Spracoval: SITRA AHRA

Zločinný útok na Irak a vylúpenie irackého Národného Múzea Bushovou administratívou nebola žiadna náhodná akcia. Bol to výsledok premysleného plánu s cieľom vypľundrovať iracké umelecké a historické poklady.

Akonáhle bol známy plný rozsah rabovania irackého Národného Múzea v Bagdade, bolo jasné, že sa tak nestalo žiadnou náhodou. Bol to skôr výsledok dlho vopred naplánovaného projektu vypľundrovať umelecké a historické poklady, uložené v irackých múzeách.

Ak by bolo Národné Múzeum vykrádané chudobnou luzou, bol by to dostatočný zločin a zodpovednosť by spočívala na americkej administratíve, ktorá odmietla, napriek opakovaným upozorneniam, poskytnúť ochranu bagdadských kultúrnych budov.

Akonáhle zamestnanci múzea boli schopní komunikovať s vonkajším svetom, bolo zjavné, že lúpenie nebolo len tak, sem-tam, náhodné. Bola to práca ľudí, ktorí vedeli, čo hľadali a prišli špeciálne vybavení na svoje rabovanie.

Dr. Dony George, správca bagdadského múzea, povedal: “Verím, že to boli ľudia, ktorí vedeli, čo chceli. Vedľa gypsovej kópie Čierneho Obelisku, jednoducho nevšímavo prešli, ostala nepovšimnutá. To znamená, že museli byť špecialisti. Kópií sa ani nedotkli”.

V rozhovore na britskom Channel 4 News, povedal Dr. Johnovi Curtisovi z britského múzea, že medzi artefaktami, ktoré boli ukradnuté, je napr. posvätná váza Warka, stará 5000 rokov, zlatá loďka nájdená v Ure, akkádsky podstavec pre sochu a asýrska socha. Bolo to, povedal Dr. Curtis, “ako ukradnúť Mona Lisu”.

Prešiel skoro týždeň odvtedy, ako bolo múzeum vyrabované, keď Dr. George bol schopný upozorniť archeológov sveta na to, čo bolo ukradnuté. Americké armádne autority sa ani nepokúsili zamedziť, aby ulúpené predmety opustili Bagdad, alebo zahájili akciu medzinárodného vyšetrovania po ukradnutých artefaktoch.

Amerika upozornená o rabovaní.

Americká neochota zasiahnuť nemôže byť vysvetlená nedostatkom upozornení. Profesionálni archeológovia a historici povedali Pentagonu dopredu o nebezpečí pľundrovania. Dr. Irving Finkel z britského múzea povedal (Channel 4), že rabovanie bolo “úplne predpovedateľné a mohlo byť ľahko zastavené”.

Múzeum bolo obeťou opatrne naplánovaného útoku. Zlodeji, ktorí ukradli najcennejšie diela, prišli pripravení, s náradím na dvíhanie ťažkých predmetov, ktoré ani zamestnanci nemohli premiestniť v galérii a mali kľúče ku trezorom, kde boli uložené najcennejšie pamiatky.

Podobný zločin nebol spáchaný odvtedy, ako Američania a Rusi, po Druhej svetovej vojne, systematicky vypľundrovali nemecké múzeá, galérie, kostoly, vagóny technickej dokumentácie a dokonca vymontovali celé továrne.

Americká (online) publikácia “Business Week magazine”, zosumarizoval tému vopred premyslenej prípravy a konšpirácie rabovania irackých múzeí v článku pod titulom “Boli Bagdadskí zlodeji antikvít pripravení?” Článok má podtitul: “Vedeli, čo hľadajú, pretože ‘díleri’ si objednali tie najdôležitejšie kusy dávno dopredu”. (A kto sú v Amerike tí ‘díleri’, tiež nie je tajomstvo, poznáte ich podľa mien; pozn. aut.).

Pripadalo to, ako keby títo páchatelia čakali na pád Bagdadu, aby sa dali do ‘práce’. Gil J Stein, profesor archeológie na Univerzite v Chicagu, ktorý pracuje na vykopávkach v Iraku 80 rokov verí, že ‘díleri’ si objednali tie najôležitejšie kusy dávno dopredu. “Zaujímali sa o veľmi špecifické artefakty”, povedal, “vedeli, kde majú hľadať“.

Od Vojny v Zálive (Gulf war), v roku 1991, obchody boli zaplavené irackými antikvitami z múzeí, ktoré boli vyrabované a z archeologických nálezísk, na ktoré bolo zaútočené buldozérmi. Toto pľundrovanie irackého kultúrneho dedičstva len povzbudilo apetít zberateľov, ktorí sú už zodpovední za lúpenie archeologických nálezísk na Ďalekom Východe, Latinskej Ameriky, Egypta a talianskych archeologických nálezísk.

Kolapsom globálnych akciových obchodov, umelecké práce a antikvity sa začali považovať za hodnotnejšie, ako investície (secure investments) udržujúc v chode už obrovský podzemný market.

Obchodovanie antikvitami.

Ilegálny obchod s antikvitami, považovaný za tak lukratívny, ako obchod s drogami, s ktorým je často prepojený, podľa oznámenia McDonald Inštitútu pre Archeologický Výskum “Nezákonný obchod Antikvitami”: Deštrukcia Svetového Archeologického Dedičstva”, vydaného v roku 2001, Londýn a New York sú hlavné strediská pre tento obchod.

Švajčiarsko, ktoré povoľuje, aby bol umeleckému predmetu, ktorý je v krajine päť rokov, udelený legálny titul, je kľúčový vývozný bod.

Profesor Lord Renfrewof Kaimsthorn, riaditeľ McDonald Inštitútu v Cambridge, povedal na tlačovej konferencii, že obchod pokračuje, pretože “vláda je vo vrecku obchodu s umením, ktorý chce udržiavať tok antikvít” a dodal “To je škandál”.

Keď sa prezradila správa o lúpení, britský ministerský predseda, Tony Blair, zorganizoval narýchlo tlačovú konferenciu v britskom Múzeu, na ktorej

sekretárka kultúry, Tessa Jowell, prisľúbila oficiálnu podporu na ochranu irackých antikvít. Ale dokonca aj zatiaľ čo rozprávala, Iracká Národná Knižnica bola pľundrovaná.

Budova, ktorá bola domovom zriedkavých, stáročných, svetlom osvietených kópií Koránu a iných ukážok Islámskej kaligrafie, ako aj nenahraditeľné historické dokumenty z Otomanovho Impéria, bola zapálená, zničiac nevysloviteľné množstvo textov.

Reportér Robert Fisk, ktorý videl plamene, utekal zavolať US ‘marines’, pri pokuse zachrániť niektoré zbierky, ale tí odmietli pomôcť. Fisk napísal v Independent, “udal som lokáciu na mape, presné meno v arabštine aj angličtine. Povedal som, že dym je možné vidieť na tri míle (5km) a zoberie to len päť minút jazdy sa tam dostať. Pol hodiny neskoršie tam nebol ani jeden Američan a plamene šľahali do výšky 50 metrov”.

Po osudnom údeli Bagdadského múzea, prichádzame len k jedinému záveru: generalizované lúpenie a podpálenie knižnice slúžilo na zatajenie väčšieho systematického zločinu – vybrané manuskripty boli ukradnuté pre bohatých zberateľov.

V tomto procese sa zrejme uchýlili ku páleniu kníh – ďalšie americké praktiky (viď knihu “An American Adventure in Book Burning, autor-historik James J. Martin, pozn. aut.)

Úloha ACCP

V pokračovaní dvoch devastujúcich útokov na kultúru, pozornosť sa sústredila na činnosť “American Council for Cultural Policy” (ACCP).

Dokonca britská tlač, ktorá má jeden z najprísnejších zákonov na svete, ohľadne špinenia druhých, ochotne priznala, že ACCP mohla ovplyvniť politiku vlády USA, vzhľadom na iracké artefakty.

ACCP bol sformovaný v roku 2001 skupinou bohatých zberateľov umenia, ako ‘lobby’ proti “Cultural Property Implementation Act”, ktorý sa pokúša regulovať obchod s umeleckými pamiatkami a zastaviť príliv ukradnutých artefaktov do Ameriky.

Obhajovali ‘dílera’ Fredericka Schultza (?!) z New Yorku, ktorý bol obvinený pod National Stolen Property Act; oponuje rozhodnutím z roku 1977 US versus McClain, ako legálnym precedensom v prípade narábania s ukradnutými umeleckými dielami.

V prípade McClain americký sudca priznal, že všetky pred-Kolumbovské predmety, alebo klenoty, prinesené do Ameriky, bez výslovného súhlasu Mexickej vlády, boli ukradnutým majetkom. Mexické zákony považujú všetky archeologické artefakty za štátny majetok a zakazujú ich export.

Mexiko je jednou z krajín, ktoré majú takúto legislatúru.

Ashton Hawkins, vedúci právnik v umeleckých záležitostiach a zakladateľ ACCP, považuje takúto legislatívu za “sebeckú“ (držať si artefakty pre seba).

Odsúdil krajiny, bohaté na archeologické pamiatky, že sa pokúšajú ochraňovať svoje archeologické náleziská a múzeá takýmito opatreniami a argumentuje, že za Clintonovej administrácie takáto ‘sebecká’ politika formovala politiku vlády USA.

Hawkins mal samozrejme svoj zrak upretý na múzeá Stredného Východu. Volal po rozdelení egyptských antikvít, ktoré sú v Káhirskom múzeu – “rád by som navrhol,” prehlásil, “aby Káhirské múzeum ponúklo svetovým múzeám príležitosť obdržať 50 predmetov pre ich zbierky. Ako spätnú návratnosť, múzeá by ponúkli veľmi podstatnú podporu na vybudovanie nového múzea pod Giza plateau – napríklad každý $1 milión”. Zahajovacie stretnutie ACCP sa konalo na Piatej Avenue v byte Guido Goldmana, zberateľa uzbeckého textilu (ďalší, ktorého poznáme podľa mena, pozn. aut.).

Medzi prítomnými bol Arthur Houghton, bývalý kurátor Getty Múzea, Malibu, v Kalifornii, ktorý je notoricky známy vystavovaním prác podozrivého pôvodu.

Hawkins odstúpil v roku 2000 ako prezident skupiny manažérov “Metropolitan Museum of Art in New York”. Inštitúcia, ktorá podľa jej bývalého riaditeľa Thomas Hovinga, vlastní mnoho artefaktov, vylúpených z Etruských hrobiek.

Pred začatím vojny sa ACCP stretli s predstaviteľmi Pentagonu, aby predniesli ich ‘veľké obavy’ o iracké antikvity. Čo tieto obavy znamenali, je evidentné na poznámkach Williama Pearlstcina (ďalší, čo vieme s kým máme do činenia, pozn. aut.), pokladníka skupiny, ktorý taktiež považuje iracké zákony za “sebecké”. ACCP popiera, že chcú aby iracké zákony boli zmenené; avšak vylúpenie múzea a knižnice efektívne obíde tento problém, ak USA zákon týkajúci sa ukradnutých umeleckých predmetov a archeologických materiálov môže byť zmenený.

Profesor práva v Stanforde, John Merryman, člen ACCP, volá po vytvorení “selektívneho medzinárodného zosilnenia kontroly exportu” v americkom súdnictve. Inými slovami, malo by to byť perfektne legálne, importovať predmety ulúpené z Bagdadu, ak sa americké súdy rozhodnú neuznať irackú legislatívu!

Merryman ustanovil princípy tejto organizácie v roku 1998 dekrétom, v ktorom argumentuje, že skutočnosť, že umelecký objekt bol ukradnutý, sama osebe nebráni jeho zákonnému importovaniu do Ameriky. Neslýchané – ale americké! Pokračoval v tvrdení “Existencia trhu zachováva kultúrne predmety, ktoré by ináč mohli byť zničené, alebo zanedbané, udaním trhovej ceny. Otvorene teda, legitímny obchod s kultúrnymi predmetmi sa môže presunúť k ľuďom a inštitúciám, ktorí si ich najviac cenia a je teda najpravdepodobnejšie, že sa o ne budú starať.

Toto je argument ospravedlňujúci sám seba, ktorý zapácha hypokritizmom.

Bohatí zberatelia môžu poukázať na chaos v uliciach Bagdadu, pľundrovanie múzea a horiacu knižnicu ako dôkazy, že Iráčania sú neschopní, alebo neochotní – príliš chudobní, alebo príliš ignorantskí – dozerať na svoje poklady, ktoré by boli bezpečnejšie umiestnené v amerických múzeách, alebo privátnych zbierkach.

Idey ACCP reprezentujú záujmy obzvlášť chamtivých vrstiev americkej vládnucej triedy, ktorá operuje na princípoch, že všetko – dokonca aj predmet neoceniteľnej umeleckej, alebo vedeckej hodnoty – je určovaný “trhovou cenou”.

Čo majú na mysli, je cena. Lebo skutočná hodnota predmetov ukradnutých z múzea v Bagdade a z Irackej Národnej Knižnice, je nevyčísliteľná.

Toto sú doslovne ľudia, ktorí poznajú cenu všetkého, ale hodnotu ničoho.

Pravidlá pre trh, určiť vlastníctvo a prístup k umeleckým dielam a archeologickým nálezom, by umiestnilo tieto artefakty do vlastníctva bohatej menšiny a urobilo by prístup verejnosti ku nim závislý na dobrej vôli ich bohatých majiteľov.

Napriek skutočnosti, že mnohí členovia ACCP sú v spojení s väčšími inštitúciami, ich agenda je v hlbokom rozpore k verejnosti proklamovanej propagácii umenia a archeológii.

Nielenže skúšajú zmeniť zákony v iných krajinách, ale taktiež pracujú proti najprogresívnejším tradíciám americkej spoločnosti, ktorá si vždy cenila svoje

verejné múzeá.

Jedným z efektov lúpenia bagdadského múzea, bolo zničenie katalógov a počítačových záznamov o vlastníctve múzea. Toto zapríčinilo nielen ťažkosti

vysledovať inventár, ale podmínovalo postup trpezlivej archeologickej práce. Zničiť taký katalóg, v obidvoch, symbolickom aj praktickom zmysle; značí sprivatizovať zbierku, pretože jej obsah sa stane neznámy vonkajšiemu svetu.

Úder svetovej kultúre

Bagdadské Múzeum bolo viac ako výstavisko, kde sú vystavené artefakty. Ku všetkým vykopávkam, prevedeným v Iraku medzinárodnými skupinami archeológov, boli uvedené ich identity. Múzeum preto vlastnilo databázu poznatkov, ktorá bola prístupná medzinárodným výskumníkom a bolo centrálou spolupráce pre výskum. Jeho vyrabovanie a zničenie záznamov bolo ranou pre svetový ‘scholarship’. Hrozí vrátiť hodiny/čas späť viac ako o 150 rokov, do doby pred vedeckou archeológiou v Mezopotámii.

Kolíska civilizácie

Irak bol centrom druhej fázy predĺženej neolitickej revolúcie, ktorá začala domestikáciou zvierat a obilnín. V Iraku sa táto revolúcia sa prejavila vo vývoji irigácie, technika, ktorá vo veľkej miere zvýšila produktivitu v agrikultúre. Nadbytok vyprodukovaný irigáciou umožnil vznik prvej civilizácie na planine, v tej oblasti, ktorú kombinované vojenské sily US a UK zredukovali na pustatinu.

V roku 5800 pr.n.l. sa objavili malé poľnohospodárske komunity pozdĺž rieky Eufrat. Za pár storočí sa sformovali do hustých mestských usadlostí, každá niekoľko tisíc ľudí, sústredených okolo ‘templu’, ktorý bol prevážne zodpovedný za dohľad nad irigačným systémom, rozdeľovaním potravín, dovozom kameňa, minerálov a dreva zo susedných pahorkov.

Je to viac ako dve tisícročia, čo tieto Mezopotámske mestá vyvinuli umenie roztápania medi, zlievania bronzu a čo je najdôležitejšie, písmo.

Písmo bolo nevyhnutné pre administráciu miest, ktoré boli závislé na umelom ekosystéme, vytvoreným irigáciou a ktorý potreboval dovoz životne dôležitých surovín.

Písmo umožnilo dramatický intelektuálny vývoj. Čo začalo ako metóda zaznamenávania skladovania a dodávok, stalo sa médiom na písanie poézie, príbehov a histórie. Veda a matematika prekvitali. Sociálna a politická štruktúra Mezopotámskej spoločnosti nemôže byť vysledovaná priamo z jej materiálnych pozostatkov (ruín) a archeológovia sa rozchádzajú ohľadne charakteru a spôsobe vývoja, ale Petr Charvat nachádza v Mezopotámskej spoločnosti (datujúc späť do rokov 3000 pr.n.l.), že “vo všetkých sférach spoločnosti, princíp univerzality a rovnosti bol prvoradý … materiálny životný štandard je vyrovnávaný re-distribúciou … ľudia sa stretávajú, aby diskutovali a rozhodovali záležitosti spoločných záujmov…. Všetci obdržia rovnaké zaobchádzanie v živote a smrti”.

Od roku 3000 pr.n.l. existuje evidencia o sociálnom delení a vznik politickej elity, alebo vládnucej triedy nájdená v “kráľovských pohrebiskách” v Ure, ale niektorí archeológovia spochybňujú takúto charakterizáciu týchto pohrebísk.

V tomto období vyrástli dve veľké civilizácie: na juhu, dnešný Irak, je civilizácia Sumerská a na severe Akkadská, ktoré sú obidve založené na kolekcii “city states” (mestské štáty), ktoré zachovávajú mnohé kultúrne tradície skoršieho obdobia.

Nie skôr, ako 2334 pr.n.l., vzniklo prvé Impérium, pod vládou Sargona z Agade, ktorý zjednotil tieto dve konfederácie.

Sargonove krátko trvajúce Impérium bolo nahradené Ur Namimum v roku 2112 pr.n.l.. Tisíce hlinených tabuliek, ktoré sa zachovali z tohoto obdobia, svedčia o opatrnom zaobchádzaní so zdrojmi, ktoré udržovali toto Impérium pri živote, do roku 1990 pr.n.l., kedy bolo nahradené Babylónskym Impériom, ktoré dosiahlo svoj najvyšší vrchol za Hamurabiho, v roku 1792 pr.n.l..

V polovici 14. storočia pr.n.l., sa vynorilo prvé Asýrske Impérium. Asýrčania dominovali Mezopotámii, ako aj celému regiónu, od Gulfu po Stredozemné more v deviatom storočí pr.n.l..

V roku 612 pr.n.l. Babylónske Impérium bolo zavedené. Ich najvynikajúcejší vládca, Nebuchadnezzar, vybudoval “Babylónske Vysuté Záhrady”, dvojité múry mesta, veľký ziggurat a cestu pre procesie. Zrovnal tiež Jeruzalem so zemou a vzal do zajatia mnoho židov.

Toto poradie Impérií a Perzské Impérium, ktoré nasledovalo, bolo životaschopné nesmiernou produktivitou irigačného systému a komplexným systémom administrácie, ktorá ho udržovala. Tento sofistikovaný systém, ktorý sa v tomto procese vyvinul, vnikol do intelektuálnych systémov neskorších spoločností.

Dokonca Gréci, od ktorých vyvodzujeme meno pre zem medzi dvoma riekami, stáli v úžase nad Mezopotámskymi úspechmi.

Útok na irigačný system

Jedno z ministerstiev, ktoré bolo systematicky ničené v posledných dňoch lúpenia a rabovania, bolo ministerstvo irigácií. Môžeme povedať, že týmto spôsobom sa americká administrácia snaží vohnať Irak späť do ‘doby temna’, i keď Irak nikdy nepoznal dobu temna v takom zmysle, ako Európa.

Impériá môžu vzniknúť, aj padnúť, ale tak dlho, ako irigačný systém funguje, zem medzi riekami môže vyprodukovať viac potravy, ako je potreba. Útokom na irigačný systém, americká administrácia zapríčinila viac škôd v pár týždňoch, ako ktorýkoľvek okupant predtým.

Iracký kultúrny význam neskončil zánikom Perzského Impéria. Počas európskej doby temna, ostal Nebom učenia, zachovajúc za Kalifov Bagdadu klasické texty, stratené na Západe.

Islámsky ‘scholarship’ bol dokázateľne vitálny pre znovuoživenie Aristotelovej filozofie v Európe 13. storočia a Renesancie.

Plný rozsah strát je už možno vyčíslený, ale utajovaný pred svetovou verejnosťou. Čo však je jasné je to, že bol spáchaný nesmierny zločin, nielen proti irackému ľudu, ale proti celej humanite, pretože to je história humanity, ktorá bola napadnutá.

Pre tento dôvod zničenie Bagdadu znamená významný bod na krivolakej ceste administrácie USA, ktorá skúša uvrhnúť svet do nového barbarizmu, ktorý môže zatemniť všetko, čo nám história môže ukázať z minulosti.

Spracoval: SITRA AHRA, z viacerých zdrojov