História má niekoľko pamätných udalostí. Jednou z nich je ukončenie druhej svetovej vojny súdnym konaním proti najvýznamnejším nacistickým vodcom uznaným za zločincov. Zdá sa, že za Norimberským procesom, ktorého hlavným záporným hrdinom bol Hermann Göring, a za Norimberským lekárskym procesom, v ktorom sa pred medzinárodný súd postavilo niekoľko lekárov s členstvom v SS a praxou v koncentračných táboroch, príde ĎALŠÍ Norimberský proces.

Proti politikom a lekárom s prstami v organizácii, príprave a realizácii protikoronavírusových opatrení. Prvé, čo im pri vymýšľaní obhajoby zíde na um, bude, že všetko, čo robili, robili v núdzovom stave. Aspoň členom vlády aj obhajcom z povolania to na Slovensku istotne napadne.

Núdzový stav nechráni o nič viac ako vyhlásenie krízovej situácie. Norimberský kódex je a zostal záväzný aj v čase vojny. Medzinárodné právo ani slovenský právny poriadok neuznáva nijaký stav, ktorý by bol taký výnimočný či núdzový, aby sa človek mohol odtrhnúť z reťaze a beztrestne páchať pokus na inom človeku. Dokonca ani vtedy nie, keď ho halí biely plášť.

Norimberský kódex

Norimberský vojenský tribunál 20. augusta 1947 vyhlásil rozsudok nad 23 vojnovými zločincami s lekárskym diplomom, ktorých obžalovali z neprípustného experimentovania na ľuďoch. Tribunál formuloval 10 zásad, ktoré musí dodržať každý, kto chce experimentovať na človeku. Zásady dostali názov Norimberský kódex. Pri pokuse na človeku sa musia dodržať nasledovné podmienky:

1. Osoba, na ktorej sa má pokus vykonať, je právne plne spôsobilá a dobrovoľne súhlasí s tým, že sa podrobí pokusu v situácii, ktorá jej umožní úplne slobodné rozhodovanie, t. j. vysloví úplne informovaný súhlas s pokusom po dôkladnej úvahe a znalosti cieľov pokusu, spôsobu jeho vykonania a jeho rizík.
2. Pokus je potrebný, lebo skúmané poznatky nemožno dosiahnuť iným spôsobom.
3. Pokusu predchádza štúdium problému inými dostupnými metódami, najmä pokusom na zvieratách.
4. Vykonávanie pokusu spôsobom, ktorý maximálne obmedzuje bolesť, utrpenie i každé zbytočné ohrozenie ľudského zdravia.
5. Neprípustnosť pokusu, s ktorým sa spája predpoklad smrti alebo trvalej invalidity osoby, na ktorej sa pokus vykonáva, s výnimkou pokusu na sebe samom.
6. Miera škody vzniknutej pokusom musí byť úmerná prínosu poznatku získaného pokusom pre ľudstvo (nesmie ho prevyšovať).
7. Vylúčenie každej možnosti poškodenia pokusnej osoby.
8. Experimentátorom musí byť kvalifikovaná osoba.
9. Experimentátor musí mať možnosť kedykoľvek prerušiť pokus.
10. Experimentátor je povinný prerušiť pokus, ak pokusnej osobe hrozí veľké nebezpečenstvo (smrť alebo ťažká ujma na zdraví).

Od vyhlásenia rozsudku uplynulo trištvrte storočia, no jeho pravidlá sú stále platné. Za pokus na človeku sa pokladá cieľavedomá medicínska činnosť, ktorá má na živom ľudskom organizme overiť hypotézu s cieľom získať nové biomedicínske poznatky v oblasti teórie alebo na účely prevencie, diagnostiky, terapie alebo rehabilitácie, pričom aplikovaná liečebná metóda nie je dosiaľ uznaná za postup lege artis.

Fámy a povesti

Doktor Mengele bol lekárom, pre ktorého nijaký pokus na človeku nebol taký krutý, aby kvôli tomu od neho upustil. V dejinách ľudstva sa stal symbolom, no nie je výnimkou. S nadsadením sa o ňom dá povedať, že je zakladateľom dynastie lekárov z rodu sadistov v plášťoch. Predovšetkým z tohto spoločenstva často a rady znejú hlasy znižujúce závažnosť Norimberského kódexu. Podľa takých hlasov a ohlasov sa Norimberský kódex stal okrajovou záležitosťou. Dôkazom má byť to, že ho do svojho vnútroštátneho právneho poriadku netransponovali USA ani Nemecko.

Ide o nepodloženú túžbu. Norimberský kódex nikto nezrušil. Mengeleho pohrobkovia nechcú vidieť ani to, že Norimberský kódex podnietil prijatie medzinárodných dohovorov, ktoré nezostali ľahostajné k ochrane pred svojráznym experimentovaním na človeku. Pokus na človeku zakázal Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach. V článku 7 uvádza: „Ni­kto nesmie byť mučený alebo podrobovaný krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Najmä sa nebude nikto bez svojho slobodného súhlasu podrobovať lekárskym alebo vedeckým pokusom.“

V Oviede v roku 1997 prijali rozsiahly Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny (Dohovor o ľudských právach a biomedicíne). Kapitola V upravuje podmienky vedeckého výskumu.

Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s dohovorom uznesením č. 734 z 2. októb­ra 1997. Prezident SR ho ratifikoval 22. decembra 1997. Ratifikačnú listinu uložili u depozitára dohovoru, generálneho tajomníka Rady Európy, 15. januára 1998. „Predpísané tance“ sme splnili. Dohovor nadobudol platnosť pre SR 1. decembra 1999. V Zbierke zákonov SR má stále miesto pod číslom 40/2000 Z. z. Roku 2005 bol podpísaný Dodatkový protokol k Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne týkajúci sa biomedicínskeho výskumu. Je uverejnený v čiastke 208 Zbierky zákonov SR z roku 2007.

Podľa článku 3: „Záujmy a blaho ľudskej bytosti zúčastňujúcej sa na výskume majú prednosť pred výhradným záujmom spoločnosti alebo vedy.“ Podľa článku 4: „Výskum sa vykonáva slobodne podľa ustanovení tohto protokolu a ostatných zákonných ustanovení, ktoré zabezpečujú ochranu ľudskej bytosti.“

AUTOR: Doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc.