skoro nezmiznú. Náboženstvo môže spájať ľudí, ale opäť na úkor ich oddelenia od ostatných náboženských komunít, vytvárajúc tak základy pre konflikt. A nakoniec, Lessing si uvedomuje, že v každom politickom spoločenstve sú jednotlivci vzájomne rozdelení odlišnosťami v ich sile a bohatstve. Lessing kategoricky popiera ľudskú rovnosť. Niektorí ľudia budú vládnuť a ďalší budú ovládaní. Aj keby bol všetok majetok rovnomerne rozdelený medzi ľudí, nerovní ľudia budú spravovať svoje statky odlišne a za pár generácií tu budú opäť extrémy bohatstva a chudoby, ktoré môžu tiež viesť k spoločenským konfliktom. Ako hovorí Falk „prostriedky pre zjednotenie ľudských bytostí, pre zabezpečenie ich šťastia prostredníctvom spojenia, ich tiež rozdelia.“ (s.23). Štát je zjednotený spoločnou etnicitou, ale etnicita, ktorá spája národ, tiež rozdeľuje susedov. Náboženstvo, ktoré spája skupinu, ju zároveň oddeľuje od stúpencov iných vier. A príslušnosť k spoločenskej triede nás zase oddeľuje od ostatných tried. Povinnosťou dobrého štátnika je chrániť záujmy jeho ľudu. Povinnosťou zbožného veriaceho je chrániť záujmy jeho náboženstva. Svedomitý otec sa zase stará o záujmy jeho rodiny, či už je bohatý alebo chudobný. Ale keď vznikajú deštruktívne konflikty medzi národmi, náboženstvami a spoločenskými triedami, tak harmónia môže byť najlepšie zachovaná alebo obnovená jedine ľuďmi, ktorí sú ochotní ísť nad rámec ich partikulárnych povinností, aby tak slúžili záujmom väčšieho celku. Človek môže dosiahnuť mier bez toho, aby prehodnotil záujmy iného prostredníctvom dobytia alebo umorenia. Ale mier prostredníctvom deštrukcie je nákladnejší ako mier dosiahnutý zmierom, ktorý si vyžaduje odvolávanie sa na všeobecnejšie záujmy. Čo je zaujímavé, rovnako Ernst ako i Falk akceptujú modernú myšlienku, že účelom štátu je pomôcť nám dosiahnuť naše individuálne ciele. Popierajú klasickú myšlienku, že je tu spoločné dobro, ktorému musia jednotlivci podriadiť svoje súkromné ciele kedykoľvek sa dostanú do konfliktu. Napriek tomu sa odvolávajú na ideu vyššieho dobra, ktoré môže vyriešiť konflikty medzi viacerými partikulárnymi dobrami. Lessing si uvedomuje, že v každom národe, náboženstve a v spoločenskej triede sú jednotlivci, ktorí nie sú iba poslušnými alebo malichernými partizánmi ich partikulárnej skupiny. Počas histórie títo jednotlivci často išli nad rámec povinností ich partikulárnej skupiny, pretože mali zmysel záväzku voči väčšiemu celku. Navyše títo […]