Dráma, sebamrzačenie a samovražda sú samozrejme súčasťou transsexuálov, takže nedávna smrť kvázi transdievčaťa Joshua „Leelah“ Alcorn, ktorý sa vrhol pod nákladné auto, nie je ani tak novinkou, ako skôr následné reakcie ľavice, ktorá vyzdvihuje jeho výzvu na zmenu spoločnosti, tak aby už nikto ako on nemohol preliať ďalšiu emo-slzičku.

Moderný liberalizmus je v podstate krížovou výpravou proti akýmkoľvek ideálom, normám alebo štandardom, kvôli ktorým majú nepodarení, podpriemerní, odcudzení alebo len mierne odlišní jednotlivci zlé pocity zo seba samých. Aby bol pre ľudí ako Leelah svet bezpečný, tak všetci musíme hodiť cez palubu prírodu, náboženstvo, morálku a zdravý rozum. A čo slzy tých, ktorí odolajú? Križiak sociálnej spravodlivosti ich všetkých hodí do jedného mecha, ktorý nie je hodný ani len jedného z falošných nechtov našej „Leelah“.

Skutočnosť, že transsexuáli sú posledným politicko-korektným totemom je len ďalším dôkazom, že liberalizmus je skutočne duševná choroba. Šialenci to vedia lepšie. A bohužiaľ šialenci ovládajú tento blázinec. Mojou hypotézou je, že ľavičiari sú fyziologicky závislí na spravodlivom pobúrení, ktoré sa snažia vzbudiť tým, že si adoptujú jednoduché a absolútne hodnoty, ktoré sa stanú stredom záujmu ich morálneho fanatizmu. Fakt, že jednorozmerný moralizmus je deštruktívny voči ostatným hodnotám, je v skutočnosti v mysli závislého vítaný, rovnako ako keď obetovanie detí Baalovi podčiarkovalo a pozdvihovalo svätosť boha. A rovnako ako závislý narkoman stále potrebuje vyššie a vyššie dávky, aby dosiahol rovnaký efekt, tak i ľavičiari vždy vyžadujú nové, extrémnejšie a radikálnejšie krížové výpravy. Toto je ukážka toho, ako bola história liberalizmu zredukovaná na dlhý, slávny pochod od tyranie neodolateľných diktátorov a pomazaných vládcov až k tyranii ufňukaných neurotikov.

Ďalším dôvodom pre dnešnú trans-liberálnu iniciatívu je, že homosexuáli považujú transsexuálov za ľudské štíty. Uvažujú spôsobom, že ak normálovia povedia „nie“ transsexuálom, potom homosexuáli budú ďalší na rade. LGBT komunita považuje lekárske zmrzačenie stojace za písmenkom T za malú cenu, ktorú musia ďalší ľudia zaplatiť, aby konsolidovala svoje nedávne spoločenské zisky.

Avšak Bain Dewitt argumentuje, že Alcornova aféra nie je len strápnením ľavice, ale tiež i výzvou pre pravicu. Čo by urobila zdravá biela nacionalistická spoločnosť s ľuďmi ako Joshua Alcorn? Rasová komunita bude mať záväzok voči všetkým svojim členom. Pokiaľ sú však ľudia ako Leelah štvaní proti nám, tak je veľmi ľahké ich len zosmiešniť a zavrhnúť, rovnako ako tých, ktorí s nimi manipulujú a vykorisťujú ich. Ale čo by sme urobili v našej ideálnej spoločnosti, ak by jeden z našich mládežníkov prehlásil, že sa v skutočnosti cíti byť zakliatou pannou uväznenou v chlapčenskom tele?

Mojím prvotným inštinktom je jednoducho niečo také odmietnuť ako sebaklam. A to aj je sebaklam. Ale len tým, že ho zaň takto jednoducho označím, tak nezmizne. Človek by kľudne mohol povedať, že každá duševná choroba je sebaklamom, ale nijak by tým danú situáciu nezlepšil.

Vieme, že malé percento ľudí sa narodí ako fyzicky obojpohlavní, to znamená, že majú viac alebo menej vyvinuté znaky oboch pohlaví. Je teda prinajmenšom mysliteľné, že niektorí ľudia sa tiež narodia s nesúladom medzi svojim fyzickým pohlavím a ich psycho-sexuálnym obrazom. Pre lepšiu vhodnosť ich budem označovať ako „trans“ ľudí, keďže cítia, že sú „transponovaní“ v chybnom tele.

Takže otázka znie: čo robiť s takýmito ľuďmi?

Prvá vec, ktorú si treba vyjasniť je, že nedosiahneme žiadne rozumné riešenie, dokým neuznáme normatívny status heterosexuality, monogamie a úlohy mužov ako ochrancov a živiteľov a žien ako matiek a opatrovateliek. Potrebujeme si tiež uvedomiť, že spoločnosť, v ktorej budú tieto normy potvrdené a inštitucionalizované zaistí šťastie prevažnej väčšiny jedincov, propagáciu a vzostup rasy ako celku. Tieto etické a politické normy sú totiž založené na ľudskej biológii. Biely nacionalizmus, tak ako ho vnímam ja, je o obnovení biologickej integrity našej rasy, a preto musí riešiť sexualitu a pohlavné roly, rovnako ako demografiu.

Lenže príroda nám poskytuje nielen sexuálne normy, ale tiež i odchýlky, akými sú napr. obojpohlavní jedinci a „trans“ ľudia. Spoločnosť, v ktorej sú sexuálne normy jasne pochopené a inštitucionalizované nebude ohrozená existenciou takýchto ľudí. Preto by sme sa mali pokúsiť im poskytnúť primeraný komfort. Mali by sme ich zahrnúť do zoznamu odlišných ľudských možností a umožniť im byť samými sebou – za predpokladu, že nebudú podkopávať normy a porušovať práva ostatných.

Kľúčovým slovom je tu autenticita. Ľudia sú vtedy najšťastnejší, keď môžu byť samými sebou. Autenticita je neoddeliteľná od seba-aktualizácie alebo bytia samým sebou. S výnimkou takých ľudí ako sú napr. sociopati a pedofili, ktorí nemôžu byť samými sebou bez toho, aby poškodili druhých, by biela nacionalistická spoločnosť zakorenená v biologickom realizme mala podporovať seba-aktualizáciu. V skutočnosti je mojim centrálnym zdôvodnením pre etnonacionalizmus to, že ide o politickú filozofiu, ktorá najlepšie umožňuje odlišným rasám a národom žiť v súlade s ich vlastnou identitou.

Bohužiaľ, súčasný preferovaný spôsob, ako sa vysporiadať s obojpohlavnými a „trans“ ľuďmi nemá čo robiť s autenticitou. V skutočnosti je stelesneným ne-autenticity, pretože v oboch prípadoch kozmetická chirurgia a hormonálna liečba, ktoré sa používajú, urobia z takýchto ľudí iba atrapy mužov alebo žien. Operácia a hormóny samozrejme nemôžu dať obojpohlavným ľuďom určité pohlavie alebo transformovať jedno pohlavie do ďalšieho, pretože sexuálna identita je v konečnom dôsledku určovaná chromozómami. Tieto procedúry nie sú „liečbou“. Sú iba kozmetikou.

V prípade obojpohlavných jedincov je cieľom transformovať ich vzhľad tak, aby sa vmestili do binárnej mužsko/ženskej normy, takže môžu “prejsť” buď ako jedno, alebo ako druhé pohlavie.

V prípade transsexuálov však nie je cieľom „prejsť“ do opačného pohlavia. Namiesto toho typický transsexuál si želá byť spoločensky akceptovaný ako transsexuál. Oni nechcú byť braní ako muži alebo ženy, ale chcú byť spoločensky akceptovaní a prijatí ako transmuži alebo transženy. V takýchto prípadoch je transsexualizmus spojený s veľkým množstvom historiónskeho „dramatického“ narcizmu kombinovaného s obrovskou zatrpknutosťou a agresiou. A keď telesný odpor, náboženské zábrany a morálne výčitky zvyšku spoločnosti nie sú súčasťou červeného mora pre triumfálnu módnu prehliadku transmužov alebo transžien, ich hnev a nenávisť sa otočí smerom do vnútra a veľké množstvo z nich ukončí svoj život samovraždou. (Možno tiež cítia fantómové chvenie v ich odhodených genitáliách. Nemôžu si pomôcť.)

V prípade vrodených vád, ktoré sú čisto kozmetické, ako napr. rázštep alebo zbytkový chvost, je úplne pochopiteľné, že rodičia chcú chirurgickú opravu tak skoro, ako to len bude možné, aby ich deti mohli viesť normálny život. Rovnako je prirodzené, že rodičia obojpohlavných bábätiek ich chcú čo možno najskôr vystaviť operácii a hormonálnej terapii, aby mohli byť považované za normálne a viesť viac či menej normálne životy.

Bohužiaľ, nezdá sa, že by to fungovalo. Ide o kozmetické ošetrenie problému, ktorý nie je kozmetický a nemôže byť vyriešený kozmeticky. Navyše mnoho obojpohlavných jedincov odmieta bolestivé operácie a na psychiku pôsobiacu hormonálnu liečbu, ktorej boli vystavení ako deti. Ak by mali možnosť voľby, preferovali by zostať neporušenými a nejednoznačnými, tak ako ich príroda (alebo pre tých, ktorí veria – Boh) stvorila.

Prinajmenšom v prípade obojpohlavných jedincov by mala slušná spoločnosť povedať „ešte nie“ kozmetickej operácii a hormonálnej liečbe. Rodičom by nemalo byť dovolené mrzačiť genitálie ich detí. Je to analogické ďalšej forme detského genitálneho mrzačenia: obriezke, ktorá by mala byť zakázaná. Hodnotou, ktorou tu teraz operujem je autonómia: ľuďom by nemalo byť umožnené nanucovať svojim deťom trvalé kozmetické úpravy, ktoré navždy zmenia ich život.

Ale telesná integrita je tiež hodnotou, ktorá by v niektorých prípadoch mala triumfovať nad túžbami dospelých, ktorí chcú uskutočniť radikálne kozmetické premeny svojich tiel. Musíme si položiť otázku, čo je lepšie: zmeniť telo, aby naplnilo spoločenské očakávania alebo zmeniť spoločenské očakávania, aby sme zachovali integritu tela? Máme povoliť radikálne kozmetické zmeny tela, aby sa obojpohlavní jedinci mohli prezentovať buď ako muž, alebo ako žena? Alebo rozšírime naše sexuálne kategórie jednoduchým uznaním, že existujú i takýto ľudia, akceptujeme ich takých akí sú a poskytneme im citlivý spoločenský komfort (napr. v prípade toaliet a telocviční)?

Myslím, že neskoršie spomenuté riešenie je viac konzistentné s hodnotami autenticity a telesnej integrity. Navyše takáto zmena v prístupoch neohrozuje sexuálne normy o nič viac, ako uznanie dwarfizmu ohrozuje výškové normy.

Prečo obojpohlavní jedinci vedú kampane proti vystavovaniu detí kozmetickým operáciám a hormonálnej liečbe, zatiaľ čo je tu progresívny nátlak, aby rodičia boli schopní dovoliť sexuálne zmätenému „transsexuálnemu“ maloletému užívanie rovnakých hormónov? Táto otázka je samozrejme rétorická. Máme tu totiž čo robiť so zlom a šialenosťou.

Slušná spoločnosť by mala poskytnúť starostlivosť o fyzické a duševné zdravie všetkým svojim členom. Keď sú jednotlivci neschopní robiť rozhodnutia sami za seba, či už kvôli nezrelosti, šialenosti alebo iným mentálnym nedostatkom, slušná spoločnosť by si mala osvojiť paternalizmus a rozhodovať za nich. Tak by tomu bolo i v prípade transsexuálov trpiacich mentálnou chorobou, ktorým by mala byť poskytnutá liečba. Ale v mene autenticity a telesnej integrity by sme mali povedať „nie“ zmene pohlavia”. V skutočnosti by som zakázal všetky také procedúry, ktoré porušujú základný lekársky princíp, podľa ktorého by doktori nemali poškodzovať zdravé telá. Mali by sme povedať “NIE” ľuďom, ktorí si myslia, že môžu zmeniť svoje pohlavie len preto, že im to bolo povedané.

Iba malé percento ľudí, ktorých si predstavujeme ako zaryto intolerantných je v skutočnosti takto intolerantných. A pokiaľ sú tu ľudia, ktorí sa narodili s pocitom, že sú transponovaní v zlom tele, tak aké sú šance, že každý kto si to myslí naozaj trpí touto v súčasnosti veľmi módnou chorobou? Niektorí možno iba chcú získať pozornosť. Ďalší sa možno mýlia vo svojej diagnóze. Iní možno budú iba sebanenávidiacimi homosexuálmi. (Mám podozrenie, že tak tomu je vo väčšine prípadov). Niektorí z toho možno vyrastú. Všetky takéto falošné prípady budú vytriedené časom a akékoľvek úprimné prípady sa jednoducho môžu naučiť žiť so svojou diagnózou, možno vďaka stoickej dôstojnosti, skôr než s narcizmom, sebapoškodzovaním a samovraždou.

Znova opakujem, mali by sme preferovať zmenu spoločenského očakávania, aby sme zachovali telesnú integritu, pred mrzačením tela len preto, aby zodpovedalo spoločenským očakávaniam. Čiže riešením je rozšíriť ľudský zmysel pre to, čo je psychologicky možné, tak aby nespokojní jedinci necítili akýkoľvek nátlak mrzačiť sa. V tomto prípade hovoríme o hŕstke ľudí s neviditeľnou chorobou. Nie je dokonca jasné, či je potrebný nejaký špecifický komfort. Veď už dnes poskytujeme komfort ďaleko väčším skupinám ľudí trpiacimi spoločensky omnoho nebezpečnejšími poruchami. (Len zvážte náklady na závislosť od cigariet a alkoholu). Áno, vždy tu budú kreténi, ale drvivá väčšina belochov by sa ani nestarala o nejakú vnútornú „Leelah“.

Existujú normy a existujú odchýlky. Ak sú normy zaistené, odchýlky nebudú hrozbou. Ale ak sa odchýlka stáva normou a všetky štandardy musia byť detronizované, aby sa nenarušili pocity každej osobitnej snehovej vločky, potom zdraví ľudia prirodzene prídu k záveru, že stroj civilizácie musí byť namazaný slzami transky.

Úvaha Grega Johnsona Further Confessions of a “Transphobic” vyšla na stránkach Counter-Currents Publishing dňa 19.01.2015

preklad: Aman, protiprudu.org

Prečítajte si tiež:

1. Priznanie transfóba

2. Mrzačenie mužských genitálií a židovská moc