Rozhovor s Bondom Dorovským, ktorý niekoľko mesiacov dobrovoľníčil na Donbase. Odvysielalo ho rádio Svoboda takže možno čakať protiruskú zaujatosť, chlapíka ale medzitým dosť prelustrovali a naozaj tam bol, zverejnil aj dosť videí a fotiek stade. Navyše o maróderstve atď písali aj ďalší Slováci, ktorí na strane opolčencov bojujú. Mnohí chodia bojovať za peniaze. Vy ste podnikateľ, bohatý muž. Čo vás viedlo k tomu, ísť do vojny? Myslel som si, že Rusku hrozí nebezpečenstvo, že tam bojujú žoldnieri, ktorí by radi obsadili aj našu krajinu. Že Donbas je predpolie Ruska, kde sme povinní obhajovať naše záujmy. Takže žiadne materiálne pohnútky? O tých nemôže byť ani reči, pretože som si sám kúpil všetko vybavenie aj nepriestrelnú vestu. Vyšlo ma to na stotisíc rubľov, aby som sa tam mohol dostať. Tam sa nejakú extra peniaze zarobiť nedajú, vojaci dostávajú po 360 dolárov a ani to nie všetci. Ľudia tam jazdia aj za dobrodružstvom, získať bojové skúsenosti… každý má svoje dôvody. Ako v ISIL, prečo tam ľudia jazdia? Myslia, že ich tam je treba. Tu je to isté. Keď sa tam ale dostanete, hneď od prvých minút zistíte, že nie ste v armádnej jednotke – ale v bande. Aká bola tá posledná kvapka, keď ste sa rozhodli vycestovať? Niečo v televízii, alebo ste na internete dačo čítali? Rossija-24 hovorila o Ukrajine neustále. A potom som si povedal – nepôjdem tam, netreba mi to. Každé ráno som si to hovoril. A potom som zapol televízor, kde od rána do večera o tom istom… samozrejme, vplyv médií. A predtým ste boli na Ukrajine? Nie, nikdy – to bola moja prvá návšteva. Na koho ste sa obrátili s tým, že sa chcete stať dobrovoľníkom? Na internete je viacero možností. Dá sa cez Limonovovu stranu “Iné Rusko”, stačí mailom poslať vyplnený dotazník a oni napíšu, kam treba prísť, napr. na Šachty, a odtiaľ už prepravia na územie opolčenia. Ja som písal všetkým – aj limonovovcom, v Moskve otvorili voyenkomat (vojenský komisariát) DNR, dali mi kontakty, odobrili môj dotazník. Schvália ho každému, potom dajú telefónne číslo. Keď prídeš do Rostova na Done, zavoláš na to číslo a oni ti už povedia, kam treba ísť. Tam teda nie je žiadna kontrola? Nepreverujú vojenskú schopnosti či to, či nie ste provokatér? Nijak to nekontrolujú. Okrem toho boli prípady, keď niekto prešiel hranicu s fotokópiou či nemal všetky potrebné dokumenty. Keď sme dorazili do domobrany, tak sa proste spýtali na meno, priezvisko, otcovské meno a bolo. Odfotili ťa a na meno, ktoré si uviedol ti vystavili doklady. A zbrane dajú? Zbrane dajú hneď. Ja som bol vlastne snajperom, mal som pušku a automat. U nás sme mali aj granátomet a guľomet, z ručných zbraní sme mali všetko. Keď sme dorazili do prednej línie v Nikišine, boli tam miestni opolčenci, ktorí mali len po jednom zásobníku, mizerne oblečení, a my sme mali všetko – granáty, guľomety, RGP s muníciou, úplne všetko. Mali sme aj dve autá, na ktorých sme sa mohli presúvať. To všetko vám dali v Rostovskej oblasti vo výcvikovom tábore? Nie, v Rostovskej oblasti nedali nič, všetko sa vydáva na Donbase. V Rostovskej oblasti ale opolčencov, ktorí boli počas základnej služby tankistami posielajú na polygón, tam ich cvičia, vytvárajú z nich jednotky. Tých aj vyzbrojujú, videl som to. Tanky naložia na ťahače a odvezú ku hranici s Ukrajinou. Mne ale zbraň vydali na Donbase. Ako ste prekročili hranicu? Previedli nás cez pole. Prvýkrát sme prišli na hraničný prechod, no nemal som povolenie vycestovať, nepustili ma. Potom mi pohraničník povedal: To bude v poriadku, chlapci vás prevedú. Aj nás previedli – sformovali väčšiu skupinu, tak 15 ľudí a prešli za dňa cez pole, tam žiadna poriadna hranica ani nie je. Mali ste zakázané vycestovať? Mal som malý dlh u exekútora, preto mi nedovolili vycestovať, ani som o tom nevedel. Vaša jednotka bola sformovaná už v Rusku či až na Donbase? Do jednotky sa začleňuje až na Donbase. V Rostovskom regióne je niekoľko zberných miest, ľudia sa tam stretávajú a čakajú na odoslanie. Niekto chce ísť do DNR, niekto do LNR, niekto do brigády Prizrak – berú na to ohľad. Do Prízraku sme prišli v noci, ráno prichádzajú ľudia od rozličných rôt a dávajú ponuky: Chcete do Vergulevky, kde sa bojuje, do rozviedky, k tankistom, do kontrarozviedky – prosím, kam chceš, tam ťa pošlú. No na to sú nutné nejakú zručnosti… Teoreticky hej, treba aj schopnosti. No aká schopnosť treba na kontrarozviedku? Proste majú moc si robiť čo ich napadne. Zručnosť je potrebná, keď chceš byť čo ja viem tankistom. No stáť v zákope a strieľať, čo na to treba? Stoj a čakaj, páli delostrelectvo. A potom celé to stádo vyrazí do útoku, tanky na jednu stranu, pričom v tých tankoch bežne nie sú poriadne interkomy či rádiá, pechota sa nevie dokričať k tankistom, tankisti idú na jednu stranu, pechota na druhú, pričom tam nie je súdržnosť, poriadny výcvik, nič. Myslíte, že takto sa dá vyhrať vojna? Vojna v lete, viete ako sme vyhrali? Počul som, že zaleteli SU-čka z Ruska (pozn prekl: to ale asi zle počul, o všetkom možnom sa v lete hovorilo, no o su-čkach nie). Jeden z opolčencov, ktorý bol u protilietadlovej obrany vravel: prišiel príkaz, teraz preletia SU-čka, po nich nestrieľať. V lete bola zrejme ruská armáda. Že boli lietadlá som počul od opolčencov. Ja sám som ruské vojská nevidel. Dôstojníkov hej, tých som videl veľa, čo tam boli “na dovolenke”. Aj v štábe Prizraku bolo niekoľko ruských kádrových dôstojníkov. Stýkali ste sa s nimi, či ich len videli? Dobre som ich poznal, často som bol na štábe. Poznal som náčelníka rozviedky štábu brigády, náčelníka štábu pomenej, len keď prichádzali dobrovoľníci. S náčelníkom rozviedky som sa stýkal často, žijeme kúsok od seba, obaja sme Rusi. Ťahalo ma to viac k rozviedke, tak som s ním prichádzal častejšie do kontaktu. Čím sa zaoberal Prizrak počas vášho pôsobenia? V Rusku sa vyberajú peniaze, rádiá, strelivo posielajú, nepriestrelné vesty – s tým všetkým sa kšeftovalo, prepíjalo. Keď som bol v Prizraku, brigáda kompletne kontrolovala mesto Alčevsk. Naše bojové jednotky boli na […]