Nedávne udalosti nám opäť pripomenuli, že islam je nebezpečne nezlučiteľný s tým, čo sa zvykne označovať ako západné hodnoty. Vražda niekoľkých zamestnancov francúzskeho magazínu Charlie Hebdo je násilnou pripomienkou tejto skutočnosti.

Ale je zaujímavé, že niektorí komentátori (vrátane mňa) si začínajú všímať, že „západné hodnoty“ reprezentované Charlie Hebdo sú v skutočnosti úplne v rozpore s čímkoľvek, čo by mohlo byť považované za autenticky európske. Nový preklad knihy Sex a perverzia od Guillaumea Fayea vydavateľstvom Arktos je vítaným a aktuálnym príspevkom k tejto práve prebiehajúcej diskusii. Faye si jasne uvedomuje, že anachronistické prístupy islamu k sexu a sexualite sú absolútne v rozpore so západnou sexuálnou morálkou a navyše dnešná západná sexuálna morálka je sama o sebe odchýlením (deviáciou – perverziou) od tradičných západných hodnôt. Jeho tvrdenie, že individualizmus kresťanstva je koreňom súčasnej sexuálnej znudenosti Západu robí túto knihu kontroverznou – ako pre spoločenských konzervatívcov, tak i islamofilnú ľavicu.

Fayeho primárnym záujmom je úpadok rodiny a následný pokles európskej pôrodnosti. Jeho kritériom, na ktorom stavia všetky svoje úsudky je, že pokiaľ niečo škodí pôrodnosti, potom je to škodlivé samo o sebe. Ale práve tento náhľad vedie k niektorým prekvapivým záverom, obzvlášť v prípade jeho uvoľneného prístupu k homosexualite, téme, ktorá je predmetom rozdelenia krajnej pravice. Faye tvrdí, že jeho úsudok je vedený Aristotelovou „zlatou strednou cestou“, ktorá mu umožňuje získať vyvážený a zdravý postoj medzi na jednej strane sexuálnym moralizmom, a na druhej strane prílišnou sexuálnou neviazanosťou.

Faye stavia rodinu do centra svojej diskusie, pretože práve ona je nevyhnutným a najlepšie vyvinutým prostriedkom pre pokračovanie rodu. Neodolateľným trendom posledných desaťročí bolo podkopať stabilitu rodiny v prospech hľadania individualistického potešenia. To malo za následok menší počet manželstiev a pôrodov, keďže jednotlivci sa zapájajú do sérií sterilných sexuálnych vzťahov. Riadny manželský element v sexuálnych vzťahoch z veľkej časti zmizol, čo viedlo k smrteľnému narušeniu jeho spoločenského prvenstva, ktorým by mala byť súhlasná reprodukcia. Podľa Fayea „pár nie je izolovanou romantickou dvojicou, ale ústredným pilierom v architektonickej štruktúre rodiny.“

Lenže aby bolo možné posilniť túto štruktúru, Faye neobhajuje návrat ku konzervatívnym rodinným hodnotám. Alebo skôr neobhajuje i obhajuje. Predovšetkým chce, aby existovalo poctivé pochopenie faktu, že existuje niekoľko odlišných druhov lásky (sexuálna, rodinná, romantická, atď.), ktoré sa však dnes stali škodlivým spôsobom zmätenými a zjednotenými. Buržoáznu rodinu považuje za model vyváženého a bezpečného rámca, v ktorom možno vychovávať deti. Ale kľúčovým k tomu, aby mohla prežiť, je pokrytectvo, ktoré v takomto modeli zákonite existuje a umožňuje mu fungovať. V tomto zmysle následne argumentuje pre rozlišovanie medzi manželskou a sexuálnou láskou, pričom práve sexuálna láska (vo forme nevery a prostitúcie) je nevyhnutnou pre fungovanie prvej menovanej. Niet divu, že Faye je presvedčený, že takéto východisko pre sex mimo manželstva je viac nevyhnutným pre mužov ako ženy, hoci ho pripúšťa i v prípade žien.

Niektorí možno zavetria obratnú formu doublethinku, ktorý umožňuje udržanie manželskej vernosti vylúčením sexuálnej nevery zo zúčtovania. Šikovné ospravedlnenie pre priapických intelektuálov. Ale treba uznať, že vo Fayeho postoji je silný element pragmatickej sexuálnej reálpolitiky. V minulých storočiach tu bolo silné tabu proti otvorenej diskusii o sexuálnych záležitostiach. To bol dôvod, prečo (ako Faye správne poukazuje) bol rozvod vždy viac škandalóznym ako nevera, bol spoločensky neakceptovateľným, zatiaľ čo nevera zostávala mimo dosah spoločnosti. V dnešnej dobe, kedy nikto neudrží svoje ústa viac ako 5 minút potichu pokiaľ ide o sexuálne záležitosti, je ťažké pochopiť, ako vôbec mohla takáto forma nevyhnutného pokrytectva vydržať tak dlho. Čo je podstatným pre jej fungovanie je špecifická diskrétnosť, pokiaľ ide o sexuálne záležitosti, tak aby sa neprejavili v explicitný prejav. A to bol dôvod, prečo boli mnohé tabu presadzované tak striktne. Len čo je v takomto systéme vyslovený explicitný argument, potom jeho skryté aspekty idú do popredia a zničia rozdelenie medzi súkromným a verejným. Neznamená to, že cudzoložstvo je dnes častejšie, ako skôr to, že jeho účinky sú vnímané ako ničivé, skôr než by zišlo z mysle.

Vo svojom diskurze o homosexualite Faye citlivo rozlišuje medzi samotnou praxou a propagáciou homosexuality ako ideologickej normy, ktorá je zneužívaná na podkopanie rodiny. Napriek tomu, že vníma mužskú (čo je však zaujímavé nie ženskú) homosexualitu ako patológiu, nepovažuje ju za samu o sebe za škodlivú. Na druhej strane ideologické zneužívanie homosexuality, ako v prípade problematiky homosexuálnych manželstiev, je podľa neho zhubnou dogmou, ktorá aktívne podkopáva a devalvuje význam rodiny:

„Homosexuálne zväzky vždy zostanú marginálnym fenoménom len s okrajovými demografickými dôsledkami, ktorý nebude mať nejaký väčší vplyv na biologickú kompozíciu Európanov. Navyše ako v prípade všetkého čo je proti prírode, i homosexuálny pár nepotrvá dlho. Homosexuálne manželstvo predstavuje problém, pretože je súčasťou ideologického (nie biologického) rozvracania prirodzeného poriadku.“

Ako dôkaz patologickej povahy homosexuality Faye poukazuje na narcizmus rozmanitých pochodov „hrdosti“ (pride) organizovaných po celom svete:

„Prečo by mal byť niekto hrdý na to, že je homosexuál alebo bisexuál?“, pýta sa, pričom dodáva, že to ukazuje na „hlboký infantilizmus“.

„Človek môže byť hrdým na to, kým sa stal, na to, čo dosiahol, na svoje schopnosti, ale deklarovať hrdosť na sexuálnu orientáciu je sakramentsky nízke nastavenie latky.“

Napriek tomu je Faye úplne tolerantný voči akejkoľvek homosexuálnej alebo bisexuálnej praxi, pokiaľ je vykonávaná v súkromí. Jeho záujem sa týka výlučne ideologického zneužívania takýchto tendencií. Bez ohľadu na to, aký máte postoj k tejto problematike, Fayeho argumenty mi prídu konzistentné, čestné a vyvážené. Je veľavravné a veľmi deprimujúce, že jeho diskurz o homosexualite je uvedený nasledujúcim komentárom:

„Som si vedomý, že nasledujúcim diskurzom porušujem zákony, ktoré obmedzujú slobodu slova vo Francúzsku.“

Keď Faye popisuje homosexualitu ako „proti prírode“ robí to z biologickej perspektívy, skôr ako z morálnej. Ale kresťanstvo je v tomto celkom odlišné. Nazerá na homosexualitu ako morálne chybnú, pretože jedinec sa odchyľuje od prírody. A tu Faye identifikuje fundamentálny problém s kresťanstvom a koreň nášho dnešného sexuálneho zmätku. Faye poukazuje na to, že kresťanstvo zakazuje individuálne lapsusy ako napr. homosexualitu, ale je úplne spokojné s kolektívnymi lapsusmi, ako napr. s rasovým miešaním. V skutočnosti kresťanstvo nemá čo povedať o rasovom miešaní a Faye to dáva do kontrastu s jeho preferovaným aristotelovským pohľadom, ktorý toleruje individuálne odchýlky ako napr. homosexualitu, ale zakazuje kolektívne odchýlky, také ako napr. (sexuálne) vzťahy medzi odlišnými rasami/národmi.

Problém s kresťanským pohľadom je ten, že nazerá na človeka ako na nadradeného a oddeleného od zvyšku prírody. Faye pre to používa termín „antropologický irrealizmus“. Skôr než by vnímalo človeka v rámci širšieho spektra zasadeného do kontextu prirodzenej evolúcie, nazerá naň ako na osobitný prípad. Ide o omyl, ktorý v sekulárnej forme vedie k súčasnej obsesii s rovnosťou. Všetci ľudia sú posvätní, a preto sú si všetci ľudia rovní. V našom prípade sa potom obavy spoločenstva, kto si koho zoberie, stávajú irelevantnými: veď nech ľudia nasledujú svoje srdce a zoberú si kohokoľvek len chcú, bez ohľadu na širšie záujmy.

Ďalšie náboženstvo, ktorému Faye venuje bližšiu pozornosť je islam. Pre účely jeho diskusie je dôležité rozlíšenie medzi ním a kresťanstvom, ktoré je v súčasnosti iba zradnou koróziou, ktorá hnije zvnútra, zatiaľ čo islam je kompletne cudzia viera, ktorá je spôsobilá vyvolať výbušný konflikt. Faye si je vedomý toho, že dôvod radikálne votreleckého charakteru islamu je skôr rasový, než spirituálny. Náboženstvo sa vynára z konkrétnych ľudí a stelesňuje ich existujúce vlastnosti. Preto by nás nemalo prekvapovať, že import veľkého počtu moslimov, ktorí majú veľmi odlišné predstavy o rodových vzťahoch do post-feministických, sexuálne liberálnych európskych krajín bude nešťastím. Politickí lídri všetkých smerov sú neschopní (alebo neochotní) vidieť, že toto je ich nekonečná hanba.

Niet pochýb o tom, že ak by Faye napísal túto knihu o pár rokov neskôr, spomenul by v nej škandál v Rotherhame. Po dobu 16 rokov bolo minimálne 1400 (ide o konzervatívny odhad) bielych dievčat sexuálne zneužívaných (vrátane zdrogovania, znásilnenia a obchodu s bielym masom) pakistánskymi mužmi, zatiaľ čo úrady sa snažili tieto zločiny kryť. Dôvodom pre krytie zločinu bol strach z obvinenia z rasizmu. Niektorí pracovníci sociálky trvali na tom, že násilníci boli priateľmi dievčat (napriek skutočnosti, že dievčatá boli deťmi a muži boli očividne o niekoľko rokov starší), kým vyšetrovateľ ministerstva vnútra, ktorý spomenul etnicitu znásilňovačov bol varovaný, aby to už viac nerobil a za trest bol poslaný na kurz diverzity. Celá špinavá záležitosť ilustruje Fayeho tvrdenie, že média ukazujú prstom iba na “sexuálne monštrá” galského pôvodu. Cieľom je poskytnúť pomoc a konfort propagande, ktorá tvrdí, že páchatelia sexuálnych zločinov (a iných zločinov) pochádzajú zo “všetkých prostredí”. Po Rotherdame môžeme s istotou povedať, že politici a polícia budú aktívne asistovať médiam, ktoré kryjú takéto zločiny. Usvedčená realita Rotherdamu nám naznačuje, že Faye nepreceňuje rozsah tohto problému.

Napriek niektorým Fayeho kontroverzným pohľadom je očividné, že jeho záujmom je z veľkej často chrániť takéto obete pred zbytočným predátorstvom. Píše, “že by sme mali zobrať do úvahy každodenné nešťastie týchto mladých dievčat a dospievajúcich chlapcov … ktorí sa každé ráno, keď idú do školy, musia konfrontovať s barbarmi, ktorí vycítili, že nie sú chránení orgánmi vlastnej krajiny, ani mladými mužmi patriacimi k ich národu – zženštilými, bojazlivými, nehodnými svojich predkov – ktorí by sa postavili na ich obranu.” Faye má tiež cennú pripomienku, že život ženy, obzvlášť mladej ženy, sa počíta viac ako život muža … jednoducho preto, že je matkou, má na starosti reprodukciu a výchovu potomkov.

Tieto pozorovania nám odhaľujú, že Faye je v úplnej opozícií voči prevládajúcej ortodoxii, ortodoxii, podľa ktorej nemáme robiť nič, aby sme chránili naše ženy a deti a ktorá vedia k odpornej inverzii, ktorá vás identifikuje ako nenávistného extrémistu, ak budete hovoriť v mene takejto ochrany.

Kniha Sex a perverzia je v mnohých ohľadoch radikálna. Svojim dôrazom na delenie medzi súkromným a verejným je radikálne v rozpore so spoločenskými normami, ktoré odkázali život v domácnosti do médií, sociálnych sietí a ďalších výdobytkov. Faye však predovšetkým napísal knihu, ktorá sa snaží napraviť nerovnováhu moderného sexuálneho správania a nainštalovať rodinu opäť do stredu našich úvah. Rovnako sa usiluje o obnovu cnosti záväzkov voči komunite nad rýdzo individuálnymi. Jeho snahy presahujú akúkoľvek ideológiu, či už pravicovú alebo ľavicovú, pretože sú v súlade s biológiou a prírodou. V dnešnej dobe je však až prekvapivo ťažké prísť k takejto múdrosti. Knihu Sex a perverzia by si mal preto prečítať každý, kto túto múdrosť hľadá.

zdroj: Christopher Pankhurst

preklad: Aman, protiprudu.org

Prečítajte si tiež:

1. Sú manželstvo a deti spotrebným tovarom?

2. Homosexualita a biely nacionalizmus

3. Ženy a biely nacionalizmus

4. Holokaust a homosexuálne manželstvo

5. Moslimský problém

6. Kontroverzia homosexuálnych manželstiev