Európski vedci dokázali, že iniciátori veľkého multikultúrneho dobrodružstva bojujú proti prírode. Denník The New York Times uverejnil informácie o štúdii holandských vedcov, z ktorej vyplýva, že vedecky preukázaný etnocentrizmus, čiže preferencia skupiny, ktorej je človek súčasťou, je prirodzený, a to ako po chemickej tak i biologickej stránke. Hormón oxytocín je nazývaný „hormónom lásky“, pretože je vylučovaný hypotalamusom o.i. i v priebehu sexuálneho styku, kojenia a pôrodu. O tomto neuropeptíde je známe, že pozitívne pôsobí na tvorbu puta k vlastným deťom, romantických vzťahov medzi dospelými a dôvery vo vnútri spoločenstva. Nový výskum však došiel k poznatku, že oxytocín zabezpečuje, že ľudstvo svoje sympatie vyjadruje vo vyššej miere v rámci jednotlivých oddelených etnických skupín. The New York Times vo svojom článku s názvom „The Dark Side of Oxytocine, Hormone of Love (Temná strana oxytocínu, hormónu lásky) uvádza: „Láska a dôvera, ktoré sú dôsledkami jeho pôsobenia, nie sú zamerané voči svetu ako celku, ale iba voči príslušníkom vlastnej skupiny. Ukázalo sa, že oxytocín je hormónom klanu, nie univerzálneho bratstva. Psychológovia pokúšajúci sa špecifikovať jeho úlohu došli k záveru, že pôsobí ako prostriedok ľudského egocentrizmu.“ Tento záver je výsledkom rozsiahlych výskumov vedených tímom holandských psychológov na čele s doktorom Carstenom K.W. De Dreumom z Amsterdamskej univerzity. Pred niekoľkými dňami bola na internete publikovaná ich štúdia s názvom „Oxytocin promotes human ethnocentrism (Oxytocín podporuje ľudský etnocentrizmus). De Dreu v ňom píše, že „etnocentrizmus je jednou z najzákladnejších ľudských vlastností, ktorá nemôže byť vymetená prostredníctvom vzdelania.“ Výskumný tím mal k dispozícii skupinu holandských mužov inhalujúcich oxytocín alebo jeho náhražku v podobe placeba, ktorí cca po 40-tich minútach podstúpili sériu testov skúmajúcich ich pocity voči príslušníkom vlastnej etnickej skupiny a tým ostatným. Psychológovia im dali za úlohu stlačiť tlačidlo prístroja po prečítaní dvoch mien, čím bolo následne zistené, že osoby s dávkou oxytocínu v tele odpovedali rýchlejšie, keď sa na displeji objavili holandské mená, na rozdiel od mien arabských alebo nemeckých. Váhanie v prípade cudzích mien odráža averziu voči skupine „tých druhých“. Následne boli skupine predložené dve morálne dilemy, ktorých podstata spočívala v tom, že môžu zachrániť životy mnohých ľudí obetovaním jedinej osoby, ktorá by skončila pod kolesami vlaku. Psychológovia opäť obmieňali holandské, nemecké a arabské mená potencionálnych obetí. Ako píše The New York Times, „osoby, v ktorých telách pôsobil oxytocín boli omnoho viac náchylné obetovať nejakého Muhammada, než Maartensa.“ Výskumníci podotýkajú, že tieto reakcie neboli spôsobené nepriateľstvom voči menšinám, ale vyššou dávkou lojality voči svojej vlastnej etnickej skupine. Vypozorovali tiež, že prítomnosť spomenutého hormónu v tele hrá svoju úlohu pri vzniku ochranného inštinktu v prípadoch, keď sa niekto cíti ohrozený príslušníkom inej etnickej skupiny. Štúdia je postavená na experimentoch, ktoré De Dreu realizoval a vyhodnotil v júni. „Naša štúdia ukázala, že mimo otázok týkajúcich sa spolupráce a benevolencie má oxytocín svoj vplyv i na agresivitu vodičov,“ podotýka De Dreu. Taktiež sa na základe troch ďalších testov ukázalo, že ľudia sú menej povoľní zdielať svoje financie s jedincami nepatriacimi do ich skupiny. Rovnako i pri simulácii väzenských podmienok vyšlo najavo, že študenti, ktorým bola poskytnutá dávka oxytocínu, odmietali spolupracovať s členmi iných skupín zo strachu, že z ich strany bude porušená vzájomná dohoda a ich súkmeňovci budú zničení. Čím väčšia hladina strachu, tým väčšia pravdepodobnosť, že skupina preventívne zaútočí na konkurenčný klan s cieľom ochrániť samú seba. Pokiaľ bude dávka oxytocínu poskytnutá vojakom, „môže sa stať, že budú vo väčšej než obvyklej miere stáť pri svojich spolubojovníkoch a dokonca u nich bude väčšia vôľa k sebaobetovaniu,“ uvádza De Dreu, „viac-menej u nich vzrastie tendencia podniknúť preventívny úder proti nepriateľským silám, dôsledkom čoho bude eskalácia konfliktu.“ Je tiež významným zistením, že na základe toho istého testu nebolo zistené, že by zvýšená miera etnickej solidarity viedla k nevyprovokovaným útokom. I napriek ponukám väčších odmien v prípade, že zaútočia na skupinu, ktorá ich žiadnym spôsobom neohrozovala, vojaci odolali. „Výsledky ukázali, že oxytocín vyvoláva postoj „súdržnosti a ochrany“, v rámci ktorého dochádza k posilňovaniu vzájomnej dôvery vo vnútri skupiny a k vzájomnej solidarity, a defenzívnej, nie však ofenzívnej agresii voči konkurenčným skupinám, sumarizuje De Dreu. Napriek karikatúram rasovo uvedomelých belochov pochodujúcich likvidovať svojich susedov, je biologickou realitou, že etnická solidarita podporuje vnútroskupinovú súdržnosť, altruizmus a ochranu vlastného druhu. The New York Times si pre vyvrátenie týchto argumentov vybral „experta na emocionálne mozgové procesy“ z Národného inštitútu duševného zdravia, Dr. Bruna B. Averbecka. Ten prichádza s hypotézou, že efekty oxytocínu sa týmto spôsobom premietajú do ľudského jednania len v prípadoch, že jedinec nemá o konkurenčnej skupine žiadne informácie. Len čo sa však z tejto neznámej skupiny stane známa entita, mozog sa náhle spoľahne na vedomý úsudok a vrodené, podvedomé a biologické funkcie zostanú v pozadí. Keď bol konfrontovaný s faktami, neskrýval svoje prekvapenie: „Skutočne mi príde prekvapujúce, že tieto neurotrasnmitery v takej podstatnej miere ovplyvňujú sociálne správanie.“ Nový vedecký výskum ukazuje, ako je etnocentrizmus v ľudskej spoločnosti pevne zakorenený a nedá sa mu uniknúť. Zástanci diverzity možno nie sú informovaní o neurologických popudoch, objektívnym pozorovateľom je však známe, že sú univerzálnou veličinou. Multikulturalisti, ktorí bojujú proti poznatkom z modernej biológie, sa nezastavujú v propagácii módnych anti-rasistických postojov v rámci západných kozmopolitných spoločností prostredníctvom školskej indoktrinácie, televíznej propagandy a najrôznejších tréningových programov sociálnej citlivosti. Oxytocín môže podnecovať „sub – rasizmus“, ako bol popísaný Dr. Collinom Liddellom. Výsledky práce Dr. De Dreua naznačujú, že zástanci multietnicizmu nasadajú na mŕtveho koňa, pretože ľudia všetkých rás ho odmietnu na podvedomej úrovni chemických procesov. Expandujúce masy menšinových skupín spôsobujú zmenšenie altruizmu, všeobecnej nedôvery a prispievajú k hlbšiemu a permanentnejšiemu spoločenskému rozkolu. Presadzovanie medzirasových kontaktov je teda v praxi rovno úsilím o konflikt. Dr. De Dreu verí, že tento inštinkt „matky medvedice“ sa vyvinul v priebehu evolúcie. „V prostredí, v ktorom sa pohybovali naši predkovia, bolo pre členov pospolitosti veľmi dôležité zistenie, či sú aj ostatní ich členovia s ňou dlhodobo spojení“, hovorí. Pre potreby dnešnej doby má tento poznatok snáď ešte väčšiu relevanciu, keď zoberieme do úvahy, že obyvatelia Západu sú čim ďalej viac obklopení súdržnými, relatívne uzavretými minoritnými skupinami pripravenými si na nich vyliať svoj historicky podmienený hnev. Oxytocín funguje na oboch stranách. Je možné, že […]