Niektorí ho považujú za najväčšieho českého básnika dvadsiateho storočia, hoci sám o sebe vravel, že na čele nosí diablovo znamenie, čím narážal na svojho revolučného ducha. Ako večný rebel a ctiteľ pravdy vedel, že demokracia je prostitútka, ktorá sa za výhody vyspí s kýmkoľvek. Je falošná, neuchopiteľná, tisíckrát zneužitá, láka rytierov aj podvodníkov rovnako ako kamarily prospechárov a pokrytcov.

Už je to 27 rokov, čo si náš filmový štáb počas nakrúcania vypočul správu, že odišiel z tohto sveta. Karel Kryl – básnik, bard, hudobník, novinár, politik. Dňa 12. apríla by sa dožil 77 rokov. Rozplakali sa všetci, ktorí ho poznali.

„Úloha osobnosti v dějinách sestává prakticky z ochoty dotyčné osobnosti zemřít nebo nechat se zabít dříve, než stačila odvolat.“

Karel Kryl

Stretli sme sa v zamatových časoch. Všetko vrelo, všade bol chaos… A zrazu zaznela správa, že príde do Bratislavy Karel Kryl. Jeho pesničky zneli u nás doma odjakživa, tak som neváhala ani sekundu. Zobrala som z rádia diktafón, nechala v rozhlase správu, že idem nahrať veľký úlovok. Prebojovala som sa cez davy k nemu a dohodla si exkluzívny rozhovor na lodi do Rakúska, kam zvedavcov a nadržaný ľud s VPN-kármi na čele hnala revolučná vlna.

Padli sme si názormi do oka a celí blažení sme štebotali trištvrte hodiny do mikrofónu. Nanešťastie sa stala chybička. Sedeli sme na lodnej skrutke. Možno sa to volá inak, ale vŕzganie a hluk je to hrozný. Rozhovor bol úplne nepoužiteľný pre profesionálne médium ako je Slovenský rozhlas. Keď ma hanba prepleskla až pod kožu, navrhla som niekoľko stretnutí, aby som napravila, čo som pokazila. Často sme nahrávali u mňa doma, lebo dostať sa do štúdia v rozhlase v časoch revolúcie bolo takmer nemožné. Tak medzi nami vzniklo priateľské puto, nahrali sme pár dialógov, niekoľko reportáží a celovečerný dokument. Takže sme sa na cestách, pri práci, ale aj keď spieval uspávanky mojim deťom, spoznali dosť dobre. Raz sme si dokonca sľúbili, že ten, kto zomrie skôr, odkáže, aké to je. Stalo sa, ale o tom až neskôr.

Najčastejšie sme sa rozprávali o zmysle života a politike. Po nociach aj o láske. Večná Karlova téma a inšpirácia. Dokonca hrubú vojenskú drsnosť považoval iba za prekrytie túžby po nehe a pochopení. Aj svojich dvetisíc zárezov na pažbe bral ako úchylku nízkeho muža, ktorý si musí dokazovať, že je o neho záujem. Typický napoleonský komplex. Vedel o ňom, ale nemohol si pomôcť. Po skončení koncertov neváhal hodiny dávať autogramy a dohadovať si čas a miesto s úlovkami. Jedného dňa mi povedal, že v živote neľutuje nič, iba tú lásku bez lásky, plnú túžby, až po ejakuláciu. Ale za omnoho horšiu považoval slovnú polúciu, ako to nazýval. A to je druhé jeho sklamanie – stretnutie s Václavom Havlom. Myslel si, že už nič nemôže byť obludnejšie než pijacká Havlova kamarila. (Och, ako sa mýlil.) Timur a jeho družina. „Ze sametové revoluce zbyl vpravo mozek, vlevo ruce. Ve všeobecné servilitě sní nevináři o korytě…“ Často mu v textoch opravovali slovo nevináři na novináři, a tak svoj novotvar musel objasňovať. Boli na to dve vysvetlenia: nevináři sú tí, ktorí si myslia, že sú bez viny, a potom ešte tí, ktorí s nikým nepijú, a tak majú smolu. Cesta ku korytu je dláždená počtom vypitých fliaš a kompromitujúcich udalostí. Samozrejme, aj mamonou, ale to je už skôr výmenný obchod, lebo ruka ruku myje. Ľud sa díva, nadáva a robí rovnaké kompromisy okolo plnej misy, len nemá až takú skazenú morálku – a hlavne menej možností.

„Nechceš být malý, černý vzadu? Věz: na ministra bez úřadu dotáhneš to hbitě, jen třeba vědět, že je hlavní smlčet, že imperativ mravní umírá na úbytě.“ Na nedostatok, na žobrotu, na malosť ducha. Na moje optimistické reči o nenásilí zahundral: „Kdo dobrem čelí násilí, jen zřídka vděčnost zplodí, vždyť na konopnou košili zas konopí se hodí, chceš-li ji látat.“ …

AUTOR: Erika Vincoureková