Súčasná situácia je zvláštna z jedného zaujímavého dôvodu. Dnes všetci hovoria o fonde obnovy vychádzajúcom z toho, ako Európska únia navrhla realizovať obnovu jednotlivých národných ekonomík po pandemickej kríze. Hádame sa o to, ako použijeme 6 miliárd, presnejšie – všetci o nich hovoria, nikto ich nevidel, je to ako lochnesská obluda a každý si ju predstavuje po svojom. Ale zabúdame na dva zásadné kľúčové momenty. Po prvé, je to pôžička a po roku 2027 ju musíme vrátiť. Po druhé, neriešili sme takzvaný modernizačný dlh, ktorý Slovensko podpísalo pri vstupe do EÚ, kde sa zaviazalo v určitých časových horizontoch bez európskych peňazí modernizovať školstvo, zdravotníctvo na regionálnej úrovni, cestný systém, energetické siete, prispieť k vzdelávaniu obyvateľstva.

A keby sme splnili to, k čomu sme sa zaviazali (väčšina tých projektov končila v rokoch 2012 – 2016), dnes by sme nemali problém s nemocnicami, s tým, že nám deti nie sú schopné učiť cez internet a podobne. Druhý paradox: tieto opatrenia v podstate môžu viesť ku skvalitneniu života každého z nás, lebo je tam aj riešenie ekologických záťaží, devastácie ovzdušia a podobne, ale na ne sme akosi zabudli.

Nikto neurobil analýzu toho, čo by sme mohli použiť ako hlavného ťahúňa Slovenska do budúcnosti. Naše suroviny, ktoré máme na Slovensku, alebo naše mozgy, ktoré máme na univerzitách, v akadémiách atď. Alebo chceme znova dosiahnuť stav, v ktorom ak chce byť niekto úspešný, opustí hranice Slovenska a ide do zahraničia? Prvá, teda kľúčová otázka neznie, koľko dostaneme z Bruselu v rámci fondu obnovy, ale skúsme sa vrátiť k tomu, čo vždy umožnilo Slovákom vydržať a prežiť všetky vojny, stavovské, uhorské, protiturecké a iné a vždy to bol návrat k spolupráci, komunikácii a hľadaniu toho, čo nás spája, nie toho, čo nás rozdeľuje. V konečnom dôsledku každý vidí iný cieľ, nehľadáme to, čo by nás malo zjednotiť.

HISTORICKÉ bohatstvo

Máme skutočne na to, aby sme dokázali vybudovať samostatný, schopný a funkčný štát s tým, že od politických elít až po posledného občana všetci budú skutočne prikladať ruku k dielu, nie podľa politických výzev spojme sa, ale podľa toho, že to tak cítia, potrebujú. Slovensko je okrem Japonska jedinou krajinou na planéte, ktorá má najväčší počet krajinných scenérií skoncentrovaných na najmenšom území. Kríza Covid-19 ukázala, že vzťah k prírode, k svetu, ktorý je okolo nás, začína byť obrovským ťahúňom, zmenou filozofie myslenia a prístupu k sebe i k spoločnosti.

Chceme nechať tento obrovský potenciál nevyužitý? Skutočne musíme hovoriť len o tom, že musím navštíviť Benátky, Maldivy alebo Kajmanské ostrovy, ale nebudeme vedieť to, čo mám doma za chrbtom do vzdialenosti 30 km? Na Slovensku je viac ako 1800 technických pamiatok celoeurópskeho významu. Necháme tie pamiatky spadnúť, až nebude čo zachraňovať, alebo ich zachránime tak, ako navrhla košická Fakulta architektúry a dobrovoľne pripravili projekty revitalizácie týchto technických pamiatok? Sú po celom Slovenku.

Uvedomili sme si obrovský zdroj histórie, pretože prvá banská univerzita v Európe predsa bola v Banskej Štiavnici. Boli sme hlavným centrom výroby mincí. Na Slovensku sú mnohé kultúrne pamiatky celo­európskeho významu, od malieb, literatúry, hudby atď. Nie sme schopní využiť tento potenciál, lebo ho máme zavretý niekde v archívoch, v depozitároch v galérii, ale, nedajbože, aby sme ho niekde vystavili. Niekedy má človek pocit, že sa bojíme vystaviť aj vlastnú históriu, ktorá ukazuje svojbytnosť tohto územia. Ľudia ako palatín Turzo písali väčšinu dokumentov v slovenčine, a nie v latinčine, ani v maďarčine. Takže nemáme národnú hrdosť? A čo takto hrady, ktoré máme na Slovensku? Necháme ich radšej ako kulisy pre nakrúcanie amerických filmov, ale nie sme schopní uvedomiť si historický význam hradov? Veď Slovensko patrilo medzi krajiny s najvyšším počtom hradov ako symbolom vývoja i historickej etapy.

Ale s tým nepochybne súvisí jedna zásadná vec: sme schopní pamätať si vlastnú históriu? A poznáme vlastnú históriu? Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo hovorí väčšine ľudí bitka pri Rozhanovciach, bitka pri Devíne, bitka pri Lamači. Je to obrovské rozpätie: bitka pri Rozhanovciach 13. storočie, bitka pri Devíne a pri Lamači – napoleonské vojny. Veď história kráčala celým územím Slovenska a máme tu stovky pamätníkov toho, ako história prechádzala zo západu na východ a z východu na západ. Ale to by znamenalo, že jedným z prvých fenoménov, ktorý sa musí zmeniť v oblasti výchovy a vzdelávania, je uvedomiť si vlastnú históriu, byť na tú históriu hrdý, históriu vlastného územia, na ktorom žili naši predkovia, žijeme my a pravdepodobne budú žiť aj naše deti. Ak teda nedôjde ku katastrofe. Musíme zmeniť svoj vlastný vzťah k histórii Slovenska, poznávať ju.

AUTOR: Peter Staněk