Sigismund (Sigmund) Schlomo Freud (1856-1939) je hodnotený ako šiesty najvplyvnejší vedec v histórii ľudstva. [1] Historička medicíny Elizabeth M. Thornton píše: „Pravdepodobne nikto iný nemal silnejší vplyv na myslenie v 20. storočí než Sigmund Freud.“ [2] Tento článok skúma, či si Freud zaslúži takú dobrú povesť – alebo jej opak.

Prvé roky a ambície

Sigmund Freud sa narodil 6. mája 1856 vo Freibergu na Morave. Už v roku 1872 písal svoje meno ako Sigmund a nikdy nepoužíval svoje prostredné meno. Hoci nebol veriaci, Freud tvrdil, že nikdy nestratil pocit solidarity so Židmi. Freudova židovská identita nebola nikdy spochybňovaná a opakovane sa ku nej verejnej priznal. [3]

V štyroch rokoch sa Freud presťahoval do preplnenej židovskej štvrte vo Viedni. Obidvaja jeho rodičia sa zhodli na tom, že Sigmund je mimoriadny a podporovali jeho budúci talent každým možným spôsobom. Bol jediným členom svojej rodiny, ktorý využíval na súkromie a štúdium vlastnú izbu. Freud v nej býval do svojich 20-tych rokov, kedy sa presťahoval do nemocničnej štvrti. [4]

Vo veku deviatich rokov sa zapísal na novozaložené Sperlovo gymnázium v Leopoldstadte, rok pred dovŕšením zvyčajného veku zápisu na štúdium. Freud bol v škole vyzdvihovaný za svoju vynikajúcu študijnú prácu a tiež za svoje príkladné správanie. Prejavil veľké nadanie na jazyky a literatúru, ovládal latinčinu, gréčtinu, francúzštinu, angličtinu a neskôr španielčinu a taliančinu. Freud napísal, že bol sedem rokov najlepším vo svojej triede. [5]

Freud od detstva vášnivo túžil presláviť sa, stať sa niekým veľkým a byť, ako to sám povedal, „hrdinom“. Pri vytváraní svojho hrdinského ja sa spoliehal na svoje presvedčivé jazykové schopnosti. Mladý chlapec, ktorý žil vo svete kníh, sa stal majstrovským štylistom, schopným prezentovať svoje myšlienky vo forme presvedčivej prózy. Najintenzívnejšie žil vtedy, keď písal. Svoje literárne schopnosti využil na utvorenie svojej osobnej legendy a tiež histórie psychoanalytického hnutia. [6]

Frederick Crews zhrňuje účel Freudových spisov:

Cieľom nie je vyriešiť problém, ale ukázať Freuda v čo najpriaznivejšom svetle, či už ako skúseného bádateľa, uznávaného spolupracovníka hlavnej postavy, alebo objaviteľa, ktorý čoskoro odhalí dôležitú pravdu. Vo svojej túžbe presláviť sa niečím Freud videl, že zaostáva za najtvorivejšími a najprecíznejšími mysliteľmi vo svojom obore. Jeho jedinou záchranou bolo podlízavo získať priazeň osobností s veľkou povesťou a následne ju podkopať, aby sa stal našim jediným sprievodcom smerom k väčšej múdrosti.[7]

Už v roku 1885, ešte skôr, než uviedol akúkoľvek skutočne významnú prácu, sa zaoberal zatajovaním informácií o svojom živote. Svojej budúcej manželke Marthe Bernaysovej napísal: „Zničil som všetky svoje poznámky za posledných 14 rokov, spolu s listami, vedeckými citáciami a rukopismi mojich článkov… Pokiaľ ide o životopiscov, nech si robia starosti, nechceme im to uľahčiť. Každý z nich bude mať pravdu vo svojom názore na „vývoj hrdinu“ a už sa teším na to, ako ich zmätiem.“ Freud vykonal niekoľko ďalších čistiek svojich článkov a koncom života sa pokúsil zničiť dôležité listy napísané v rokoch jeho sebaanalýzy. [8]

Doktor medicíny

Freud sa v roku 1882 presťahoval do štvrte Viedenskej všeobecnej nemocnice a nasledovné tri roky strávil získavaním lekárskych skúseností. Jeho školenie vo všeobecnej nemocnici bolo rovnocenné tomu, čo by sme dnes nazvali lekárskou a študijnou stážou. Oboznámil sa s rôznymi zdravotnými ťažkosťami a liečebnými metódami používanými v chirurgii, vnútornej medicíne, dermatológii, oftalmológii, psychiatrii a pri nervových poruchách. [9]

Freud zahájil svoju lekársku prax ako neurológ liečiaci duševne narušených pacientov na veľkonočnú nedeľu v roku 1886. Jeho nová lekárska prax postupovala veľmi pomaly. [10] Počas prvých rokov praxe dominoval u Freuda záujem o finančný stav jeho pacientov. To viedlo k tomu, že prijímal aj pacientov, ktorých mal odkázať k iným lekárom. [11]

Napríklad, Hugo Thimig, známy miestny herec, kontaktoval Freuda v máji 1886 a sťažoval sa mu na dysfunkciu a bolesť v zápästí. Namiesto toho, aby ho odkázal ku kvalifikovanému ortopedickému chirurgovi, použil Freud na jeho zápästie svoj skalpel, hoci nemal chirurgické zručnosti. Ako sa dalo predpokladať, operácia bola neúspešná. Freud obišiel zvyčajné lekárske preventívne opatrenia a zbytočne ohrozil Thimigovo zdravie. [12]

Tak ako ostatní lekári jeho čias, aj Freud sa spoliehal na lieky tlmiace bolesť pri liečení obyčajnej úzkosti a niekoľkých ďalších chorôb. Od väčšiny svojich kolegov sa Freud najviac odlišoval v používaní kokaínu ako všelieku. Ani katastrofálne následky používania kokaínu pri snahe o liečbu svojho priateľa Ernsta Fleischla von Marxowa, ani varovania objavujúce sa v lekárskej tlači ho neodradili od toho, aby svojich pacientov liečil kokaínom. [13]

Freud používal kokaín na liečenie širokého spektra chorôb. Napríklad, 11 dní vstrekoval kokaín priamo na postihnuté miesto pacienta s ischiasom (zápalom sedacieho nervu). Pacient dostal eufóriu a Freud, ako sa dalo predvídať, vyhlásil, že muž je vyliečený. S určitosťou však vieme, že kokaín nelieči ischias. Freud sa vyhýbal akýmkoľvek nepríjemnostiam v súvislosti s vedľajšími účinkami, závislosťou či opätovným zhoršením zdravotného stavu po liečbe, a pokračoval v kokaínovej liečbe svojich pacientov s mnohými chorobami a poruchami. [14]

Najzákladnejším nedostatkom Freudovej lekárskej praxe však nebola jeho voľba nevhodných liekov, ale neschopnosť správne diagnostikovať chorobu. Mal tendenciu diagnostikovať pacientovi akúkoľvek ľahkú chorobu, akou sa práve zaoberal. Od roku 1887 až do 90-tych rokov 19. storočia vždy určoval hystériu. Aj keď sa následne ukázalo, že pacient má organickú chorobu, Freud stále trval na tom, že súčasťou klinického obrazu je hystéria. [15]

Psychoanalýza

Freud sa vydaním svojej knihy Výklad snov 4. novembra 1899 stal prvým psychoanalytikom na svete. V rokoch 1900 až 1905 zverejnil tri základné texty psychoanalýzy: Psychopatológia každodenného života (1901), Tri eseje o teórii sexuality (1905) a Vtipy a ich vzťah k podvedomiu (1905). Freud tiež zverejnil mnoho anamnéz, článkov a esejí o rôznych klinických a neklinických témach a v roku 1913 vydal Totem a tabu, čo bolo jeho prvé významné použitie psychoanalýzy na inú disciplínu – v tomto prípade antropológiu. [16]

Psychopatológia každodenného života, čo je pravdepodobne Freudova najpopulárnejšia a najzrozumiteľnejšia kniha, zaviedla do sveta predstavu Freudovského prerieknutia. Freudovské prerieknutie, známe tiež ako parapraxis, zahrňuje prerieknutie jazyka (použitie iného než zamýšľaného slova), prerieknutia pera, nesprávne čítanie a nesprávne počutie. Freud pripúšťal, že fyzické príčiny majú vplyv na parapraxis, no nedokážu ho vyvolať. Túto knihu zakončil tým, že dal do súvisu sny, neurózu a priamo vyjadrené parapraxisy a vyhlásil, že „všetci sme trochu neurotici.“ [17]

Freudova kniha Tri eseje o teórii sexuality pojednáva primárne o sexuálnom inštinkte, ktorý nazval libido a považoval ho za základnú biologickú potrebu, ako hlad. Neskôr vyvinul koncept Oidipovského komplexu. Definoval ho ako sexuálnu túžbu dieťaťa po svojom rodičovi opačného pohlavia a tiež žiarlivosť a hnev voči svojmu rodičovi rovnakého pohlavia. Freud si svoju detskú neurózu vykladal ako pravidlo, nie výnimku. [18]

Svojmu priateľovi Wilhelmovi Fliessovi povedal, že sexualita je „kľúčom, ktorý všetko odomyká.“ Uznal však, že je v tomto uvažovaní dosť osamelý. Vyhlásil, že jeho kolegovia ho považujú za monomaniaka (človeka chorobne sa sústreďujúceho na jedinú vec – pozn. prekl.), hoci mal silný pocit, že sa dotkol jedného z veľkých tajomstiev prírody. Svoje závery zakladal predovšetkým skôr na svojich náladách a intuícii než overiteľných klinických údajoch. [19]

Freudovo používanie nálad a intuície vytvorilo zo psychoanalýzy prefíkané prostredie nejednoznačnej vedy. Svojmu americkému žiakovi Smileymu Blantonovi povedal: „Pri vývoji novej vedy musíš jej teórie formulovať vágne. Veci nesmú byť celkom jasné.“ V psychoanalýze Freud vyvinul výkladový rámec dostupný pre všetkých, ktorý sa nedal spojiť s overiteľnými tézami. [20]

Psychoanalytické hnutie

Freudove knihy a prednášky začali priťahovať pozornosť malej skupiny viedenských lekárov a intelektuálov. V jednu stredu, niekedy začiatkom 20. storočia, prišli do Freudovej kancelárie na diskusiu o psychoanalýze. Táto „Stredajšia spoločnosť“ rozpútala živú diskusiu, do ktorej sa zapojili všetci členovia. Stredajšia spoločnosť sa do roku 1906 rozrástla na takmer 20 členov, takmer polovicu z nich tvorili Židia, z ktorých asi 12 sa zúčastnilo každý stanovený večer. [21]

Freud pritiahol návštevníkov aj z iných miest. Jedným z nich bol Carl Jung, mladý psychiater pracujúci v zurichskej nemocnici, kde bol asistentom uznávaného odborníka na schizofréniu Eugena Bleulera. Jung prišiel do Viedne v roku 1907 a Freudove postavenie a genialita naňho urobili veľký dojem. Privedenie Junga a jeho kolegov z Zurichu bolo pre Freuda dôležité, lebo všetci boli nežidia a požívali prestíž oficiálnej psychiatrie. [22]

Freud si robil starosti, aby psychoanalýza nebola označená za čisto židovskú vedu. Jung bol preňho nesmierne dôležitý, lebo predstavoval most so svetom nežidov. Keďže Jung bol nežid, bol jediným dôležitým členom prvej skupiny psychoanalytikov, o ktorom si Freud myslel, že by mohol vzbudzovať rešpekt okolitého sveta. [23]

Stredajšia spoločnosť sa v roku 1908 premenovala na Viedenskú psychoanalytickú spoločnosť. S kontaktmi v Európe a Amerike sa jej prvého medzinárodného stretnutia v rakúskom Salzburgu zúčastnilo 42 psychoanalytikov. Freudove nezvyčajné úspechy v psychoanalýze otvorili nový svet chápania a terapie. Jeho intolerancia voči myšlienkam iných však čoskoro viedli k vnútorným konfliktom s jeho kolegami. [24]

Freud založil Viedenskú spoločnosť ako fórum, kde sa malo diskutovať o jeho myšlienkach. Novým myšlienkam bol naklonený len vtedy, keď ich vedel zapracovať do svojich existujúcich teórií. Alfred Adler pracoval v spoločnosti od jej vzniku, ale keď rozpracoval vlastné myšlienky, Freud ho donútil odísť. Carlovi Jungovi Freud napísal: „Unavený po boji a víťazstve ťa týmto informujem, že včera som donútil celú Adlerovu skupinu odísť zo spoločnosti.“ [25]

Keď Jung vydal knihu, ktorá vzniesla otázky o Freudovej teórii sexuality, Freud sa opäť prejavil intolerantne a uvoľnil sily, ktoré zničia ich priateľstvo. Freud označil Jungove myšlienky za „abnormálnosť“ a „chorobu“ a napísal mu, „celkom sa zriekame svojich vzťahov.“ Jung akceptoval Freudov návrh a bol zbavený funkcie prezidenta Medzinárodnej psychoanalytickej asociácie. Keďže sa neuspokojil s útokom na Junga len v ich súkromnej korešpondencii, Freud vydal knihy, v ktorých zavrhoval Jungove pôvodné príspevky ako „rozprávky“ a „okultizmus.“ [26]

Prvá svetová vojna zdanlivo potvrdila Freudovu predstavu človeka ako iracionálnej, emóciami a podvedomým ovládanej bytosti. Psychoanalýza ako intelektuálne hnutie a metódy liečby sa vo svete stávali čoraz vplyvnejšími. Freud však naďalej požadoval neochvejné dodržiavanie jeho doktrín a kolegovia, ktorí vyjadrili vlastné názory, sa s ním dostali do konfliktu. Napokon sa jeho najvernejšou a najoddanejšou žiačkou stala jeho dcéra Anna Freudová. [27]

Židovský vynález

Freud bol v skutočnosti potomkom tradičného chasídskeho židovského prostredia. Dá sa povedať, že jeho vynález psychoanalýzy mal pôvod v židovských tradíciách a komplexoch. Napríklad, nikdy nemal odvahu prezradiť svetu, že jeho slávny Oidipovský komplex je v skutočnosti charakteristický židovský komplex. Ako dobrý Žid premietol neurózu judaizmu na zvyšok ľudstva, pričom využil grécku legendu, aby gojímovia jeho „objav“ ľahšie prijali. [28]

David Bakan píše: „Základná kritika doktríny Oidipovského komplexu spočíva v tom, že je namodelovaný v súlade s konkrétnym typom rodinnej konštelácie, akú nájdeme vo Freudovej dedičnej kultúre. Tvrdí sa, že Freud sa dopustil omylu etnocentrizmu, že príliš zovšeobecňoval na základe konkrétnej kultúry.“ [29] Ako naznačuje Bakan, Freudov Oidipovský komplex je v skutočnosti špecifickým znakom Židov. [30]

David Bakan tiež demonštroval, že psychoanalýza je vo veľkej miere odvodená z metód židovskej kabaly a Talmudu. Píše, napríklad, že základné princípy výkladu snov, ktoré Freud používa, sa nachádzajú už v Talmude. Freud doslova povedal, že v psychoanalýze analyzoval človeka tak, ako Židia po stáročia analyzovali Tóru. [31]

Emmanuel Ratier zdôraznil Freudovo členstvo v slobodomurárskej sekte B’nai B’rith, odnoži slobodomurárstva vyhradenej výlučne pre Židov. V rokoch 1900 až 1902 sa Freud podieľal ako zakladateľ na vytvorení druhej lóže B’nai B’rith vo Viedni, Lóže harmónie. [32]

Yosef Yerushalmi píše, že Freudova psychoanalýza je židovská veda:

História urobila zo psychoanalýzy „židovskú vedu.“ Aj naďalej je takto napádaná. Zničili ju v Nemecku, Taliansku a Rakúsku a preto odišla do exilu do všetkých kútov sveta. Nepriatelia i priatelia ju tak aj naďalej vnímajú. Samozrejme, v súčasnosti existujú uznávaní odborníci, ktorí nie sú Židia… Ale predvoj hnutia zostal v posledných 50 rokoch predovšetkým židovský, akým bol od začiatku. [33]

Dr. Kevin MacDonald píše:

Očividný rasizmus a jasné výroky o židovskej etnickej, duchovnej a intelektuálnej nadradenosti obsiahnuté vo Freudovom poslednom diele, Mojžiš a monoteizmus, nemožno chápať ako odchýlku od Freudovho myslenia, ale ako jeho hlavné postoje… Podotkol som, že pred vzostupom nacizmu mala dôležitá skupina židovských intelektuálov silný rasový cit pre židovský národ a cítili rasové odcudzenie od nežidov; niektoré ich výroky sa dajú vysvetliť jedine tak, že naznačujú pocit židovskej rasovej nadradenosti. Psychoanalytické hnutie bolo dôležitým príkladom týchto tendencií. Charakterizovali ho myšlienky židovskej intelektuálnej nadradenosti, rasového povedomia, národnej hrdosti a židovskej solidarity. [34]

Záver

Sigmund Freud bol vedecký podvodník. Americký advokát a politický komentátor Ben Shapiro píše:

Prvým serióznym obhajcom myšlienky, že ľudia nie sú viac racionálni, slobodní aktéri, pochádza od Sigmunda Freuda (1856-1939). Freud bol šarlatán, fenomenálny publicista, no hrozný praktizujúci psychológ. Bol to šarlatán, ktorý bežne predpisoval liečbu škodlivú pre pacientov, potom písal fiktívne články, v ktorých sa chvastal svojimi fenomenálnymi výsledkami. Na jednej prednáške z roku 1896 tvrdil, že odhalením sexuálnej traumy z detstva vyliečil asi 18 pacientov; neskôr sa priznal, že nevyliečil nikoho. Sám Freud vyhlásil, „V skutočnosti nie som človekom vedy, ani pozorovateľom, ani experimentátorom, ani mysliteľom. Podľa temperamentu nie som nič iné než dobyvateľ – dobrodruh, ak to mám preložiť – so všetkou zvedavosťou, odvahou a húževnatosťou typickou pre človeka tohto druhu.“[35]

Dr. David Duke píše, že veľká časť úvodného kurzu do filozofie, ktorý podstúpil na Louisiana State University, sa sústreďovala na Sigmunda Freuda. Duke trefne tvrdí: „Rád som ho nazýval Sigmund Fraud (podvod – pozn. prekl.).“ [36]

Poznámky

[1] http://www.adherents.com/people/100_scientists.html.
[2] Thornton, E. M., The Freudian Fallacy: An Alternative View of Freudian Theory, Garden City, N.Y.: The Dial Press, 1984, str. ix.
[3] Noland, Richard W., Sigmund Freud Revisited, New York: Twayne Publishers, 1999, str. 1-2.
[4] Tamtiež, str. 2-4.
[5] Breger, Louis, Freud: Darkness in the Midst of Vision, New York: John Wiley & Sons, Inc., 2000, str. 30.
[6] Tamtiež, str. 2-3.
[7] Crews, Frederick, Freud: The Making of an Illusion, New York: Metropolitan Books, 2017, str. 235.
[8] Breger, Louis, Freud: Darkness in the Midst of Vision, New York: John Wiley & Sons, Inc., 2000, str. 1.
[9] Tamtiež, str. 62-64.
[10] Tamtiež, str. 86.
[11] Crews, Frederick, Freud: The Making of an Illusion, New York: Metropolitan Books, 2017, str. 242, 248-249.
[12] Tamtiež, str. 248-249.
[13] Tamtiež, str. 249.
[14] Tamtiež, str. 251.
[15] Tamtiež, str. 251-252.
[16] Noland, Richard W., Sigmund Freud Revisited, New York: Twayne Publishers, 1999, str. 39.
[17] Tamtiež, str. 50-54.
[18] Tamtiež, str. 58, 70-71.
[19] Crews, Frederick, Freud: The Making of an Illusion, New York: Metropolitan Books, 2017, str. 452.
[20] Tamtiež, str. 451.
[21] Breger, Louis, Freud: Darkness in the Midst of Vision, New York: John Wiley & Sons, Inc., 2000, str. 173-174.
[22] Tamtiež, str. 175.
[23] Bakan, David, Sigmund Freud and the Jewish Mystical Tradition, New York: Schocken Books, 1965, str. 122.
[24] Breger, Louis, Freud: Darkness in the Midst of Vision, New York: John Wiley & Sons, Inc., 2000, str. 179, 193.
[25] Tamtiež, str. 194, 203-204.
[26] Tamtiež, str. 208, 217, 230.
[27] Tamtiež, str. 269, 288, 299.
[28] Ryssen, Herve, Psychoanalysis of Judaism, White Plains, Md.: The Barnes Review, 2019, str. 389.
[29] Bakan, David, Sigmund Freud and the Jewish Mystical Tradition, New York: Schocken Books, 1965, str. 275.
[30] Ryssen, Herve, Psychoanalysis of Judaism, White Plains, Md.: The Barnes Review, 2019, str. 390.
[31] Bakan, David, Sigmund Freud and the Jewish Mystical Tradition, New York: Schocken Books, 1965, str. 251, 258.
[32] Ryssen, Herve, Psychoanalysis of Judaism, White Plains, Md.: The Barnes Review, 2019, str. 392.
[33] Yerushalmi, Yosef Hayim, Freud’s Moses: Judaism Terminable and Interminable, New Haven, Conn.: Yale University Press, 1991, str. 98.
[34] MacDonald, Kevin, The Culture of Critique: An Evolutionary Analysis of Jewish Involvement in Twentieth-Century Intellectual and Political Movements, Long Beach, Cal.: 2002, str. 108-109.
[35] Shapiro, Ben, The Right Side of History: How Reason and Moral Purpose Made the West Great, New York: Broadside Books, 2019, str. 166.
[36] Duke, David, My Awakening: A Path to Racial Understanding, Mandeville, La.: Free Speech Press, 1999, str. 494.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: John Wear