Nie je to tak dávno, čo hŕstka bohatých a vplyvných západných krajín podnecovala vo svete farebné revolúcie a financovala občiansky aktivizmus zameraný na odpor voči takzvaným utláčateľským režimom. Koronavírusovým dusením voľnosti, práv a slobôd sa však utláčateľské režimy zavádzajú aj v transatlantickom priestore. Voľnosť obsiahnutá v pojme liberálna demokracia sa zúžila na neobmedzenú voľnosť pre mocenskú vrchnosť odstavovať demokraciu podľa definície vlády ľudu na vedľajšiu koľaj. To nemôže ostať bez následkov. Nábeh na totalitu vlani zastihol Európanov nepripravených klásť významnejší odpor. Opakované predlžovanie núdzového stavu je však také dlhé, že nesvojprávna verejnosť už prekonala fázy prekvapenia, zúfalstva a letargie. Precitá do fázy rozhorčeného a sebazáchovného odhodlania odmietať útlak, odporovať mu, neposlúchať, nespolupracovať a protiviť sa.

Tlak a protitlak

Nič nového pod slnkom, povzdychnú si trpko príslušníci strednej a staršej generácie Stredo­európanov. Mnohým nevymizli z pamäti osobné spomienky na atmosféru politického a psychologického despotizmu, ani na metódy, ako sa mu dalo odolávať, obrusovať jeho hrany, neutralizovať jeho ničivosť, objavovať v ňom diery, využívať jeho slabiny, spochybňovať jeho vierohodnosť, vystavovať skúškam pravdy jeho tézy, dožadovať sa výnimiek a neprestávať tlačiť na jeho uvoľňovanie. Boli to dekády, keď sa občiansky odpor prejavoval v analógovej ére 20. storočia, ktorá neumožňovala nastoľovať celosvetový digitálny koncentrák.

Súčasná korporátna diktatúra disponuje technickými prostriedkami a spracovateľskými kapacitami schopnými napojiť na sieť a dôkladne kontrolovať takmer celé ľudstvo. Našťastie preň, zatiaľ je ešte krehká, narušiteľná a ľahko znefunkčniteľná, najmä kým ostáva energeticky závislá len od elektriny. Technokracia síce predpokladá dosiahnutie singularity, t. j. sútok poznatkov ľudstva do spoločného žriedla, do umelej inteligencie už v roku 2030, ale konflikty, turbulencie a rebélie vo svetovej aréne môžu dosiahnutie tohto bodu splynutia oddialiť, ba i zvrátiť. Ukazuje sa, že nadnárodná korporatokracia sa začína považovať za nový Panteón, t. j. za novodobé spoločenstvo bohov, ktorí smú tvoriť, boriť, pretvárať a vládnuť všehomíru. Pojmy ako všehomír, ktoré internetový slovník slovenčiny označuje za archaizmus, by sme nemali bezmyšlienkovite nahradzovať modernými ako makrokozmos, makrosvet či univerzum. Ak chceme celistvejšie vnímať paralely medzi dianím na časovej osi dejín ľudstva meranej tisícročiami, nemali by sme ohŕňať nos nad materiálmi z archívov nazhromaždených generáciami našich pradedov.

Pri pátraní po zmienkach o odpore utláčaných proti tyranom môžeme dôjsť do predbiblických čias v Mezopotámii, veľkých i menších ríš na západnej pologuli, indickom subkontinente, v starovekej Číne, Egypte, v antickom Ríme, ako i v mestských štátoch počas helénskeho obdobia. Všade by sme našli eposy, báje, povesti, poémy a umelecké diela so zmienkami o krvavých vzburách, povstaniach, prevratoch a skazách vladárov a vládnucich kruhov. Menej o tých nekrvavých a nenásilných. V stredoveku zvykli kronikári evidovať v prvom rade prevratné udalosti. Zriedkakedy sa za také považovali evolučné procesy postupného zintenzívňovania odporu drvených, bitých, utláčaných a podrobených.

AUTOR: Patrik Sloboda