Biely kôň Rothschildovcov

Známy holandský portrétista biblických a mytologických výjavov Maarten van Heemskerck sa preslávil umeleckými skvostmi, medzi ktoré patrí aj séria rytín Sedem divov starovekého sveta. Jedna z nich, Rodoský kolos, fascinovala o tri storočia neskôr Angličana, ktorý mal už od detstva kolosálnu predstavivosť a nebál sa pustiť do napĺňania svojich snov hneď na prahu dospelosti.

Panák megaloman

Cecil John Rhodes sa narodil 5. júla 1853 a vyrastal ako chudorľavé dieťa s takým chatrným zdravím, že ho rodičia poslali ako 17-ročného do teplej a slnečnej Afriky, aby sa zbavil následkov suchotín. V priebehu roka tam ozdravel, no zachvátila ho horúčka, z ktorej sa nikdy nevystrábil. Spočiatku horúčka po diamantoch a zlate, a keď v priebehu desiatich rokov kráľovsky zbohatol, aj po moci. Najprv osobnej, a keď po ňom v máji 1895 pomenovali celú krajinu – Rodéziu, po imperiálnej v podobe osobnej účasti na upevňovaní britského hegemonizmu.

Ten narážal na sklonku storočia na nových rivalov – Spojené štáty a Nemecko. Rhodes, ktorý ako veľkopodnikateľ a uchvatiteľ ovládol rozsiahle územia na juhu Afriky, razil doktrínu anglosaskej nadradenosti. Zdôrazňoval potrebu vytvorenia angloamerickej osi na upevnenie dominantného postavenia britskej koruny. Vytvorenie súvislého panafrického pásma britských dŕžav, siahajúceho od Káhiry po Kapské Mesto, považoval za svoju osobnú zodpovednosť. Tŕňom v oku mu bola Nemecká východná Afrika, čo bol klin, ktorý nebolo možné odstrániť, kým na britskom tróne sedela kráľovná Viktória a na nemeckom jej vnuk Wilhelm II.

Rhodes bol taký posadnutý predstavou železničného a telegrafného prepojenia severného pobrežia čierneho kontinentu s južným, že si ho britská tlač začala doberať. Londýnsky satirický týždenník Punch uverejnil v decembri 1892 dnes už legendárnu karikatúru pod titulom The Rhodes Colossus. Výstižne charakterizovala megalomanického Rhodesa analógiou na spomínané zobrazenie gigantickej sochy Hélia, starogréckeho boha, v už spomínanej rytine majstra van Heemskercka.

Usporiadanie pomerov vo svete Pax Britannica podľa predstáv imperiálnej Británie trvalo od skončenia napoleonských vojen v roku 1815 do vypuknutia prvej svetovej vojny. Preteky európskych mocností o koloniálne dobývanie Afriky vrcholilo v dobe, keď Cecil Rhodes dosahoval závratný podnikateľský a mocenský vzostup na juhu svetadielu. Celá Afrika bola predmetom koristníckych sporov.

V roku 1870, keď sa 17-ročný Rhodes pustil do ťažby a obchodovania s diamantmi, mali európske mocnosti Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Portugalsko, Belgicko a Taliansko obsadených iba 10 % územia kontinentu trikrát väčšieho než ich domovský svetadiel. Preteky v obsadzovaní a privlastňovaní si rozsiahlych oblastí Afriky vystupňovali takým frenetickým tempom, že hrozili vojenské zrážky s potenciálom prenesenia na európsku pôdu. Preto racionálni nemeckí imperiálni plánovači v novembri 1884 usporiadali v Berlíne medzinárodnú konferenciu, z ktorej vo februári 1885 vzišiel Záverečný akt o rozdelení Afriky na záujmové sféry, výsostné dŕžavy a slobodné územia. Cecil Rhodes sa krátko nato „zaslúžil“ o násilné prekreslenie dohodnutej mapy juhu Afriky tak, že Oranžský slobodný štát a Transvaalská republika spravované Búrmi, potomkami prevažne holandských prisťahovalcov, zbavila Británia po druhej búrskej vojne v rokoch 1899 – 1902 štátnej samostatnosti.

Komu v skutočnosti slúžil

Prešli tri dekády a v marci 1902, keď chorľavý Cecil Rhodes končil svoju životnú púť, aj jeho pričinením kontrolovali európske mocnosti 90 % z celkovej rozlohy Afriky. Bol to ohromný skok umožnený prudkým rozmachom industrializácie priamo angažovaných európskych krajín i pretekov v zbrojení novými technológiami. O africké zdroje nerastných surovín prejavoval stúpajúci záujem aj rastúci obor spoza Atlantiku. Staré veľkofinančnícke rodiny z londýnskeho City prežívali druhú mladosť v USA, kde sa vytvárali i nové dynastie peňažných černokňažníkov.

AUTOR: Karol Kardoš