Je to už viac než 25 rokov, ako padol Berlínsky múr. Bol to začiatok veľkých mocensko – politických zmien skrz-naskrz Európou a obzvlášť tzv. “východnou” Európou. Aj do našich luhov a hájov vstúpila kradmým krokom demokracia, ruka v ruke so slobodným trhom a nespútaným kapitalizmom vo svojej najsurovejšej podobe. Nepripravený národ odrazu musel hľadieť do tváre nezamestnanosti, chudobe, sociálnemu vydieraniu, exekútorom, mafiánom a ďalším výdobytkom “západnej” civilizácie. Demokracia nás zachvátila ako mor – zvonku blýskavé pozlátko ukájajúce najnižšie pudy národa, zvnútra rakovina rozožierajúca všetky morálne hodnoty. Niet teda divu, že národ s akousi nostalgiou spomína na časy, keď mal každý prácu (ba dokonca každý musel pracovať), výplata načas bola samozrejmosťou (aj keď mizerná), lacné odborárske dovolenky boli dostupné takmer každému (podľa toho, kto ako kolaboroval so systémom), školy navštevovali tí najlepší (obzvlášť lukratívne odbory vysokých škôl navštevovali tí, ktorí mali najlepšie známosti), vedúce pozície zastávali výhradne odborníci (najmä odborníci v obore marxizmu-leninizmu), jasle a škôlky boli pre každého (aj keď často na sídlisku na druhom konci mesta, kde už populačná vlna trocha opadla). Na tieto doby nespomínajú nostalgicky len pamätníci tých čias, ale aj mladí ľudia počúvajú často s otvorenými ústami rozprávky o tom, ako dobre sa žilo. Mnohí si ale neuvedomujú, že všetko to bolo niečo za niečo. Morálny rozpad spoločnosti totiž neprišiel s demokraciou. Spoločnosť hnila zvnútra už dávno pred rokom 1989. Rodinkárstvo, úplatky, dobré styky, udavačstvo, povrchné záujmy, prospechárstvo, kolaborácia so systémom – to malo na Slovensku v čase príchodu “demokracie” už hlboké korene. Demokracia tieto korene len hojne zaliala a dala priechod týmto vlastnostiam v ich najhoršej podobe. Národ sa zbláznil vidinou zlatého teľaťa. Dnes sa objavuje mnoho “spasiteľov”, ktorí majú zázračný liek na tieto neduhy. Každý z nich ten liek nazýva inak, v konečnom dôsledku sa však takmer všetky nebezpečne podobajú akémusi socializmu s “ľudskou tvárou”. A čo je najhoršie – podobajú sa socializmu marxistickému. Zakladajú sa na triednej nenávisti, na eliminácii celých skupín obyvateľstva. Mnohí si to ani neuvedomujú, ale ťahajú nás tam, kam aj tak smeruje celá západná civilizácia. Stačí sa pozorne pozrieť okolo seba: Obama s Clintonovou – marxistickí ľavičiari, žiaci extrémistu Alinského. Manuel Barroso – maoista a dlhoročný predseda komunistickej strany Portugalska. Angela Merkelová – komunistka a odporkyňa zjednotenia Nemecka. Hollande – tajomník francúzskej socialistickej strany, navrhnutý na prezidenta Stranou ľavicových radikálov. Catherine Ashtonová – “barónka” nominovaná britskou stranou práce (socialisti). O našich krajoch snáď netreba ani hovoriť – Róbert Fico, nádejný kandidát komunistickej strany, či Zeman, bývalý komunista a presvedčený socialista. Bývalých komunistov (alias prevracačov kabátov) vo vládach Česka či Slovenska nájdeme viac než dosť – ešte aj dnes, 25 rokov po tzv. prevrate! A takto by sa dalo pokračovať ďalej a ďalej. Čo myslíte – kam nás ťahá tento klub marxisticko-socialistických oportunistov? Nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem že tam, kde sme boli pred niekoľkými desaťročiami. S dvoma výnimkami: 1. Žiadne “sociálne istoty” pre pracujúcich, 2. slovo proletariát bude nahradené slovom imigrant. Proste neoboľševizmus. Pre národ je tým najhorším riešením návrat ku (neo)boľševizmu. Národ nepotrebuje ďalšiu revolúciu, ale kontrarevolúciu. Nemôže s ňou ale ísť iba niekoľko desaťročí dozadu, ako by to radi videli mnohí “ľudom zvolení” politici. Musíme s ňou ísť do doby, keď morálne hodnoty národa boli pevné a neochvejné. Keď slovo malo väčšiu hodnotu, ako desať orazítkovaných papierov. Keď nebolo na prvom mieste zlaté teľa, ale rodina. Keď ľudia držali pospolu a nepočúvali sladké, ale jedovaté slová cudzincov. Skúste to. Vypnite televízory. Prestaňte čítať noviny. Jednajte čestne. Rozprávajte sa so susedmi. Venujte sa rodine. Spájajte sa a pomáhajte si. Nie je to veľa. Je to beh na dlhú trať. Čo je ale hlavné – je to vo vašich silách. Autor: Andrij Stryj, www.protiprudu.org