Nasledujúci text je z knihy „Prečo bojujeme“
Definícia: hlavný nástroj v arzenáli modernej ideológie „pokroku“ a individualistického, rovnostárskeho myslenia, zároveň prostriedok k zničeniu práv národov a k zavedeniu ideovej polície do spoločnosti.
Ako syntéza (často nesprávne pochopenej) politickej filozofie 18.storočia sú ľudské práva nevyhnutnou alfou a omegou dominantnej ideológie. Súčasne s antirasizmom fungujú ako ústredný nástroj ideologického ovplyvňovania más, uniformného myslenia a paralyzovania akéhokoľvek odporu proti nemu. Táto maximálne pokrytecká ideológia sa ľahko zmieri so všetkými sociálnymi bolesťami a legitimizuje každú represiu. Dokonca sa stala akýmsi svetským náboženstvom. Avšak „človek“, o ktorom je tu reč, je iba abstraktná bytosť, spotrebiteľ, resp. zákazník, atóm. Historicky videné je tomu tak, že ideológia ľudských práv bola vypracovaná členmi francúzskeho národného konventu (1792-1795), ktorí tiahli k americkým puritánom. Ideológia ľudských práv dokázala dosiahnuť zdanlivú legitimizáciu tým, že sa odvolávala na dva historické podvody: podvod „dobroty“ a filantropie (ľudomilstvo) na jednej strane a podvod „slobody“ na strane druhej.
„Človek“ (už sám o sebe neurčitý pojem) nemá žiadne „práva“, ktoré by sa ako nemenné a univerzálne vznášali v éteri, ale len také, ktoré vyplývajú z každého jednotlivého kultúrneho okruhu, z každej jednotlivej tradície a dajú sa z nej vysvetliť.
Proti „ľudským právam“ je potrebné postaviť dva základné pojmy: za prvé, pojem práva národov na identitu, za druhé, pojem spravodlivosti, ktorý je v každej kultúre rozdielny a predpokladá, že nie všetci ľudia môžu požadovať rovnaké uplatnenie a vážnosť. Oba pojmy však v žiadnom prípade nie sú založené na predpokladu, že by existovalo niečo také ako univerzálny abstraktný človek, ale predpokladajú existenciu konkrétnych ľudí, ktorí sú zakotvení v určitej kultúre.
Kritizovať svetské náboženstvo „ľudských práv“, nazývané tiež „humanitarizmom“, samozrejme neznamená obhajovať primitívnu surovosť, naopak, práve táto ideológia bola často krycím pláštikom pre barbarstvo a utláčanie (viď napríklad masakry, ktoré boli spáchané na ľuďoch vo Vendée alebo na severoamerických Indiánoch). Ideológia ľudských práv často slúžila ako zámienka k prenasledovaniu v mene „dobra“.
S ochranou jednotlivca má práve tak málo spoločného ako komunizmus, naopak: stále viac sa uplatňuje ako nový, obzvlášť ťaživý represívny systém, založený len na čisto formálnych slobodách. V mene tejto ideológie je tak bez ohľadu na skutočnú demokraciu ospravedlňovaná kolonizácia Európy (je vraj ľahostajné, kto má „právo“ sa v Európe usadiť) alebo tolerancia ku kriminalite, ktorá predsa ničí slobodu, agresívne vojny, ktorú sú vedené v mene „práva na intervenciu“, nevyhosťovanie ilegálnych prisťahovalcov, atď. Na druhej strane táto ideológia mlčí k masívnemu znečisťovaniu životného prostredia alebo k brutalizácii sociálneho správania v priebehu ekonomickej globalizácie.
V neposlednom rade sa ale ideológia ľudských práv osvedčuje ako strategický prostriedok k odzbrojeniu európskych národov tým, že im vo všetkých oblastiach vštepuje pocity viny. Je legitimizáciou ich demisie, ich katatónie. Predstavuje obzvlášť perverzné vyhrotenie kresťanskej útrpnosti a dogmy rovnosti, podľa ktorej sú si vraj všetci ľudia „rovní“.
Ideológia „ľudských práv“ je dnes hlavnou zbraňou k ničeniu národných identít a kolonizácii Európy cudzincami.
autor: Guillaume Faye
spracoval: Aman, protiprudu.org