Zatiaľ čo sa pozornosť katolíkov znepokojených budúcnosťou Cirkvi sústreďuje na požehnávanie homosexuálnych zväzkov, Nemecko je aj v iných oblastiach v heréze až po uši. Pred niekoľkými dňami demonštratívne podávali Eucharistiu protestantom. Pritom sa tvárili, že sú verní učeniu Cirkvi. Vatikán vidí, čo sa deje, ale tvári sa, že problém neexistuje. Týmto spôsobom bez toho, aby sa formálne menila doktrína, dochádza k revolučnej zmene v pastoračnej praxi. Eucharistia prestáva byť znakom jednoty s celou Cirkvou a stáva sa nástrojom budovania falošnej jednoty s protestantizmom.

13. mája sa v Nemecku konalo Tretie ekumenické cirkevné stretnutie (3. Ökumenischer Kirchentag). Katolíci a protestanti sa stretli – čiastočne online –, aby hovorili o viere a vyhliadkach na ďalšie prehlbovanie jednoty, samozrejme v revolučnej paradigme. Ešte minulý rok sa zdalo, že 13. máj 2021 bude dátumom historického významu. V ten deň sa nemeckí biskupi chystali oficiálne zaviesť interkomúniu: katolíkom dovoliť plnú účasť na protestantskej Pánovej večeri a naopak, pozvať protestantov k Eucharistii. To sa však nestalo, pretože to Svätá stolica – našťastie – zakázala. To ale neznamená, že revolúcia v nemeckej Cirkvi zastala. Práve naopak. Aj Kirchentag bol jednou etapou. Predseda Ústredného výboru nemeckých katolíkov prof. Thomas Sternberg sa zúčastnil protestantskej Večere a pristúpil tam k stolu. Predsedníčka iniciatívy Kirchentag, protestantka Bettina Limperg, zasa prijala Eucharistiu počas katolíckej svätej omše. Za nimi prichádzali ďalší: Na viacerých bohoslužbách organizovaných pri príležitosti Kirchentagu bola interkomúnia jednoducho bežnou realitou. Akurát, že sa to nedialo „oficiálne“, na základe nejakého dokumentu, ale všetci, vrátane prof. Sternberga, hovorili o „osobnom rozhodnutí podľa svojho svedomia“.

Dialóg na prvom mieste

V katolíckej Cirkvi v Nemecku je ekumenický dialóg absolútnou prioritou už niekoľko desaťročí. Bez úsilia nemecky hovoriacich teológov a hierarchov by nikdy nedošlo k mnohým dôležitým a závažným rozhodnutiam II. vatikánskeho koncilu, ani k viacerým pokoncilovým „reformám“, vrátane zavedenia svätého prijímania na ruku; aj liturgia v novom obrade by bola nepochybne iná. Dnes sa dá bez zveličovania povedať, že pre vedenie Nemeckej biskupskej konferencie a pre vedúcich predstaviteľov Evanjelickej cirkvi v Nemecku je budovanie harmónie medzi oboma komunitami absolútnou prioritou. V doktrinálnej a pastoračnej oblasti už došlo v mnohých oblastiach k silnému zblíženiu, napríklad pokiaľ ide o homosexualitu či rozvody. Sporných bodov je však stále veľmi veľa. V centre je chápanie Eucharistie. Iba katolíci veria, že Pán Ježiš Kristus je reálne prítomný pod eucharistickými spôsobmi.

Na opačnom konci spektra sú reformovaní evanjelici, ktorí Eucharistiu považujú za symbol. Niekde medzi nimi sú luteráni, ktorí nesúhlasia s čistou symbolikou svätého prijímania, ale nezdieľajú ani katolícke presvedčenie o reálnej prítomnosti – čo vlastne ani nemôžu, pretože v ich spoločenstvách nemajú platné kňazské svätenie, takže o Eucharistii v katolíckom zmysle nemôže byť u nich ani reči. Tieto rozdiely sú však prekážkou na ceste budovania eucharistickej jednoty.

Podľa učenia katolíckej Cirkvi, v posledných desaťročiach vyjadrených v mnohých pápežských encyklikách a dokumentoch Rímskej kúrie, môžu sväté prijímanie v katolíckej Cirkvi prijímať iba katolíci – s výnimkou výnimočných situácií. Ide predovšetkým o situácie ohrozenia života nekatolíka, ktorý v tejto chvíli nemá prístup k svojmu duchovnému a súčasne sa stotožňuje s katolíckym chápaním Eucharistie. Okrem toho – ako už bolo povedané – Eucharistia je iba pre katolíkov. Toto jasné a opakovane potvrdené učenie Cirkvi, hlboko zakorenené v Tradícii, však predstavuje hlavnú prekážku v úsilí o „totálny“ ekumenizmus, ktorý sa snaží za každú cenu obnoviť viditeľnú jednotu katolíkov s protestantmi, ignorujúc pritom doktrinálne rozdiely i nutnosť návratu schizmatikov a heretikov do lona Cirkvi.

Interkomúnia v praxi

Preto sa najmä v Nemecku –, ale aj v Rakúsku a Švajčiarsku – už mnoho rokov šíri zvyk pripustiť k svätému prijímaniu všetkých, ktorí ho chcú prijať, vrátane nekatolíkov. Protestanti prijímajúci Eucharistiu, katolíci zúčastňujúci sa na protestantskej Pánovej večeri – to je dnes bežný jav v živote nemecky hovoriaceho kresťana. Donedávna sa to však dialo nelegálne a neoficiálne – ešte pred takými desiatimi, dvadsiatimi rokmi mohli nemeckí biskupi suspendovať kňazov, ktorí by povzbudzovali protestantov k prijímaniu Eucharistie.

Dnes je to iné. Interkomúnia sa stala biskupmi akceptovanou praxou. Nedávno došlo vo Švajčiarsku ku škandálu. Nový biskup diecézy Chur Jozef Bonnemain počas slávnostnej omše uvedenia do úradu udelil sväté prijímanie významným protestantom z oblasti Zürichu. Určite vedel o koho ide. Ba čo viac, urobil to v prítomnosti prefekta Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov kardinála Kurta Kocha, ktorý je autorom dokumentov poukazujúcich na nedovolenosť takéhoto konania. Biskupovo gesto však nevyvolalo žiadnu verejnú reakciu zo strany Vatikánu; iba kardinál Koch sa pre médiá vyjadril, že nemal tušenie, čo biskup Bonnemain robí, a tým sa od jeho činu dištancoval. Tento čin ostal bez následkov.

Neprekvapuje to, veď v niektorých prípadoch podávanie svätého prijímania protestantom v rozpore s učením a predpismi Cirkvi bolo… schválené Svätou stolicou. V roku 2018 vydala Stála rada Nemeckej biskupskej konferencie akýsi nezáväzný pokyn nabádajúci biskupov, aby umožnili niektorým protestantom vo svojich diecézach pristupovať k Eucharistii. Išlo o osoby žijúce v manželstve s katolíkmi. Tieto osoby by sa podľa návrhu Stálej rady mali podľa svojho svedomia rozhodnúť, či chcú pristúpiť k Eucharistii a kňazi by im nemali do toho nijako zasahovať. Väčšina nemeckých biskupov neskôr vyhlásila tieto smernice vo svojich diecézach za záväzné. Vatikán o tom vedel – predseda Nemeckej biskupskej konferencie kardinál Reinhard Marx dostal písomný súhlas od samotného pápeža Františka zverejniť návrhy Stálej rady. Oficiálne sa nič nezmenilo – učenie Cirkvi je stále také, aké bolo, iba jeho „interpretácia“ je v Nemecku iná ako v iných krajinách sveta.

K plnej interkomúnii – zápas s Vatikánom

Síce je odvtedy čiastočná interkomúnia v Nemecku pápežom schválená –, ale z hľadiska konečného cieľa Revolúcie je to predsa len primálo. Preto sa objavil nápad, že v ďalšom kroku napredovania „progresu“ by bolo treba zaviesť interkomúniu úplnú. Koncom roka 2019 bola zverejnená rozsiahla teologická analýza pod názvom „Spoločne pri Pánovom stole“ (Gemeinsam am Tisch des Herrn), ktorý vyšiel z dielne Ekumenického pracovného kruhu evanjelických a katolíckych teológov. V texte je formulovaná téza, podľa ktorej v súčasnosti v Nemecku vraj už neexistujú doktrinálne prekážky pre zavedenie plného interkomúnia medzi katolíkmi a protestantmi. Dokument bol nemeckými biskupmi prijatý veľmi pozitívne. Na jeho vzniku sa podieľal sám biskup Georg Bätzing, ktorý sa o niekoľko mesiacov po zverejnení textu stal predsedom Nemeckej biskupskej konferencie…

Na základe tejto analýzy nemeckí biskupi ústami biskupa Bätzinga a niekoľkých ďalších popredných „ekumenistov“ v episkopáte oznámili, že chcú oficiálne zaviesť interkomúniu. Malo sa to stať práve na Treťom ekumenickom cirkevnom stretnutí v máji 2021. Zdalo sa, že je to hotová vec, ale zasiahol Vatikán.

Najskôr predseda Pápežskej rady pre jednotu kresťanov, kardinál Kurt Koch, Švajčiar, považovaný za prívrženca „Ratzingerovej línie“. Poukázal na, podľa jeho názoru, vážne teologické nedostatky v analýze „Spoločne za stolom Pána“. Slová sa zmenili na činy. V roku 2020 Pápežská rada pre jednotu kresťanov vydala dokument, v ktorom kriticky posúdila myšlienku zavedenia interkomúnie. O niečo neskôr to urobila to aj Kongregácia pre náuku viery, ktorá sa vyjadrila s doktrinálnou autoritou. Vyjadrili sa teda z hľadiska tejto témy dva najdôležitejšie úrady Rímskej kúrie – a vec bola vyriešená. Nemeckí biskupi akceptovali rozhodnutie Vatikánu a ustúpili od plánu oficiálneho zavedenia interkomúnie v máji 2021.

Zdôrazňujem: oficiálneho. Pretože neoficiálne interkomúnia, samozrejme, bude veselo pokračovať – a to dokonca ešte vo väčšej miere než doteraz. Tesne pred začiatkom Tretieho ekumenického stretnutia sa k tejto téme vyjadrili biskup Georg Bätzing aj kardinál Reinhard Marx.

Vyhlásenia hierarchie

Biskup Georg Bätzing poskytol rozhovor portálu Katholisch.de, polooficiálnemu médiu nemeckého episkopátu. Rovno povedal, že interkomúnia na Treťom ekumenickom cirkevnom stretnutí bude –, ale nie demonštratívne.

– Na mnohých miestach sa kresťanky a kresťania stretávajú na bohoslužbách. Žiadam vás však, aby ste z tejto účasti nerobili demonštratívnu akciu, ale rešpektovali duchovný charakter a úprimné osobné rozhodnutie každej osoby – uviedol. To znamená, že biskup Bätzing vlastne oznámil katolíkom a protestantom, že smú pristúpiť k interkomúnii, ktorá je povolená, pokiaľ je to v súlade s „rozhodnutím ich svedomia“.

– Aby to bolo jasné: V bohoslužbách nejde o interkomúniu v zmysle všeobecného vzájomného pozývania k účasti na Eucharistii a Pánovej večeri, ale o otázku, ako môžeme komunikovať medzi sebou ako katolícki či evanjelickí kresťania na základe osobného rozhodnutia svedomia. Pre mňa to znamená, že rešpektujem takéto rozhodnutie a podám sväté prijímanie, keď k nemu pristúpi niekto, kto verí v to, v čo my katolíci veríme, kto by chcel prijať Telo Pána vo viere v reálnu prítomnosť Ježiša Krista,“ povedal.

Samozrejme, že biskup Bätzing nie je schopný skontrolovať, kto verí a kto neverí v reálnu prítomnosť Krista; rozhodnutie svedomia je predsa osobné a skryté. Nikto nežiada od protestanta, aby sa postavil do stredu kostola a pred svätým prijímaním oznámil, že v tejto veci vyznáva katolícku vieru. Takže – kto chce, ten môže pristúpiť k svätému prijímaniu, a biskup Bätzing vopred predpokladá, že to robia tí, ktorí veria po katolícky…

Ďalej Bätzing zdôraznil, že „nejde o to pozývať všetkých nekatolíckych kresťanov, aby pristupovali k Eucharistii, pretože medzi rozdelenými cirkvami stále neexistuje úplné cirkevné spoločenstvo“, a dodal, že v každom prípade v cirkevnom práve existujú „určité výnimky“. Tieto výnimky, ako som napísal vyššie, sa týkajú extrémnych situácií nebezpečenstva ohrozenia života, nie zámernej prítomnosti protestanta na svätej omši v Nemecku – tieto „detaily“ však už nemajú praktický význam.

V podobnom tóne sa vyjadril kardinál Reinhard Marx, predchodca biskupa Bätzinga vo funkcii predsedu Nemeckej biskupskej konferencie, a v súčasnosti zrejme najvplyvnejší Nemec vo Vatikáne. Kardinál Marx je členom elitnej rady kardinálov, ktorá radí pápežovi Františkovi pri reforme Rímskej kúrie a pri každodennom riadení Cirkvi; osobne sa venuje najmä ekonomickým otázkam, ale nielen im. V jednom z nedávnych rozhovorov komentoval stav súčasného ekumenizmu. Povedal, že ekumenizmus sa nesmie zameriavať na návrat protestantov do katolíckej Cirkvi. 

– Ekumenizmus návratu je úplne nemožný a nikdy nebol cieľom ekumenického hnutia ani pápežov. To, čo je jasné, je skutočnosť, že sa chceme uberať spoločnou cestou. Je otvorená, čo má označovať rôznorodý konsenzus. Nemáme jasný model jednoty, o ktorý sa usilujeme. Vzájomné uznávanie sa ešte nestačí. Spolu s Henrichom Bedford-Strohom, predsedom Evanjelickej cirkevnej rady v Nemecku, som to vyjadril takto: potrebujeme viditeľnú jednotu pri zmierovaní rozmanitosti – uviedol v rozhovore pre časopis Publ-Forum.de.

Keď sa ho pýtali na otázku interkomúnie, uviedol, že dnes by už nesuspendoval kňaza ako to urobil v roku 2006, za to, že pozýval protestantov, aby pristúpili k svätému prijímaniu.

– Keďže som bol v tom čase mladým biskupom, chcel som sa striktne pridržiavať pravidiel. V ekumenizme však došlo k veľkému uvoľneniu a zmenám. Ak niekto z inej denominácie podľa rozhodnutia svojho svedomia pristupuje k Eucharistii alebo k Pánovej večeri, musím to akceptovať. Túžim po tom, aby sme niekedy dosiahli reciprocitu, teda aby sme si navzájom uznávali (Eucharistiu a Pánovi večeru),“ povedal.

Veľkým zástancom interkomúnie je tiež jeden z najvplyvnejších teológov súčasnosti a zároveň osobný, neformálny teologický poradca pápeža, kardinál Walter Kasper.

Revolúcia, revolúcia…

Zareaguje Vatikán? Samozrejme, že nezareaguje. Počas niekoľkých desaťročí je vatikánska stratégia vo veci takýchto heretických či kváziheretických aktivít nasledovná: nezasahovať, pokiaľ sa to deje neoficiálne. Rímska kúria teda nebude napomínať Nemcov, pokiaľ sa budú držať súčasnej línie podávania svätého prijímania protestantom na základe neformálneho „akceptovania rozhodnutia svedomia“. Koniec koncov, takýto modus operandi osobne schválil pápež František v roku 2018 pre manželov, z ktorých je jeden katolík a druhý protestant. Sprísnenie kurzu teda neprichádza do úvahy, aspoň nie v súčasnosti. Ak by sa v Nemecku opäť objavili plány oficiálne zakotviť interkomúniu do dokumentov episkopátu, Vatikán by nepochybne zareagoval. Akceptovanie interkomúnie zo strany Svätej stolice by okrem „vnútorných“ katolíckych doktrinálnych kontroverzií vyvolalo aj krízu vo vzťahoch s pravoslávím, na čo Kongregácia pre náuku viery v minulosti opakovane upozorňovala, keď reagovala na požiadavky nemeckých biskupov. Ďalší pokus o oficiálne zavedenie interkomúnie sa však v blízkej budúcnosti nechystá vzhľadom na nedávne listy Kongregácie pre náuku viery a Pápežskej rady pre jednotu kresťanov; vec je ešte príliš čerstvá.

13. máj 2021 teda nebude historickým okamihom, symbolom konca schizmy, ktorú pred viac ako päťsto rokmi začal Martin Luther. Nemci nebudú do nijakých dokumentov písať, že odteraz môže k svätému prijímaniu každý pristupovať. Písať to nebudú, ale robiť áno. Doktrína sa teda nezmenila, ale zmenila sa prax. S doktrínou je Vatikán spokojný a prax ignoruje. Tak je tomu v tejto otázke ako aj v mnohých ďalších: napríklad v nedávno medializovanej veci požehnávania homosexuálnych zväzkov.

Treba to povedať jasne a priamo: v Nemecku je praktizovanie katolíckej viery iné než v Poľsku (či na Slovensku) a Svätá stolica uznáva, že v istom zmysle, pokiaľ to nie je príliš oficiálne proklamované, to možno akceptovať. Čo to znamená pre budúcnosť Cirkvi, čo to znamená pre jej autentickú jednotu? Čo to znamená pre nás všetkých, ktorí sa snažíme byť verní celému učeniu Ježiša Krista? Môžeme hovoriť o schizme, ak o nej nehovorí pápež? Môžeme hovoriť o heréze, keď Vatikán v praxi dovoľuje takúto „rozmanitosť“ viery? Otázky sa tlačia na pery, ale vzhľadom na mlčanie Svätého Otca a prevažnej väčšiny biskupov u nás i vo svete, stále nemáme na ne jasnú odpoveď.