Plán obnovy a odolnosti, ktorým sa má obnoviť a naštartovať pandémiou poškodená ekonomika na starom kontinente za podmienky, že jeho národné projekty odsúhlasí Európska komisia ako gestor projektu, nie je v podstate nič iné, ako investičný dlh, ktorý sa za predchádzajúce roky zanedbával. Že jeho obsah kritizuje opozícia sme si už zvykli, čo je však horšie, projekty kritizujú aj zamestnávatelia a príslušné zamestnávateľské zväzy, keďže na investovaní do ich predmetu podnikania z požičaných, lacných európskych peňazí, by chceli čo najviac „zarobiť“.
Európska komisia nám určite väčšinu z navrhnutých projektov schváli, ktorých dôsledky sa však najviac dotknú zamestnancov domácnosti, o ktorých oni nemajú tušenia. Či politici si uvedomujú, že bez sociálneho zmieru bude spomínaný plán neefektívny nevieme, čo však vieme, že niektoré z projektov budú určite znižovať dopyt po zamestnancoch, iné si budú vyžadovať vyššie digitálne zručnosti a teda aj potrebu celoživotného vzdelávania, určite sa bude meniť organizácia práce tak, aby rast miezd bol v súlade s vyšším rastom produktivity práce a preto musia zamestnanci počítať aj s tým, že počas svojho aktívneho pracovného života, sa budú opakovane rekvalifikovať.
Zamestnanci si teda môžu klásť oprávnenú otázku „budeme sa mať v budúcnosti lepšie, budeme mať vyššie dôchodky, zlepší sa nám zdravotná a sociálna starostlivosť“ a takto by sme mohli v otázkach pokračovať. Od európskych, ale ani od našich politikov sa nedozvedáme, či sa podnikateľské prostredie vráti do „pôvodných koľaji“. Čo však vieme, že na pandémii niektoré firmy, ktoré pred jej začiatkom už boli pred krachom, sa z dôvodu vládnych stimulačných opatrení zachránili, iné sektory dosahujú niekoľkonásobné vyššie zisky, zopár ich zaniklo, alebo museli „lacno“ predať pandémiou zdevastovanú firmu. Koronavírus určite zmenil správanie zamestnancov a zamestnávateľov ako dôsledok zásadných zmien v dodavateľsko-odberateľských vzťahoch a preto na otázku kedy sa dostaneme a či vôbec na úroveň pred pandémiou, krčíme skôr plecami.
Bankroty tieňových firiem
Terajšie dlhy, ako rozdiel medzi príjmami a výdavkami a ten ako percento k HDP, vysoko prekračujú doterajšie kritéria pre stabilitu spoločnej meny euro, ktoré si pre poriadok veci pripomeňme, Deficit verejných financií má byť 3 percentá k HDP a deficit verejného dlhu 60 percent k HDP. Ak teda chceme dosiahnuť tieto parametre, musíme, alebo viac znižovať spomínaný rozdiel, alebo výrazne zvyšovať rast HDP. Čo sa nám však najhoršie môže stať je to, že dlhy budeme znižovať ďalšími lacnejšími pôžičkami, či dokonca požičiavané za záporné úroky a nie očakávanou vyššou efektivitou práce.
Potom nás môže postihnúť už vlna bankrotov, ktorá bude podľa všetkého spojená aj so zmenou vlastníckych štruktúr. Vláda by si mala „postrážiť“, aby sa ďalšie slovenské podniky nedostali do rúk zahraničným firmám tak, aby zisky a dividendy sa investovali predovšetkým u nás doma a nie tam, kde má sídlo zahraničná firma. Samozrejme, že veľa bude záležať aj od menovej politiky ECB, ktorá nemá žiadny problém spustiť rotačky tlačenia nových peňazí na plné obrátky.
AUTOR: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm