Počas rokov 1955 až 1977 som slúžil v námorníctve Spojených štátov, väčšinu času ako pilot. Vďaka tomu som mal možnosť spoznať veľký kus sveta. Lietadlové lode, na ktorých som slúžil, často navštevovali prístavy v Európe, ale aj prístavy po celom svete. Po odchode z námorníctva som mnoho času venoval cestovaniu.

Ako som precestoval veľký kus Európy, mojou najobľúbenejšou krajinou sa stalo Nemecko. Počas návštev som spoznal šťastný, pracovitý, disciplinovaný a civilizovaný národ, v mnohom podobný tradičným Američanom. V ničom sa nepodobali stereotypom po dlhé roky zobrazovaným vo všetkých tých antinacistických filmoch, knihách a článkoch.

Tieto slová píšem vo veku 74 rokov. Moja generácia v skutočnosti vyrastala v záplave protinemeckej propagandy. Boli sme učení – a to doslovne – nenávidieť Nemcov ako národ. Napriek tomu Nemci, ktorých som za tie roky stretol, alebo s ktorými som sa spriatelil, neboli v ničom odlišní od iných Európanov alebo Američanov. Nemali väčšie sklony k násiliu a militarizmu než hocikto iný – ak už, tak ich mali menšie. Nikdy som nepobadal nič, čo by bolo skutočne “zlé” na povahe Nemcov. Je to vysoko kultúrny, vysoko civilizovaný národ v každom ohľade. Ak budeme pozorne skúmať históriu, žiaden nemecký vodca z 30-tych a 40-tych rokov sa veľmi neodlišoval od iných európskych vodcov. Stali sa odlišnými iba vďaka neúprosnej a nenávistnej propagande namierenej proti nim.

Nemecko vďaka výsledku II. Svetovej vojny trpelo omnoho viac, než akákoľvek iná krajina. Okolo 160 najväčších nemeckých miest bolo kompletne zničených leteckým bombardovaním Spojencov a približne 20 miliónov Nemcov zahynulo vďaka vojne. Ešte ani dnes nechce nikto počúvať ich príbehy plné utrpenia, žiadne sympatie nie sú dovolené pre porazených a zneuctených Nemcov. Protinemecká propaganda vypestovala všeobecný pocit, že dostali čo si zaslúžili.

Všetka zodpovednosť za rozpútanie oboch svetových vojen, za všetkých mŕtvych a za všetky škody, ktoré boli ich následkom, bola pripísaná Nemcom (aj keď fakty hovoria niečo iné). Keďže prehrali obe svetové vojny, nebolo im dovolené predložiť ich prípad pred svetový súd, ani prezentovať ich pohľad v žiadnych médiách. Po všetkom tom utrpení históriu písali víťazi. Nikto nepovedal pred Norimberským tribunálom skutočnú pravdu o tom, čo sa dialo počas vojny. Norimberský tribunál nebol ničím iným, ako súdnou fraškou v sovietskom štýle, ktorá porušila všetky štandardy Britskej a Americkej spravodlivosti. Účelom tribunálu nebolo určiť vinu a nevinu, ale dať zdanie legálnosti rozhodnutiu, ktoré bolo dané predom – popraviť nemeckých pohlavárov. Celý Norimberský cirkus bol iba klamstvo a paródia.

Protinemecká propaganda vytvorila klímu nenávisti, ktorá umožnila masívnu deštrukciu a masové vyvražďovanie nemeckých civilistov. Propaganda neúprosne pokračuje aj dlho po vojne, keď už by sa mohlo zdať prirodzeným pre triezvo uvažujúcich historikov, začať mierniť extrémne názory na Nemecko. Fantastické príbehy plné krutosti však počúvame dodnes. Stačí si naladiť History Channel a vidíme ich opakovať znova a znova. Je to rozdiel oproti I. Svetovej vojne. Už zanedlho po jej ukončení boli brutálne príbehy, prisudzované Nemcom počas vojny, odhalené ako zámerné, dobre premyslené klamstvá. Zodpovední muži pozorne preskúmali tieto príbehy a zistili, že žiaden z nich sa nezakladal na pravde. Všetky tieto hrôzostrašné historky boli cieľavedome vymyslené. Ich úlohou bolo získať podporu Britskej verejnosti pre vojnu proti Nemecku a zatiahnuť do vojny Ameriku.

Po II. Svetovej vojne sa dostal do hry iný faktor, vďaka ktorému mohli hororové príbehy pokračovať – na rozdiel od I. Svetovej vojny. Židia využili svetové protinemecké zmýšľanie, ktoré bolo z veľkej časti dielom ich propagandy, aby odôvodnili vytvorenie dlho očakávaného štátu Izrael – vlasti Židovského národa. Cez manipuláciu medzinárodných informačných médií Židia získali celosvetovú podporu. Jadrom boli práve senzačné príbehy o jedinečnom Židovskom utrpení z rúk krutých Nemcov. Tvrdili, že Nemci sledovali systematický plán na vyhladenie všetkých Židov v Európe a do konca vojny sa im podarilo zlikvidovať 6 miliónov. Údajne zhromažďovali Židov z celej Európy, naložili ich do vlakov smerujúcich do tzv. “táborov smrti” a tam boli nahnaní do plynových komôr a zavraždení. Ich telá boli spálené v obrovských krematóriách, samozrejme bez toho, aby boli zanechané akékoľvek forenzné dôkazy. Bez forenzných dôkazov stačili na obvinenie Nemecka výpovede očitých svedkov – jedno aké nedôveryhodné. Nemecko sa stalo vydedencom spomedzi civilizovaných národov.

Ani sudcovia Norimberského tribunálu neboli imúnni voči prívalu protinemeckej propagandy. Už pred začiatkom pojednávaní boli náchylní uveriť ľubovoľnej hororovej historke o Nemcoch. Bez ohľadu na to, ako fantasticky znela. Ďalším faktorom, ktorý predurčil výsledok pojednávaní bolo to, že žalobcovia boli zároveň vyšetrovateľmi, prokurátormi a sudcami. Súdy boli presiaknuté atmosférou židovskej pomsty. V popredí stáli nežidia, ale za ich chrbtami bolo mnoho židovských právnikov, prokurátorov a vyšetrovateľov. Stovky Židov, ktorí len s obtiažami hovorili po anglicky, sa predvádzali v dôstojníckych uniformách Americkej armády. Dvaja z ôsmich sudcov v Norimbergu boli Židia – Robert Falco z Francúzska a podplukovník A. F. Volčkov (skutočným menom Berkman) zo Sovietskeho zväzu. Hlavný prokurátor “Najvyššieho súdu” bol Dr. Jakob Meistner – Žid. Ich prevaha a ovládnutie súdnych procesov bolo zjavné. Ešte aj kat desiatich nacistických pohlavárov odsúdených k trestu smrti, hlavný seržant John C. Woods, bol Žid. Poprava sa uskutočnila 16. októbra 1946, v deň židovského sviatku “Purim”. Podľa Knihy Ester bolo 10 synov Hamana, nepriateľa Židov, popravených práve na deň Purim. Maďarský vojnový žurnalista Louis Marschalko napísal o pojednávaniach: “Norimberský tribunál zamestnáva okolo 3 tisíc ľudí, z toho je 2 400 Židov.” Príbeh Holokaustu, ako ho dnes poznáme, bol vytvorený počas procesov v Norimbergu.

Vďaka obratne pestovanému a propagovanému príbehu o Holokauste boli Židia schopní vymámiť stovky miliárd dolárov od Nemecka a Spojených štátov. Mnoho z týchto peňazí bolo minutých na podporu nového štátu Izrael. Tvrdenie, že Židia v Izraeli “nechali rozkvitnúť púšť”, je pravdivé. Dokázali to za nemecké a americké peniaze. Teraz tvrdo pracujú na vydieraní ďalších Európskych krajín s cieľom získať miliardy za niečo, čo je opovržlivo ale pravdivo nazývané “Holokaustovým priemyslom”. V súčasnosti stále žije viac než pol milióna takzvaných “obetí Holokaustu”, poväčšinou v Izraeli a Spojených štátoch. Od nemeckej vlády dostávajú doživotné penzie. Kto je vlastne “obeť Holokaustu”? Každý Žid, ktorý žil počas vojny na území pod kontrolou Nemecka, bez ohľadu na to, či žil v koncentračnom tábore alebo si hovel v lone luxusu, je obeťou Holokaustu a teda je spôsobilý na poberanie penzie od Nemecka. Navyše aj každý Žid, ktorý bol donútený opustiť Európu počas nacistickej éry, je obeťou Holokaustu. Kresťanské obete nárok na penzie nemajú a to bez ohľadu na to, aké hrôzostrašné sú ich skúsenosti. “Šoa” je hebrejské slovo pre Holokaust. Vtipkuje sa, že “nie je taký biznis, ako šoa biznis”. Celé to Holokaustové vydieranie sa nestalo ničím iným, ako nekonečným vydieraním Európskych krajín a obzvlášť Nemecka. Príbeh o Holokauste má ale ešte aj iné použitie. Je pravidelne vyťahovaný vždy, keď je potrebné odzbrojiť verejnosť, ktorá má snahu ochrániť sa pred židovským koristením. Premiér Izraela Netanjahu sa pravidelne dovoláva Holokaustu, aby ospravedlnil útoky Izraela na svojich susedov.

Aby zostal tento vlak s ľahko zarobenými peniazmi v pohybe, je nutné pokračovať v legitimizácii Židovskej histórie ako jedinečnej skupiny obetí. Toto vyžaduje niekoho v roli hlavného prenasledovateľa Židov. K tejto úlohe bolo na večnosť odsúdené Nemecko. Židmi kontrolovaný televízny kanál History Channel – alebo niekedy posmešne nazývaný “Hitler Channel” – donekonečna úspešne opakuje protinemeckú propagandu, udržiava obraz Nemecka ako utláčateľa a Židov ako jedinečnej skupiny obetí. Akákoľvek modifikácia alebo revízia opatrne pestovaného obrazu Nemecka ako monštruózneho zla, obzvlášť pokiaľ by to narušilo obrázok zlého prenasledovateľa Židov, by mohla ohroziť celý príbeh Holokaustu. Preto je príbeh Holokaustu žiarlivo a pozorne strážený Židmi kontrolovanými novinami a médiami. Beda každému, kto ho spochybní. Každý, kto tak urobí, je okamžite atakovaný a pošpinený ako nepríčetný antisemita.

Židia naviac nejavia žiadnu ochotu vzdať sa svojho pochodu za pomstou. Dokonca nie sú ochotní svoju pomstychtivosť ani zmierniť. Starí muži, ktorí trpeli po väčšinu života ako utečenci, sú stále hľadanými osobami ako “vojnoví zločinci”, ktorí budú “odovzdaní spravodlivosti”, alebo bez ceremónií zavraždení na mieste (volajú to odplata). Pritom jediným zločinom týchto starých mužov môže byť iba to, že boli dôstojníkmi alebo vojakmi nemeckej armády počas vojny.

Niekto sa môže pýtať, ako je možné, že uprostred všetkého toho krviprelievania, smrti a ničenia počas II. Svetovej vojny, sa vynoril takzvaný Holokaust ako ústredný príbeh krutosti? Počas vojny zahynulo približne 55 miliónov ľudí, iba malé percento z nich boli Židia – iste iba časť z proklamovaných 6 miliónov. Všetky ostatné bojujúce národy dávno zanechali vojnu za sebou a pokúsili sa zmieriť so svojím bývalým nepriateľom. Len Židia nie! Uplynuli dve tretiny storočia, ale Židia stále živia svoje krivdy, stále budujú múzeá Holokaustu a pamätníky (mimochodom, na účet rôznych štátov) a stále hľadajú nové spôsoby, ako vymámiť peniaze z rôznych krajín ako “kompenzácie”. Ale prečo len Židia by mali byť odškodnení? Mnoho miliónov ľudí po celej Európe stratilo vo vojne všetko.

“Holokaust” sa počas rokov vyvíjal a stal sa národným mýtom Židov so všetkými znakmi náboženstva, kompletne aj s vlastným Satanom – Hitlerom. Mýtus Holokaustu je pojivom, ktoré drží Židovský národ pohromade ako samostatnú národnosť. Preto je aj pozorne strážený a ochraňovaný. Ako následok tohto konania sú Nemci odsúdení na večnosť do úlohy zlých monštier histórie, bez ohľadu na to, čo hovoria fakty.

Ak by však aj všetky príbehy o krutosti Nemcov počas II. Svetovej vojny boli pravdivé do poslednej bodky, stále sa nedajú porovnať s neľudskými krutosťami páchanými na Nemcoch. Nevyberavé kobercové bombardovanie nemeckých miest, brutálne povojnové vylúčenie celej populácie Nemecka, povojnové konfiškácie Spojencov, Sovietske masakry a politické likvidácie robia z Holokaustu iba trpaslíka pri ničení ľudských životov a civilizácie. Každé konečné účtovanie a vyrovnanie VŠETKÝCH súperiacich strán v II. Svetovej vojne musí mať za výsledok ospravedlnenie sa Nemecku za “jedinečne” barbarské metódy vedenia vojny, alebo za zaobchádzanie s populáciou Nemecka.

Nemecký národ bol spustošený vojnou vo väčšom rozsahu, ako ktorýkoľvek iný národ a to vrátane Židov. V tej istej dobe bol stigmatizovaný ako zlý a bezohľadný strojca vojny. Bol odsúdený zaplatiť neuveriteľnú cenu za zverstvá počas II. Svetovej vojny, ktoré sa pravdepodobne nikdy nestali alebo prinajmenšom sa nestali v uvádzanom rozsahu. Postupom času je stále jasnejšie, že skutočnými obeťami I. a II. Svetovej vojny boli a stále sú Nemci.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Benton L. Bradberry – The Myth Of German Villainy