Udalosti z rokov 2013 – 2014 spôsobili rad pozitívnych zmien vo verejnom povedomí Ukrajincov. Jednou z nich je aj nárast antikomunistického zmýšľania. Jasne to vidieť pri hromadných ničeniach pamätníkov Lenina, požiadavkoch na zákaz komunistickej strany, volebnom neúspechu Komunistickej strany Ukrajiny a podobne. Tak sa v spoločnosti vytvoril jasný postoj ku “komunistickej minulosti” (presnejšie – k obdobiu komunisticko-boľševickej okupácie Ukrajiny) a ku novodobým červeným sluhom Kremľa. Avšak týmto by nemal byť pohľad spoločnosti obmedzený, pretože Komunistická strana nie je jediným nepriateľom prichádzajúcim z ľavého krídla. Komunisti nie sú jediným ľavicovým nepriateľom Ukrajiny. Všetci ľavičiari sú nepriateľmi národného štátu bez ohľadu na svoj názov (komunisti, socialisti, anarchisti, ľavicoví liberáli alebo “nová ľavica”), svoje modly (Lenin, Stalin, Trocký, Mao, Marcuse), alebo svoju vonkajšiu orientáciu (k Rusku alebo k Západu). Neexistuje nič takého, ako “dobrý ľavičiar”. Foto: Ľavicová protikresťanská akcia v Kyjeve Už sme písali o takzvaných “stalinistoch”, proruských alebo proputinovských ľavičiaroch, ktorí sú typickí pre postsovietsky priestor. Dnes však chceme upozorniť na takzvanú “novú ľavicu”. Po prvé. Títo ľavičiari sú nástupcovia “tradičného” ľavicovo socialistického boja proti tradičnej ľudskej morálke, obzvlášť genderovej (sexuálnej). Ak všetky druhy ľavicovo-socialistických organizácií v minulosti obhajovali takzvanú “voľnú lásku”, dnes je ich cieľom obhajovať homosexuality a všetky možné nemravnosti. Navyše vyznávajú rovnaké feministické idey ako ich predchodcovia z XX. storočia. Jedným z hlavných nepriateľov “novej ľavice” je “fašizmus”. Tento pojem všek chápu divne a veľmi voľne. Členovia neoľavicových organizácií sú tak svojim svetonázorom podobné proputinovským “Vatnikom”. Používajú termín “fašizmus” na všetko nacionalistické cítenie, vernosť náboženským a morálnym princípom a na tradičné rodinné hodnoty. Mohlo by sa zdať, že “antifašistická” rétorika by nemala byť dôvodom na obavy s ohľadom na celkové národno-vlastenecké cítenie ukrajinskej spoločnosti. Musíme však brať do úvahy fakt, že ľavicoví aktivisti už ovládajú akademické inštitúcie Ukrajiny niekoľko rokov (samozrejme – za podpory západných priateľov). Popularizácia pseudovedeckých prác a teórií medzi ukrajinskou mládežou – za podpory všemožných grantov a finančnej podpory zo západu – ohrozuje samotné základy morálky národa, tradičný pohľad na pohlavie, ľudskú sexualitu a inštitút rodiny. Za zmienku stojí aj propaganda “multikulturalizmu” podporovaná “novou ľavicou”. Ľavičiari “post-marxistického” typu sú zodpovední za proces “tichej genocídy” pôvodnej bielej populácie Európy. Akonáhle sa dostali ku moci, “kultúrni marxisti” zahájili extrémistický režim “tolerancie”, ktorý má za cieľ zmeniť domorodých európanov na občanov druhej kategórie bez práva brániť vlastnú kultúru a krajinu pred imigrantami a ktorí by sa mali neustále ospravedlňovať za “zločiny bielej rasy”. Ukrajinskí ľavičiari usilujú o to isté. Žiadajú od nás ospravedlnenie za to, že bránime svoju vlasť a neustále nás vyzývajú k rozhovorom s teroristami. Foto: Pochod gayov v USA na podporu kremeľskej bábkovej republiky Donbas Ľavičiari sa naviac neustále snažia vytvárať bezduchú sociálnu pedagogiku, pričom sú poslušnými žoldniermi veľkého biznisu. Na Ukrajine to neplatí len pre “novú ľavicu”, ale aj na proruských komunistov. Len sa pozrime na Komunistickú stranu Ukrajiny, ktorá opúšťa starú zdiskreditovanú teóriu víťazstva socialistickej revolúcie a namiesto toho sa stala spoľahlivým prvkom zločineckého oligarchického systému na extrémnej proruskej strane. “Nová ľavica” už zabudla na ideje svojich predchodcov a neznepokojuje sa problémami “proletariátu”, ale nad “prenasledovanými skupinami” – zmienenými migrantami, homosexuálmi, pervertami atď. Občas sa naozaj snažia hovoriť o sociálnej spravodlivosti alebo právach pracujúcich, ale nie je to nič viac, než demagógia. Oligarchovia majú vždy väčší prospech a jednoduchšie riadia biomasu spotrebiteľov, daňových poplatníkov a pracujúcich než spoločnosť zjednotenú národnou solidaritou, so zmyslom pre dôstojnosť a s morálnymi zásadami. Takáto biomasa sa lepšie ovláda, pretože sa nemôže brániť, keďže nechápe svoj status otroka. Môžeme predpokladať, že takzvaná “nová ľavica” je iba predvojom nadnárodných korporácií pre vytvorenie takejto biomasy. Kladieme dôraz na úlohu ukrajinskej pravice, konzervatívno-nacionalistické hnutia v boji proti globalizmu. Nacionalizmus je jedinou anti-oligarchickou a anti-kapitalistickou silou, ktorá presadzuje harmonický spoločenský poriadok, bojuje proti globalizácii a snaží sa odstrániť súčasnú protinárodnú “politickú elitu” na Ukrajine revolučnou cestou. A nakoniec, kriminálna povaha “novej ľavice” je jasne viditeľná teraz, v čase vojny. V dobe, keď sa spoločnosť musí zjednotiť okolo myšlienky obrany vlasti, oni obhajujú pacifizmus, sociálny dialóg (s teroristami a votrelcami) s heslami ako “mier pre ľudí, vojna pre krajiny!” alebo volaním po opustení konceptu “národa” a podobne. Ukrajinci si vytrpeli od komunizmu pravdepodobne viac, ako ktorýkoľvek iný národ počas XX. storočia. Prvá epidémia komunizmu nám priniesla porážku národno-oslobodzovacieho boja a úplnú okupáciu Ukrajiny sovietskym votrelcom. Neskoršie si Ukrajinci vychutnali všetky “výhody” socializmu podľa Leninovej a Stalinovej interpretácie. Ľavicové myšlienky dotlačili náš národ do éry genocídy, represií, umelých hladomorov (Holodomor), anti-Ukrajinskej politiky, ktorej cieľom bolo zničenie jazyka, histórie, kultúry a tradícií. Skúsenosti z minulosti by mali pomôcť ukrajinským vlastencom v boji proti červenému moru bez ohľadu na to, v akej modifikácii prichádza. Preklad: ::prop, www.protiprudu.org Zdroj: Ukrinian Crusade