Z dôvodu stability eura a inflácie máme v eurozóne prijatý Pakt stability a rastu, ktorý predpisuje zo spomínaných dôvodov maximálny kumulatívny verejných dlh 60 percent a ročný deficit verejných financií 3 percentá, oba k HDP. Z dôvodu narastajúcej zadlženosti všetkých bude určite revidovaný tak, aby sa rešpektovala terajšia zadlženosť jednotlivých štátov, pritom sa bude požadovať ,aby ich ročný deficit nebol vyšší ako pôvodné 3 percentá. S doterajším plnením oboch kritérií máme zlé skúsenosti, keďže pre väčšinu to bol len „zdrap papiera“, za neplnenie ktorého nebol nikto sankcionovaný.
Slovensko doteraz vždy plnilo oba rozpočtové deficitné ukazovatele a keďže ich dnes vysoko prekračujme, rozhodla sa terajšie koaličná vláda ústavnou väčšinou novelizovať ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Tento doteraz určoval rozpočtové deficitné pásma, ako aj súbor opatrení ako ich splniť v prípade ich prekročenia. O tom, že ústavný zákon doteraz pomohol spomínané rozpočtové deficity splniť ako aj podporiť stabilitu eura a nízku inflácie, nikto z nás nepochybuje. Pre poriadok si pripomeňme, že v roku 2020 sme mali naplánovaný rozpočtový deficit 0,5 percenta, skutočnosť bola 6,2 percenta k HDP.
Neštandardné fiškálne opatrenie
Pod dlhovou brzdou treba rozumieť zodpovednosť všetkých vlád minúť na financovanie fungovania štátu parlamentom schválené výdajové stropy a to aj v prípade, že ekonomike sa bude dariť lepšie, ako bolo v zákone vopred stanovené. Tým sa má predísť k tomu, aby sa nemíňalo viac vtedy, keď sa ekonomike nadštandardne darí, ale skôr vtedy, keď sa ekonomike nedarí. Jeden z koaličných vládnych partnerov však požaduje, aby sa do ústavného zákona okrem dlhovej dostala aj daňová brzda, čo sa v terajšej zadlženosti našej ekonomiky pokladá za neštandardné fiškálne opatrenie.
Prečo sa uvedená požiadavka objavila? Vychádza sa z Programového vyhlásenia vlády o potrebe stabilizovať daňovo-odvodové zaťaženie domácnosti, ako aj firiem bez rozdielu ich právnej formy. A to je práve kameň úrazu na ktorý poukazuje koaličný partner, že ma oprávnené obavy z toho, aby sa deficit verejných financií neznižoval vyššími daňami odvodmi, ale organizačnými opatreniami na strane výdavkov, predovšetkým v štátnom ako aj verejnom sektore, ktorý je väčšinou analógový a preto by sa mal viac digitalizovať a tak poskytovať podnikateľskému sektoru a domácnostiam digitalizované služby. Pravdepodobne vychádza z toho, že daňovo-odvodové zaťaženie je na Slovensku o 6 percent vyššie, ako je priemer v OECD, čo samozrejme znižuje aj našu konkurencieschopnosť.
Iným problémom však je, že máme nižšiu produktivitu práce v porovnaní s priemerom v EÚ, dokonca jej rast bol nižší ako rast miezd, čo pre vývoj makroekonomických ukazovateľov nie je dobrá správa. Ak chceme viac peňazí míňať, tak len za podmienky, že sa tým podporí rast HDP, ktorý v prepočte na osobu má u nás klesajúcu úroveň. Ako to napokon dopadne nebudeme špekulovať, ale keďže vieme, že za a proti sú dvaja konfrontační politici, ktorí si nevedia prísť na meno a preto máme čoraz väčšiu obavu z budúcej stability vlády, čo je jeden z predpokladov hospodárskeho oživenia slovenskej ekonomiky. A to je pred nami naštartovanie projektov schválených z fondu obnovy odbornými komisiami Európskej komisie, od realizácie ktorých si nielen vláda, ale aj občania a firmy veľmi veľa sľubujú.
AUTOR: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm