O najväčšej slabine spoločnej meny euro, keď nadnárodná menová politika ECB nie je v súlade s národnými fiškálnymi politikami krajín eurozóny sa vie. Pozrime sa teda, ako sa tento nesúlad prejavuje aj v praktickom živote Slovákov. Pred vstupom do eurozóny v roku 2009 bola inflácia 1,6 percenta, úroky na hypotéky okolo 6 percent a vkladové úroky v bankách 2 percentá. Dnes máme infláciu tesne nad 2 percentami, úroky na hypotéky sú pod dve percentá a úročenie vkladov v bankách je pod jedno percento.
Z uvedeného tak vyplýva, že ceny sú odrazom fungovania domácej ekonomiky, zatiaľ čo úročenie vkladov a úverov sú odrazom menovej politiky centrálnej banky. Ako sa potom slovenské domácnosti správajú? Z dôvodu nízkych úrokov na úvery sa čoraz viac zadlžujú, k čomu určite prispel aj vyšší rast miezd, ako úverových splátok. Potom sa nečudujme, že naše domácnosti patria medzi najviac zadlžené na starom kontinente.
Na druhej strane ale treba povedať, že takmer 90 percent z nich má vlastné bývanie bez rozdielu, že poniektorí budú požičané peniaze splácať pri očakávanom predlžení veku odchodu do dôchodku, tesne pred jeho nástupom.
Peňazí bude dosť, ale čo naše schopnosti
Ako do spomínaného mechanizmu nesúladu medzi infláciou a tiež úročením úverov a vkladov zasiahnu aj očakávané štrukturálne zmeny v ekonomike, ktoré sa majú predovšetkým týkať udržateľnosti verejných financií, zatiaľ môžeme špekulovať. Na jednej strane je koaličná vláda pod tlakom poklesu voličských preferencií, ale na druhej strane je potrebné prijať opatrenia na zvyšovanie príjmov a znižovanie výdavkov v spomínaných rozpočtoch, čo znamená prijať a realizovať celý rad nepopulárnych opatrení.
Čo má teda vláda urobiť? V rámci daňového mixu sa určite budú meniť daňové sadzby, ale ktoré a o koľko? Ak odhliadneme od neefektívneho, ale aj korupčného míňania verejných financií, o ktorých sme každodenne informovaní aj bez rozdielu ich záverov, budeme musieť skresať náklady na spravovanie vecí verejných, vrátane prijatia aj zásadných zmien v doterajšom dôchodkovom systéme, ako aj v stále zhoršujúcom sa stave na trhu práce.
Z Plánu obnovy a odolnosti nám pritečie obrovské množstvo peňazí, z ktorých časť bude nenávratná, ale ich čerpanie je podmienené uskutočnením aj spomínaných reforiem, ktorých spoločným menovateľom budú opatrenia v zelenej ako aj digitálnej ekonomike. Má slovenská ekonomika odborné kapacity, aby ich zvládla? Nebudeme pri ich realizácii len ako doteraz „montážna dielňa“ a pridanú hodnotu si budú zahraničné firmy zdaňovať doma? O všetkom sa dozvieme už koncom tohto roku, ale bez inovácii pod ktorými rozumieme organizačné opatrenia spojené s uplatnením komunikačných technológií tak, aby produktivita práce rástla rýchlejšie ako mzdy, sa podľa všetkého k vyššej konkurencieschopnosti v globálnom priestore nepriblížime.
Náš cieľ dostať životnú úroveň v roku 2030 na 92 percent priemeru úrovni únie tak bude bez spomínaných opatrení len zbožným a nikdy nesplniteľným snom nielen terajšej, ale aj budúcich koaličných vládnych zoskupení, načo by sme mali pri parlamentných voľbách pamätať.
AUTOR: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm