Nasledujúci text je preklad LXIX kapitoly z knihy Léona Degrella Hitler Born at Versailles. Celú knihu preloženú do angličtiny si môžete prečítať tu: Hitler Born at Versailles

Nikdy v dejinách neexistovala krajina, ktorá by sa volala Československo. V Európe bola známa iba krajina, ktorá sa volala Čechy (Bohemia), ktorá bola súčasťou nemeckého kultúrneho okruhu a provincií Svätej ríše rímskej. Gotické umenie súperom rýnskych katedrál. Kráľmi Čiech boli Habsburgovci a Čechy samotné boli v roku 1914 (spolu s ich susedmi Sudetami, Slovenskom a Podkarpatskou Rusou) súčasťou Rakúsko-Uhorska.

Tých, čo snívali o nezávislých Čechách alebo Slovensku by ste mohli spočítať na prstoch jednej ruky. Jedným z nich bol i bezvýznamný profesor menom Tomáš Masaryk. Bol však viac než len obyčajným profesorom na viedenskej univerzite. Pred Sarajevským atentátom bol vodcom panslavistickej organizácie riadenej z Petrohradu. Tajne bol tým, čím paša v Srbsku. V čase, keď sa už blížila vojna, bol varovaný a rýchlo sa vzdialil do bezpečia Paríža.

Masaryk žil vo Francúzsku 3 roky za peniaze ruského veľvyslanca v Paríži, zatiaľ čo jeho náprotivok Edvard Beneš bol platený Britmi. Po boľševickej revolúcii v roku 1917 platili týchto dvoch panslavistických agentov Spojené štáty.

Masaryk bol tiež vysoko postaveným slobodomurárom zasväteným do lóže Veľkého Orientu, ktorá kontrolovala Francúzsko od revolúcie v roku 1789. Rovnako bol i Beneš zasvätený do tajomstva britských slobodomurárov.

Ako panslavistický agent pracujúci pre ruské expanzívne plány bol v roku 1914 zvažovaný pre zostavenie niekoľkých proruských vojvodstiev, ktoré by v strednej Európe nahradili rakúske a nemecké režimy. Tento plán tiež predstavil západným mocnostiam. Dňa 15. apríla britskému ministerstvu zahraničia všetko previedol do verejnej formy svojim memorandom: „Čechy a Morava sa sformujú do kráľovstva pod správou ruského veľkovojvodu.“ Cár s týmto plánom následne súhlasil, keď sa dozvedel o poľských snahách o vlastný štát na čo poukázal vo svojej knihe Invasion prezident Poincaré.

Masaryk si však neuvedomil, že jeho žiak a spolumurár Beneš proti nemu kuje pikle v súlade s najlepšou slobodomurárskou tradíciou: tajne.

Počas leta 1918 Beneš zariadil Masarykovo zvolenie za prezidenta vtedy ešte neexistujúcej Československej republiky. Tento krok mal vyzerať ako pocta veľkému mužovi, ale v skutočnosti išlo o Masarykovu neutralizáciu. Od tejto doby Beneš ťahal za nitky schovaný za Masarykovým titulom. Parížska lóža Veľkého Orientu, ktorá úplne ovládala francúzsku vládu, podporovala Beneša, ako jedného z dvoch najlepších slobodomurárov, ktorý presadzovali jej politiku.

Masaryk bol poučený, aby nadviazal čo najbližšie vzťahy s prezidentom Wilsonom. Použil svoju výbornú pamäť, aby sa naučil celé kapitoly z niektorých priemerných kníh, ktoré Wilson napísal. Potom ich pred Wilsonom citoval, aby ho ohromil, pričom tvrdil, že vo svojom živote nikdy nečítal niečo tak hlbokomyseľné. Nikto predtým nepreukázal Wilsonovi takú poctu a ten sa v podobnom duchu odvďačil Masarykovi, ktorého považoval za génia. Wilson naslúchal Masarykovým nehanebným úlistnostiam a čoskoro bol jedným zo zástancov založenia Československej republiky.

Masaryk ľahko presvedčil Wilsona, že je jeho povinnosťou priniesť Čechom a Slovákom slobodu, pretože Amerika je nositeľkou pochodne slobody. Vo svojej rétorike tiež sľuboval, že kalvinistické hodnoty zjednotia Čechov rovnako ako Američanov. Wilson tomu všetkému veril a rozhodol sa podporiť Masarykovu spanilú krížovú výpravu za slobodou, i napriek tomu, že si plietol Slovákov so Slovincami.

Beneš a Masaryk sa vyjadrovali o Slovákoch v tom duchu, že ide v skutočnosti o Čechov, čo bolo čoskoro široko akceptované. Nič ale nemohlo byť vzdialenejšie pravde. Slovensko bolo hrdé a nemalo nič spoločného s predstavami ako Masaryka, tak Beneša. Slováci si za svojich zástupcov nezvolili Čechov Masaryka a Beneša. Masaryk nazýval Wilsona „osloboditeľom“ Slovákov, čo však nebolo nič iné, než prvým krokom ku kolonizácii 3 miliónov Slovákov proti ich vôli. (Degrelle počet Slovákov nadhodnotil, v skutočnosti ich boli cca 2 milióny, pozn. prekl.)

S cieľom oklamať dôverčivého Wlisona ešte viac, zorganizoval Masaryk dňa 27.mája 1915 „zmluvu o spolužití“ medzi Čechmi a Slovákmi. Táto „zmluva“ bola podpísaná v Clevelande niekoľkými mužmi slovenského pôvodu, ktorí boli už plne usadenými Američanmi. Cieľom zmluvy bolo zapôsobiť na Wilsona slovenskými snahami o pripojenie k českému hnutiu za slobodu.

Masaryk sa sám vyjadril o tom, ako bola táto podvodná operácia pripravená:

Táto „zmluva“ bola v skutočnosti súkromným súhlasom medzi niekoľkými emigrantmi. V skutočnosti všetci, ktorí ju podpísali, až na dve výnimky, boli emigranti začlenení do svojej novej domoviny. Bol to len zdrap papiera bez akejkoľvek hodnoty alebo sebaväčšej dôležitosti. Táto „zmluva“ bola dokonca podpísaná počas štátneho sviatku, čo ju v rámci amerického práva robilo neplatnou. (Masaryk, The Making of a State)

Napriek tomu tento „zdrap“ papiera uviedol do chodu začlenenie 2 miliónov Slovákov do režimu, ktorého si nikdy neželali byť súčasťou. Beneš organizoval falošné výbory Čechov a Slovákov v Londýne, Amsterdame, Ženeve a Paríži. Tieto výbory v júni 1918 prehlásili Masaryka za prezidenta „Československej republiky“, ktorá samozrejme v tejto dobe geograficky ani legálne neexistovala. Základ všetkých týchto aktivít bol položený Clevelandskou „dohodou“.

Dňa 30. Júla 1918 Masaryk opäť túto „zmluvu“ využil:

„Dňa 19. júla (1918) som podpísal Clevelandskú dohodu z 27. mája 1915 medzi delegáciami českých a slovenských emigrantov v Amerike. Dohoda bola zostavená v duchu uspokojenia túžby malej skupiny Slovákov, ktorí snívali o Boh vie akej detinskosti: autonómnom Slovensku s vlastnou administratívou, parlamentom, súdmi, školami. Bez váhania som v mene českého národa podpísal dohodu prijatú menom Slovákov. (Masaryk, The Making of a State).“

Takto Masaryk bez váhania presadil dohodu, ktorú on sám nazval „detinskou“.

Niekoľko pomýlených slovenských snílkov bolo podvedených podpísaním tohto bezcenného zdrapu papiera, zatiaľ čo si mysleli, že otvárajú cestu k slobode. Ignorantský a naivný Wilson túto smiešnu zmluvu oficiálne uznal a tým i Československý štát, založený v Clevelandu a Pittsburghu.

Muži, ktorí predpokladali, že majú právo utvárať osud Čechov a Slovákov, opustili svoje domoviny už dávno a stratili kontakt s realitou, ktorej čelili ich bývalí krajania. Až na dvoch mužov už ďalej neboli Čechmi a Slovákmi, ale usadenými emigrantmi. Ich bizarná schéma bola predaná Wilsonovi a Spojencom podvodne a bez akýchkoľvek ohľadov na ľudí, ktorých údajne mali reprezentovať.

Nikto sa nepýtal 2 miliónov Slovákov na Slovensku čo si myslia, alebo či vôbec chcú byť súčasťou útvaru s názvom Československo. Bez konzultovania situácie so Slovákmi boli jednoducho hodení do českého mecha ako zemiaky. Wilson bol tak očarený ľstivým Masarykom, že úplne zabudol na sebaurčenie predstavené v jeho 14-tich bodoch.

Nielenže sa nikto nepýtal Slovákov na ich názor, ale dokonca sa im bránilo, aby sa o svojej situácii vyjadrili čo i len jediným slovom. Slobodomurárska vláda vo Francúzsku ich nenávidela, pretože Slováci boli tradičnými katolíkmi. Francúzska slobodomurárska politika bola silne antikatolícka ako doma, tak v zahraničí a Rakúsko-Uhorsko bolo prvé na zozname krajín, ktoré plánovala zničiť. V tomto úsilí mali plnú podporu Britov.

Keď sa Slováci pokúsili dať svetu na vedomie svoj pohľad na vec, boli v Paríži nemilosrdne potlačení políciou. Šokujúce zaobchádzanie s týmito protestujúcimi bolo zaznamenané americkým delegátom na mierovej konferencii, plukovníkom Bonsalom, v jeho knihe Suitorss and Suppliants.

Hrdinom, alebo skôr obeťou, bol slovenský nacionalistický vodca, monsignor Hlinka. V hlboko katolíckej zemi bolo tradíciou, aby ju viedol kňaz. Posledným slovenským vodcom bol monsignor Tiso, ktorý bol českými komunistami v roku 1945 popravený, zatiaľ čo sa modlil a zvieral ruženec.

Monsignor Hlinka si na konci roku 1918 uvedomil, že jeho ľud smeruje do poddanstva. Rozhodol sa poučiť konferenciu v Paríži o pravých túžbach slovenského ľudu. Najprv bol odmietnutý a česká polícia mu na príkaz Beneša zrušila vízum. Hlinka tajne odcestoval do Varšavy, kde francúzsky veľvyslanec podnikol všetko čo bolo v jeho silách, aby mu zabránil v odcestovaní do Paríža.

Nakoniec pápežský nuncius v Poľsku, budúci pápež Pius XI., pomohol Hlinkovi a jeho spoločníkom utiecť nepriateľskému prostrediu vytvorenému mocným francúzskym veľvyslanectvom. Ako utečenci v otrasných podmienkach museli cestovať cez Chorvátsko, Taliansko a Švajčiarsko než dosiahli Francúzsko, opäť tajne. Nemali jedlo ani miesto, kde by zložili hlavu. V Paríži našli prístrešie v kláštore a tak Hlinka mohol upovedomiť Američanov o svojej prítomnosti.

Plukovník Bonsal sa s Hlinkom zišiel:

„Mám skvelé spomienky“, napísal Bonsal, “na stretnutie s týmto slovenským kňazom. Často som o ňom zmýšľal ako o najsympatickejšom mužovi zo všetkých delegátov, s ktorými som sa stretol. Mal tmavé oči, priezračnej krásy, ktoré skutočne boli oknom do jeho duše a zjavnej úprimnosti.“

Otec Hlinka prijal Bonsala vo svojej malej cele. Podal mu list od generála Štefánika, ktorý bojoval vo francúzskej armáde pred tým než bol zavraždený Benešovými agentmi pri svojom návrate na Slovensko. Otcovi Hlinkovi zveril list pre americkú delegáciu:

„Dúfam, že sa čoskoro pripojím k otcovi Hlinkovi a jeho priateľom. Prosím skúste dohodnúť rozhovor s prezidentom alebo štábom plukovníkov. Môžem vám garantovať úplnú pravdivosť toho, čo vám povedia.“

Trvalo takmer tri mesiace, než otec Hlinka so sprievodom dosiahli Paríž a Bonsal naznačil, že prišli takmer neskoro. „Tohto som sa obával,“ odpovedal kňaz, „ale naše meškanie bolo zapríčinené len vďaka mimoriadnym českým snahám držať nás ďalej od Paríža.“

Otec Hlinka tiež vysvetlil, že Slováci sa boja komunistov.

Češi Slovákom povedali, že iba spojenie ich národov ich môže zachrániť pred komunizmom:

„Prečo neskúsiť spojiť sily? V každom prípade to bude iba dočasné opatrenie, ako manželstvo na skúšku. Pokiaľ sa spojenie ukáže ako zlé, každý z nás pôjde svojou cestou.“

Ale ani nie po troch týždňoch maska spadla. „Za tento krátky čas sme pod vládou Čechov trpeli viac než za posledných tisíc rokov. Pamätajte na moje slová. Čas ukáže, že boli pravdivé.“

Bonsal Hlinkovi pripomenul, že „Pittsburgská deklarácia“ garantovala Slovákom autonómiu, na čo mu Hlinka odpovedal, že tá istá deklarácia Slovákom garantovala zastúpenie na mierovej konferencii.

„Museli sme vydržať všetko,“ pokračoval Hlinka, „od českých vojakov a pražských politikov. Češi považujú Slovensko za kolóniu a zaobchádzajú s nami ako keby sme boli divochmi z Afriky. Títo cudzinci prehlasujú, že patríme k rovnakému národu, ale len čo dostanú šancu, zaobchádzajú s nami ako s nevoľníkmi.“

Bensal Wilsonovi ohlásil všetko čo sa dozvedel a ten bol ohromený zistením, že existuje rozdielny pohľad na vec medzi Čechmi a Slovákmi. Keď si uvedomil, že bol oklamaný, nahnevane prerušil Benešov prejav na konferencii zo dňa 5. mája 1919: „Formálne prehlasujem, že za žiadnych okolností som nikdy nepovažoval verejnú konzultáciu na Slovensku za nadbytočnú.“ (Conference Transcript Folio IX, series XXI, dossier G/L)

Beneš vedel, čo môže od referenda na Slovensku očakávať a tak odstránil pôvodcu týchto nebezpečných myšlienok. Požiadal Tradieua, aby prijal okamžité opatrenia. Tradieu bol rád za svojho spolusprisahanca. V noci ďalšieho dňa francúzska polícia vtrhla do kláštora a odvliekla Hlinku i s jeho doprovodom. Boli vyhostení z Francúzska ešte tú istú noc.

Keď sa Bonsal vrátil, aby so slovenskou delegáciou prebral ďalšie záležitosti, našiel iba prázdne cely. Opát kláštora všetko Bonsalovi objasnil: „Beneš a Tardieu sú na vine.“

Americká delegácia podala oficiálny protest proti Tardieuovi, ktorý odpovedal, že Slováci boli „divní Rusi Karpát“, ktorým bolo ťažké rozumieť rovnako ako je ťažké ich asimilovať. Bolo by absurdné premeniť túto časť Európy v pevnú vládu, bolehlav malých národov.“

Americká delegácia bola otupená touto nehanebnosťou a Tardieu bol varovaný, že nejde „po dobrej ceste k vytvoreniu pevného Československého štátu.“

Potom čo sa jeho ľudia dostali z rúk francúzskej polície, vydal sa Hlinka späť na Slovensko, kde pokračoval vo svojom boji na obranu svojho národa. Ten ho chcel zvoliť do parlamentu, čo sa Čechom nepáčilo.

„Hlinka,“ píše Bonsal, „sa rozhodol prijať svoje zvolanie, aby tak mohol bojovať za slobodu svojich ľudí. Niekoľko týždňov pred voľbami vtrhla česká polícia do Hlinkovho domu uprostred noci a odvliekla ho do väzenia ďaleko od ľudí, ktorí ho obdivovali. Mesiace sa s ním zaobchádzalo s takou krutosťou, že jeho zdravie bolo ťažko poškodené. Nebohý otec Hlinka si zaslúžil viac než túto tŕňovú korunu. (Suitors and Suppliants, str, 217)

V skutočnosti bol Hlinka vo väzení niekoľkokrát surovo zbitý. Takto skončili snahy Slovákov presadiť svoje právo na sebaurčenie.

Slováci neboli jedinými ľuďmi, ktorí sa stali obeťami českej nenásytnosti. Bolo tu tiež 691 923 Maďarov a 640 000 Rusínov, ktorí rovnako ako Slováci, okamžite dostali náhubok. Nad všetkými ostatnými tu tiež boli 3 231 688 Nemocov žijúcich v Sudentoch. Napriek všetkým svojim rozdielom boli títo ľudia spoločne vtiahnutí do poddanstva skrz dobrotu Versaillskej zmluvy.

Češi reprezentovali polovicu „československého“ obyvateľstva podľa údajov zo štatistík poskytnutých Benešom. Podľa iných štatistík boli v menšine. Vytvorenie tohto klobásovitého štátu, dlhého viac ako tisíc kilometrov, bolo umožnené len vďaka európskym slobodomurárom. Tí už dlhú dobu túžili zničiť Rakúsko-Uhorsko, poslednú katolícku baštu v Európe. Slobodomurári zhruba storočie pred tým uskutočnili vo Francúzsku krvavú revolúciu, ktorá im nad touto krajinou dala neobmedzenú vládu. Teraz boli pripravení ovládnuť Rakúsko-Uhorsko. Sudetskí Nemci boli veľmi dynamickým elementom tejto katolíckej ríše a bolo teda pre slobodomurárov dôležité oddeliť ich navždy od zvyšku Rakúska.

Verejnosť je často uvedená do omylu neškodnými aspektmi slobodomurárov, či už išlo o ceremoniály alebo oblečenie. Keď takýto muži stredného veku cítili dôležitosť pri citovaní tajnej prísahy a prevzatí truhly s trojuholníkmi a kružidlami, tak to naozaj nebolo znepokojujúce: rovnako ako ich spôsob hrania sa na voodoo alebo prekonávania ich nedostatočných individualít v skupinovej terapii. Každopádne v roku 1914 znamenali rituály slobodomurárov niečo viac. Boli otrávení vlastnou nenásytnou túžbou po moci. Medzi rokmi 1914 až 1918 slobodomurári okupovali väčšinu dôležitých miest v rade európskych štátov, vrátane armády. Vo Francúzsku od generála Sarraila k Poincaréovi a Tardieuovi, takmer všetci ministri boli fanatickými slobodomurármi.

Slobodomurári boli rovnako činní vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch na všetkých úrovniach vlády, podnikania a médií. Proti tomuto impozantnému poriadku moci stálo katolícke Rakúsko osamotené. Prví Rakúšania čoskoro padli pod údermi sústredeného slobodomurárskeho útoku.

So zánikom Rakúsko-Uhorska v novembri 1918 oznámili sudetskí Nemci svoj zámer vyhlásiť nezávislosť a založiť vlastný štát, čo uskutočnili takmer okamžite. Je ťažké pochopiť, ako mohlo Čechov vôbec znepokojovať toto rozhodnutie. Sudetskí Nemci boli rozdielne etnikum s rozdielnym jazykom, zvykmi a náboženstvom. Boli oddelení od Rakúska a nikto Čechom nedal mandát Rakúsko nahradiť.

Napriek tomu vojaci do Sudet vpadli, aby zvrhli miestnu vládu. Sudetskí ministri boli zavretí do väzenia a zbití, rovnako ako slovenskí vlastenci. Mnoho vidiečanov bolo postrieľaných.

Protesty proti perzekúcii sudetských Nemcov boli umlčané slobodomurárskymi konšpirátormi Benešom, Tardieuom, Poincaréom a ich spojencami. Teraz už nič nestálo Benešovi v ceste, aby rozšíril slobodomurársku vládu nad ďalšími katolíckymi národmi, vrátane 2 miliónov Slovákov, pol milióna Maďarov a 75 000 Poliakov.

Beneš mal plány pre ešte väčšie Československo, od Dunaja k rieke Spree, teda od berlínskeho predmestia k centru Budapešti. Tento plán bol narysovaný v roku 1916 v tichosti lóže Veľkého Orientu. Beneš bol teraz videný v pravom svetle. Pod nápisom „Zničenie Rakúsko-Uhorska“ bola na priamy rozkaz Beneša kartografom Kuuffnerom nakreslená detailná mapa: nové Československo by zhtlo nielen Rakúsku ríšu. Hranice viedli od Budapešti k Drážďanom a južnej časti Berlína, Sliezsko bolo tiež anektované. Plán s mapou bol neskôr uverejnený Delagrave Publishing Company v Paríži.

Ľud strednej Európy, chytený medzi komunistami a slobodomurármi, nemal najmenšiu šancu. Lóža Veľkého Orientu zdieľala rovnaký antiklerikalizmus s komunistami, vždy spoločne pracovali proti kresťanom a usilovali o zničenie Rakúsko-Uhorska.

Moc medzinárodných slobodomurárov bola taká, že Wilson nezašiel ďalej než k slovnému protestu proti zotročeniu miliónov ľudí českými slobodomurármi. Nikto nikdy neargumentoval v tejto situácii jeho Štrnástimi bodmi na sebaurčenie. Beneš v roku 1919 naoko sľúbil, že národy pod správou Čechov dostanú autonómiu. To bolo čisté pokrytectvo od tyrana nosiaceho masku liberálneho štátnika.

V nasledujúcich 20-tich rokoch obrali pražskí slobodomurári podrobenú populáciu o všetku slobodu, dôstojnosť a národnostný charakter. Český jazyk bol prítomný všade: na školách, súdoch, celá armáda bola česká a kontrolovaná českými slobodomurármi. Tí, ktorí odporovali, boli mučení, uväznení alebo zabití. Po 20-tich rokov boli tieto národy nútené znášať útlak svojich slobodomurárskych vládcov. Vyslobodenie prišlo v roku 1938 a slobodomurárska záhuba nad strednou Európou bola zlomená.

Slobodomurárska porážka v roku 1938 a 1939 urýchli začiatok druhej svetovej vojny, kedy medzinárodné slobodomurárstvo vyhlási vojnu zemi, ktorá oslobodila utlačované národy Európy.

Štátny tajomník Lansing to predpovedal správne:

„Versaillská mierová zmluva bude zdrojom novej vojny, rovnako ako je isté, že po noci nasleduje deň.“

Druhá svetová vojna napriek tomu nemala byť náhlou a spontánnou akciou, ale priamym a nevyhnutným dôsledkom zlých zmlúv z Versailles. Vojna samotná bola vyhlásená vo Versailles dňa 28. júna 1919.

Niekto môže argumentovať, že komunisti sa chovali omnoho horšie v roku 1945 než Spojenci v roku 1918, ale výsledky, pokiaľ ide o utrpenie, neboli príliš rozdielne. Okrem toho, mierotvorci z roku 1919, na rozdiel od Stalina, sami seba obliekli do liberalizmu a humanistickej slušnosti. Komunistické barbarstvo bolo nepopísateľné, ale zodpovedalo predpokladanému vzoru vytvorenému v roku 1917. Komunisti vraždili a vraždia, sľúbili iba teror. Na druhej strane, Spojenci boli slušní, civilizovaní ľudia, tí najlepší z liberalizmu a demokracie, ktorí neustále zrádzali všetky princípy, ktoré tak hlasno proklamovali. Vzali späť svoje slová, zradili svojich priateľov, ale nie iba raz, desaťkrát. Spáchali zločin proti duchu. Predajnosť, zrada, chamtivosť, hlúposť a pokrytectvo získali v ich réžii nový rozmer. Smrteľne podkopali základy Západnej civilizácie.

Každopádne v Prahe sme boli iba na pol cesty do Golgoty: 10 ďalších krajín čaká na svoje ukrižovanie.