Autor: Sitra Ahra

Je všeobecne známe (ale médiami cielene zamlčiavané – pozn. red.), že 9 miliónov Nemcov, vyhodených z Východných Teritórií, zahynulo hladom, mrazom, boli postrieľaní, dobití, alebo utýraní k smrti takým, alebo onakým spôsobom.

Ženy a dievčatá vo veku 10 až 80 rokov boli znásilňované.

Pre starcov, ktorí nevládali, lebo boli vyhnaní na pochod peši, ktorí pri caste odpadli únavou, to znamenalo smrť, guľkou do hlavy. Tak bola zavraždená stará matka môjho nemeckého priateľa.

Takto sa milióny otrasených ľudí bez domova, nemocných, hladných, bezmocných a bez akejkoľvek nádeje, ktorí ešte ako tak prežili, potácali po oklieštenom a zdevastovanom Reichu, krajine, z ktorej boli celé továrne “oslobodené”, rozobrané a odvezené preč.

Keď nacisti údajne vzali nejaké umelecké predmety z okupovaného Francúzska – čo nebolo nikdy dokázané – bolo to nazvané “lúpenie”, ale keď Spojenci vzali tisíckrát viac, to sa nazývalo “reparácie”.

Američania

Poklad ulúpený americkým vojakom vrátený:

Čo asi môže byť najodvážnejším aktom lúpenia americkým vojakom, po kolapse Nemecka v roku 1945, sa stalo nesmierne ziskovým pre dedičov (už mŕtveho) amerického vojaka a pre ich právneho zástupcu z Houstonu.

Súkromná západonemecká organizácia “Cultural Foundation of the States” súhlasila zaplatiť 3 milióny dolárov (1,87 miliónov libier), ako “poplatok za nájdenie”, za vrátenie osvietenecky ilustrovaného rukopisu (manuskript) štyroch evanjelií z 9. storočia, v drahokamami, zlatom a striebrom tepanom viazaní.

Tento rukopis zmizol z podzemnej banskej šachty blízko Quedlinburg, štát Saxony-Anhalt, krátko potom, ako američania okupovali mesto 18. apríla 1945. Rukopis bol medzi pokladmi, ktoré boli z Katedrály v Quedlinburgu odnesené obyvateľmi do bezpečia, do bane, v posledných dňoch Druhej svetovej vojny.

Krátko potom, ako prišli Američania, nemecký mestský zamestnanec skontroloval poklady a všetko bolo nedotknuté.

Ale o pár dní neskôr dôležité predmety zmizli. Spolu s nimi štyri evanjeliá, napísané v zlate v roku 840, patriace medzi nemecké národné poklady.

Quedlinburgské poklady, zahrňujúce množstvo iných položiek, boli už po dlhú dobu uznávané ako najdôležitejšie kusy umenia, ulúpené počas, alebo po vojne. Položky, ktoré zmizli s Evanjeliami, stále chýbajú.

Rukopis sa rovná kvalitou, hodnotou a raritou evanjeliu ‘Henry the Lion’ (Henry Levie Srdce), rukopisu, predanému na aukcii za 11,9 miliónov dolárov (7,3 miliónov libier).

Po smrti vojaka, texaského zlodeja v roku 1986, jeho dediči vzali rukopis do Švajčiarska.

Pán Klaus Maurice, generálny sekretár Foundation, povedal, že ho navštívil bavorský ‘díler’ s umeleckými predmetami, ktorý mu povedal, že reprezentuje amerického klienta z Houstonu, ktorý vzal rukopis do Švajčiarska na predaj.

Pán Maurice poslal do Zürichu experta, aby zistil autenticitu rukopisu. Potvrdil, že je to “pravá vec”, ale ak Západní Nemci neponúknu prijateľnú ponuku, môže to byť predané Japonsku.

Foundation ponúkla 3 milióny dolárov, “nie ako cenu, ale ako poplatok za nájdenie”, vysvetlil pán Maurice.

Časť dohody taktiež bola, že identita predávajúceho (potomkov amerického zlodeja), musí ostať neprezradená!

Ale v článku, pod titulom “Vojak bol zlodej umenia”, Times napísal, že zlodej bol Joe Meador z Whitewright, Texas. Bol americký vojak v Nemecku v období konca vojny.

Meador, ktorý zomrel v roku 1980, totiž ukazoval svojim zamestnancom vynikajúce, zlatom a striebrom a bohato zdobené rukopisy, ako priznal byvalý zamestnanec.

Americká armáda túto krádež vyšetrovala, ale skončila v roku 1949, keď Quedlinburg sa stal časťou Východného Nemecka.

Globe & Mail, 25 septembra, 1990, priniesol zprávu Reuter News Agency, pod názvom:

“Zajaté Nazi dokumenty môžu pomôcť zásobovaniu ropou” (Captured Nazi data could help oil supply).

Tu sú výňatky:

”Houston – ukoristené vojnové dokumenty prezrádzajú, ako nacisti udržali svoju “armádu” počas Druhej svetovej vojny, čo môže pomôcť Spojeným štátom uľahčiť ich závislosť na cudzej rope”, povedal univerzitný profesor.

“Dokumenty, uložené vo vládnych centrách Spojených štátov, obsahujú tajomstvo výroby ropy z uhlia, technológia, ktorú nacisti úspešne používali na udržanie svojej “vojnovej mašinérie” v pohybe, povedal profesor histórie na Texas A&M Univerzite, Arnold Krammer.

Informácia (v ukoristenej dokumentácii), zahŕňala detailné výkresy 26-tich výrobní syntetických pohonných hmôt, ktoré Nemecko vybudovalo.

Odhaduje sa, že až 90 % pohonných hmôt používaných Luftwaffe (vzdušné sily), pochádzali z týchto tovární, povedal prof. Krammer.

“Po vojne americká vláda skutočne vybudovala dve továrne v Missouri, z ukoristených (skôr ukradnutých – pozn. aut.) dielov a plánov.

Každá vyrobila denne 200 až 400 barelov

(1 barel = 42 galónov, jeden galón = 4 litre), teda 33 600, prípadne 67 200 litrov syntetického benzínu za cenu 1,6 centov za galón (v amerických dolároch v roku 1950), povedal Mr. Krammer.

“Fungovali tak dobre, že to vystrašilo celý ropný biznis, ktorý presvedčil prezidenta Eisenhowera, aby ich dal zavrieť v roku 1952…” povedal.

“Ale zaviesť túto metódu, vyhovieť ropným potrebám západu, to by zásadne podmínovalo našu vojenskú prítomnosť v arabskom svete, čo by nebolo vľúdne prijaté mocou, vládnucou nad vládou”.

Angličania

“Británia zmeškala… Nemecké maľby predané na aukcii” (THE TELEGRAPH, London).

“Väčšina obvinení za lúpenie umeleckých diel počas Druhej svetovej vojny, je namierených na nacistov a Červenú armádu, zvyšok na všetkých jednotlivcov – vojakov, bojovníkov z iných krajín.

Ale dokumenty v “Public Record Office” v Londýne prezrádzajú, že britská vláda ignorovala radu svojich vlastných expertov a diplomatov, zabaviť v Londýne na konci vojny Nemeckom vlastnené umelecké predmety a antikvity.

Tucty obrazov, ktoré viseli na nemeckom vyslanectve pred vojnou, boli predané na aukcii a niektoré sa znovu objavili na londýnskom umeleckom trhu v posledných rokoch. Zbierky, patriace individuálnym nemeckým diplomatom boli predané, napriek diplomatickej imunite ich vlastníkov.”

Dokumenty, ktoré ‘vyhrabal’ nezávislý výskumník trhu, Ian Locke, hovoria, že ako sa vojna blížila ku koncu v roku 1945, vláda obrátila svoju pozornosť na osud obrazov a antikvít, ktoré tam ostali potom, ako Nemci v zhone opustili londýnske vyslanectvo v roku 1939.

Názor Sir Leonarda Woolleyho, eminentného archeológa, poradcu vlády ohľadom ochrany umenia, bol neoblomný.

V liste, adresovanému “Trading with the Enemy Department”, napísal:

“Bolo úplne kategoricky ustanovené, že umelecké práce sa nemajú považovať za finančné výhody, vhodné ako reparácie, preto predaj obrazov, je vylúčený”.

Ministerstvo zahraničia bolo nešťastné ohľadne predaja obrazov, ale priznali, že government zmenil pravidlá a pripustil, aby sa to stalo (kým bol government prinútený to pripustiť, asi nebude pre nikoho záhadou – pozn. aut.).

Jeden oficiálny hlas napísal:

“Podľa striktného práva, umelecké diela, dokonca ak sú aj majetkom znepriateleného štátu, nemajú byť privlastnené protivníkom; ale ako ja tomu rozumiem, my sme využili moc, ako podmienku kapitulácie, vynútiť aj kapituláciu všetkých nemeckých majetkov v zahraničí”.

Na stretnutí Ministerstva zahraničia a Trading with the En­emy Department, “Ministerstvo priznalo veľkú dôležitosť princípu diplomatickej imunity”, zatiaľ čo iný účastník argumentoval, že ”mali sme požiadavky na toto vlastníctvo nepriateľa, na základe morálnom, ako aj legálnom”.

Trading with the Enemy De­partment vyhral a v Novembri 1946 aukcionár Curtis a Henson obrazy predali.

Obraz Lucasa Cranacha der Ältere “Jesus and St John as Boys”, ‘odpásli’ za ‘švindel’ pod-cenu, 975 kanadských dolárov!

Rusi

“Umenie ‘zachránené’ Sovietmi” New York (UPI)

Tisíce umeleckých prác ukradnutých sovietskymi hordami v Nemecku na konci Druhej svetovej vojny je schovaných v ZSSR, hovorí magazín ART news.

Maľby – vrátane prác Velasqueza, El Greca, Goya, Delacroixa, Daumiera, Courbeta, Maneta, Moneta, Cezanne, Degasa a Renoira – boli považované za stratené, alebo zničené, hovorí sa v článku, spoluautorizovaného Grigorij Kozlovom, predstaviteľom Múzea Privátnych Zbierok v Moskve.

“Množstvo umeleckých predmetov bolo ukradnuté z Rusmi okupovanej zóny, brigádami organizovanými ‘zbierať trofeje’ od porazeného nepriateľa”, hovorí článok.

“Rozhodnutie držať ich v Sovietskom zväze, bolo rozhodnuté Stalinovou vládou a počas rokov Studenej vojny. Ich existencia bola bežne popieraná sovietskými predstaviteľmi”, píše ART news.

Dodáva, že kultúrni predstavitelia diskutovali o možnosti otvoriť tajné depozitáre, ale okolo tohto rozhodnutia bolo mnoho kontroverzií. Vojnová korisť bola stále diskutovaná.

Oznámenie, že Ermitáž v Petrohrade bude vystavovať veľké množstvo impresionistov ukoristených (ukradnutých) z Nemecka po vojne, zrýchlila pulz všade.

Konečne bude odhalené, kde je korisť Červenej armády.

Časopisy v celom svete reprodukovali fotografie, v očakávaní výstavy a vydavatelia v zhone pripravili drahé knihy.

Ale Puškinovo múzeum v Moskve nečakane pretromfol Ermitáž vystavením 63 vo vojne ukoristených obrazov, vrátane Carnacha, El Greca, dvoch Goyov a práce Renoira, Maneta a iných impresionistov.

Nemeckí zástupcovia, ktorí už roky jednali o navrátení týchto prác, boli roztrpčení, že Puškinovo múzeum uskutočnilo túto výstavu bez oznámenia vopred. Puškinovo múzeum predtým poprelo akúkoľvek vedomosť o obrazoch a Nemci sa o nich dozvedeli len vtedy, keď ich vyslanec bol pozvaný na predbežnú výstavu.

Situácia však nebola rovnaká. Rusko dostalo späť väčšinu ich obrazov z Nemecka. “Museli sa podriadiť medzinárodným záväzkom a nemecké vrátiť” – povedal Rainhold Frickhinger, z nemeckého vyslanectva v Moskve.

“Ermitáž mala omnoho lepší prístup, keďže nás informovali skôr” povedal Frickhinger.

“To nám poskytlo čas identifikovať originalitu obrazov a informovať majiteľov. V prípade výstavy v Puškinovom múzeu, sme nemali dokonca ani dosť času zistiť správne tituly niektorých obrazov, nieto ešte ich pôvod”.

Nemcov tiež bolel triumfujúci tón výstavy, nazvanej “Dvakrát zachránené” – čo malo pukazovať na reštauráciu prác, ktoré boli “zachránené” z Nemecka – a ‘show’ bola časťou osláv 50. výročia víťazstva Sovietov nad Nemeckom.

Autority Puškinovho múzea nie sú apologetickí.

“Nikdy som sa necítila vinnou, že sme tie práce mali tak dlho”, povedala Irina Antonova, riaditeľka Puškinovho múzea.

“Som pyšná, ako sme opatrovali tieto práce, lebo teraz ľudia budú mať možnosť ich vidieť. Všetko, čo múzeum urobilo v záujme ich reštaurácie, pomôže zachovať ich hodnotu”.

Antonova sa príliš nemá ku vráteniu obrazov: “Sovietske vojská zachránili tieto práce, zatiaľ čo fašisti zničili naše. Zaslúžime si nejakú kompenzáciu”.

Dve výstavy nie sú však ani zďaleka všetko, čo tieto dve múzeá môžu ponúknuť.

Vladimir Matvejev, zástupca riaditeľa múzea Ermitáž, priznal, že 74 prác, ktoré idú byť vystavené, sú len nepatrnou čiastkou z tých, ktoré sú schované.

Antonova odhaduje, že “Dvakrát zachránené” reprezentuje len jednu šestinu koristi z Nemecka, ktorú drží Puškinovo múzeum.

Bola plánovaná ďalšia výstava výkresov starých Majstrov a Schliemanove poklady z Tróje mali byť vystavené v januári 1996. Väčšina obrazov pochádza z privátnych nemeckých zbierok, vrátane rodín Siemens, Gerstenberg a Koehler, alebo z provinčných múzeí, ako Gotha a Bremen.

Frickhinger povedal: “Mnoho týchto obrazov, ako Cranach, sú nesmierne významné pre mestá, ktoré majú možno len dve, alebo tri väčšie umelecké práce. Tie sú časťou ich kultúry a múzeá nebudú spokojné, pokiaľ ich nedostanú späť.”

S veľkým hurhajom ‘fanfár’ Rusi vrátili niekoľko obrazov bývalému Východnému Nemecku v roku 1960, ale stále si podržali mnoho vybratých predmetov.

Michail Schvidkoi, ruský zástupca ministra kultúry povedal, že okolo pol milióna (!) vojnových ‘artefakt trofejí’, je v ruských rukách. Nemci sa snažia vystopovať okolo 200 tisíc!

Zástupca ministra kultúry povedal:

“V roku 1990, Nemecko a Sovietsky zväz súhlasili vrátiť ilegálne držané umelecké práce. Ale zástupcovia Ermitáže a Puškinovho múzea argumentovali, že táto dohoda zanikla so ZSSR.

Rusi sú obzvlášť vzrušení Puškinovými Goya-mi, vrátane “Carneval”, pretože mesto má len niekoľko skečov a výkresov.

Dvoch Daumierov – Revolt a Laundresses on the Stairs – sú (vôbec) vystavené len piaty-krát.

Je veľký lokálny záujem o dva oleje, od Alexeja Venetsianova – poetického realistu 19. storočia, ktorý sa špecializoval na sedliacke scény – vystaveného v Rusku po prvý krát.

Iné práce zahrňujú Tintorettov portrét a dva anglické obrazy od Georga Morlanda a George Romneyho z 18. storočia.

Pokiaľ sa Nemecko a Rusko nedohodnú v otázke vlastníctva, je neprevdepodobné, že ktorýkoľvek z týchto obrazov bude vystavený mimo Ruska.

A to ešte nie je reč o ukradnutej vedeckej a technologickej dokumentácii v roku 1945 z Peenemünde a vymontovaní celých nemeckých tovární.

A tento národ, ako FÉNIX, povstal z ruín a popola a za pár rokov mal znova najvyššiu životnú úroven v Európe, ak nie v celom svete.

Hitler mal zase pravdu, keď v jednom z jeho posledných prejavov povedal:

“Nemcko nemôže nikdo zničiť!”

Autor: Sitra Ahra, www.protiprudu.org

Zdroj: vlastný archív