Aký je vzťah kresťanstva a európskej identity? Nemám na mysli „západnú civilizáciu“, pretože hovorím o celej Európe, východnej i západnej, ako aj o celej európskej histórii a prehistórii, nie iba o civilizačných úsekoch. K dispozícií máme dve perspektívy, ktorými môžeme odpovedať na túto otázku. Jedna nás vracia späť do minulosti. Ďalšia sa pozerá do budúcnosti. Keď sa vrátime späť v čase, uvidíme, že kresťanstvo hralo v Európe dôležitú úlohu po dobu viac ako 1700 rokov. Mohlo tomu byť aj inak. Mnohí si želajú, aby tomu bolo inak. Budúcnosť však môže byť odlišná. Ale dokonca i v prípade, že raz príde deň, kedy Európa už nebude dlhšie kresťanská, tak nikdy nenastane deň, kedy by Európa nikdy nebola kresťanská. Chcem tým povedať, že kresťanstvo bude vždy súčasťou európskej identity. Rovnako ako budú súčasťou európskej identity všetky pred-kresťanské náboženstvá a kultúry, ktoré nás vracajú späť až do poslednej doby ľadovej. Ale napriek tomu, že po isté obdobie bola Európa kresťanská, tak kresťanstvo nikdy nebolo európske. Nenarážam teraz na jeho židovský pôvod, hoci ani na to netreba zabúdať. Kresťanstvo bolo od samého začiatku helenistické, rovnako ako bolo židovské. Navyše sa definovalo v opozícii voči judaizmu, rovnako ako sa samotný judaizmus definoval v opozícii voči kresťanstvu. Čo robí z kresťanstva neeurópske náboženstvo sú jeho doktríny, ktoré zdieľalo so starovekými Grékmi a Rimanmi a nie so Židmi, konkrétne myšlienka, že univerzálna pravda je základom univerzálneho spoločenstva. Pokiaľ je kresťanstvo pravdou pre všetkých ľudí, potom je univerzalistickým náboženstvom, nie etnickým. Kvôli svojej povahe univerzalistického náboženstva nie je kresťanstvo viazané k žiadnej špecifickej rase alebo národu. Kresťanské spoločenstvo nebolo nikdy definované hranicami Európy. Európsky ľud veril v kresťanstvo, ale kresťanstvo nikdy nebolo európskym ľudovým náboženstvom. Mnoho Európanov verí v zdroje kresťanstva, ale kresťanstvo nikdy neverilo v zdroje Európy. Zdrojom kresťanstva je spása celého ľudstva. Obrancovia Európy i kresťanstva poukazujú na skutočnosť, že v minulosti cirkev podporovala obranu Európy pred islamom. Ale cirkev bránila Európu len okrajovo. To, čo v skutočnosti obraňovala, bolo kresťanské spoločenstvo, ktoré malo v tom čase centrum v Európe. Avšak už vtedy zasahovalo do Etiópie, na Blízky východ a až do ďalekej Číny. A cirkev bola vždy ochotná preliať európsku krv, aby bránila a rozširovala kresťanské spoločenstvo. Od krížových výprav, ktoré mali oslobodiť Svätú zem až po stáročia globálnej misionárskej práce, ktorá pokračuje dodnes. Krížové výpravy mali ďaleko od príkladu harmónie kresťanstva s etnicko-genetickými záujmami Európanov. Naopak, sú ukážkou toho, ako cirkev prelievala krv Európanov preto, aby získala stratené kresťanské územia na Blízkom východe. Poďme sa ale pozrieť do budúcnosti. Pokiaľ súčasné trendy nebudú zvrátené, európsky človek vyhynie. Nemám strach o artefakty európskej civilizácie, pretože Bach a Rembrandt budú aj naďalej oceňovaní Židmi a orientálcami. Mám strach o rasu, ktorá vytvorila tieto nádhery a môže vytvoriť ďalšie. Naša rasa čelí jednoduchému biologickému vyhynutiu v dôsledku nízkej fertility, rasového miešania a strate našich domovov na úkor nebielych. Pokiaľ chce európsky človek prežiť, musíme vylúčiť všetkých nebielych z našich domovín a prijať politiku, ktorá povedie k vzostupu pôrodnosti. Predovšetkým pôrodnosti geneticky najlepšie vybavených jedincov. Stručne povedané, potrebujeme biely nacionalizmus s pro-natálnou politikou, pokiaľ možno eugenickou. Pomôže kresťanstvo bielym nacionalistom v prevencii biologického vyhynutia našej rasy, alebo im bude skôr brániť? Ak chceme odpovedať na túto otázku, musíme sa najskôr pozrieť na súčasné správanie existujúcich cirkví. Všetky mainstreamové kresťanské denominácie oponujú bielej nacionalistickej politike. Namiesto toho poskytujú intelektuálnu a inštitučnú podporu pre pokračujúce vyvlastnenie bielych, čím sú minimálne podporou pre organizovanú židovskú komunitu – ich vedúcim partnerom v zločine. Bez ohľadu na názory, ktoré môžeme mať na „pravé“ kresťanské učenie, pokiaľ chce byť biela rasa zachránená, tak musíme bojovať s existujúcimi cirkvami na každom kroku. Prirodzene, že v tejto bitke nám pomôže, ak budeme mať sympatizantov v radoch cirkvi. Ale bieli nacionalisti, ktorí sú zároveň kresťanmi, častokrát trávia svoj čas bojom proti nekresťanom v našich radoch, skôr než by sa venovali boju proti anti-belochom v ich cirkvách. Aby dokázali, že ich viera v biely nacionalizmus je pevná, musia namiesto toho vstúpiť do boja s cirkvami. Prajem im všetko najlepšie, ale rovnako ich vystríham. Nebude ľahké poraziť politické prepojenia v rámci cirkví, keďže podvracanie cirkví prebehlo už dávno a súčasný klérus je starým majstrom v tejto čiernej mágii. Uvidia vás prichádzať. Bielym nacionalistom v ich boji vo vnútri cirkví pomôže, ak nájdu zdroje z Biblie a tradícií cirkvi, ktoré podporujú etnonacionalistickú politiku. Nepochybujem o tom, že takéto zdroje existujú. Mobilizácia je dôležitým metapolitickým projektom a dôveryhodnosť získa jedine vtedy, ak bude uskutočnená veriacimi. Avšak boj vo vnútri cirkvi nebude pravdepodobne úspešný, pokým naše hnutia nedosiahnu pokrok v širšej spoločenskej oblasti. Dôvod je jednoduchý: cirkev má dlhú históriu pružného prispôsobovania sa sekulárnym silám. Jednoducho preto, že jej kráľovstvo nie je z tohto sveta. Jej hlavným cieľom je spása duše. Čiže v prípade, že by biely nacionalizmus získal politickú moc, cirkvi budú pátrať po biblických zdrojoch podporujúcich našu politiku, budú ich reinterpretovať a bagatelizovať, alebo ignorovať protichodné tendencie. Cirkev vie, ako poskytnúť cisárovi to, čo je cisárovo. Našou úlohou je stať sa cisárom. Mnohí obrancovia kresťanstva argumentujú, že spoločnosť a jednotlivci potrebujú náboženstvo a ako alternatívu odporúčajú práve kresťanstvo, a to z dôvodu jeho slávnej minulosti a skutočnosti, že je stále tu. Samozrejme, že tento argument je trochu predčasný, pretože biela rasa musí najprv prežiť, predtým než sa budeme starať o to ako najlepšie usporiadať budúcu bielu spoločnosť. Navyše v minulom storočí bol zaznamenaný prudký pokles kresťanstva v Európe. V skutočnosti som vo svojej knihe Nová pravica verzus Stará pravica argumentoval, že posledné tri storočia to nebolo kresťanstvo, ale liberalizmus, ktorý je de facto občianskym náboženstvom Európy. Nevidím žiaden dôvod veriť tomu, že kresťanstvo bude mať v budúcnosti nejaký väčší význam než v súčasnosti: môže dôjsť k jeho oživeniu, môže naďalej upadať, môže tiež pretrvať v zmenšenej forme alebo môže prestať úplne existovať. Samotná skutočnosť, že kresťanstvo je stálu tu, nám ho neodporúča pokiaľ si vyberáme náboženstvo iba z dôvodu spoločenskej prospešnosti. Ak je v skutočnosti práve toto náš primárny záujem, tak argumentujem, že ďaleko lepšie by poslúžila reforma liberalizmu rasovo-realistickým a ne-individualistickým smerom vzhľadom k tomu, že liberalizmus dnes dominuje […]