V 3. dieli knižnej série Legionárove Zápisky sa so mnou vydáte na ďalšiu časť môjho osobného zážitku z Cudzineckej Légie. Zavediem Vás v nej do regimentu, ktorý som si mohol vybrať a bol som tam pridelený. Prvá vychádzka, prvé dodrbávanie, prvá stráž či služba v pohotovostnej skupine Vám načrtnú fungovanie regimentu, kde som bol. Tiež Vám predstavím stáž na protitankového špecialistu, v ktorej celkom podrobne popíšem pre mňa zlé, chvíľami zúfalé situácie, ktoré som napokon s veľkým sebazaprením a koncentráciou zvládol a neskôr sa zaradil k tým lepším. Moja špecializácia ma veľmi bavila.
A konečne moja prvá misia. To, čomu sa v Cudzineckej Légii nikto nevyhne. Popisujem to tak, ako si to pamätám, občas s detailmi, ktoré nemusia znamenať nič teraz keď ich čítate. Keď však vec prežívate, môže sa Váš pohľad zmeniť a rôzne predtým nepodstatné veci sa pre Vás stanú mimoriadne dôležitými, alebo aspoň zmeníte na ne pohľad.
Prvý výstrel je časť, kde som sa dostal do skutočného života v skutočnej úlohe ochrancu francúzskych záujmov v rámci samozrejme väčšieho celku. Píše sa rok 1992 a moje, v tom čase prvé zážitky z týchto chvíľ mi zostanú navždy veľmi hlboko vryté do mysle a chcem sa o ne podeliť práve s Vami v 3. dieli.
… A zrazu počuť ďalší vrtuľník. Ten znie trochu ináč. Nevidno ho, len ho počuť a že kurva dobre počuť. Zdá sa, akoby niekde zostal visieť na mieste. Ten prvý sa stále točí okolo dediny, ale nejde úplne nad ňu. Druhý vrtuľník je však počuť dosť výrazne, akoby bol niekde blízko a tesne nad zemou. Že by prišlo Commando? Oni to tak zvyknú robiť, že týchto pošlú na veľmi blízky prieskum a my, v ďalšej vlne ako podpora, ak bude treba. Aj keď sme vlastne tiež prieskumníci, šéf asi dostal podporu naplno. Ale musíme ešte čakať. Odkedy sme prišli sem ubehla asi tak hodina a pol? Možno trochu viac? Ešte že sme v chládku, lebo na slnku by sme boli už osmažení…
***
„Nie, vôbec nie ty jebo. Niekto aj tak musel byť šofér. A vyriešili sme to takto. Všetci ste tu dobrí. Včera vám to všetkým šéf opakoval ako ste všetko excelentne urobili. Len teraz požiadavka znela pre toto cvičenie, aby inštruktori boli od prieskumu a protivníci snajpri a tak. To je všetko. A ty si dnes môj šofér, tak to tu neprežívaj ako sklamanie. Užívaj si to, že sa nemusíš s nimi jebať po lese a žrať prach z váľania sa po zemi. Tu sme v pohode. Buď rád, že si tu. Špiny si ešte v službe užiješ dosť, to mi môžeš veriť.“, dopovedal Seržant. Som trochu spokojnejší, lebo byť odsunutý na bok nie je nič moc a osobne to nemám rád.
***
Asi tak za hodinu sme už odišli do blízkeho lesa. Prišli dvaja inštruktori. Bolo vidno, že sú lokálni. Jedno treba uznať, naozaj vedia čo robia. Stojíme okolo nich v pol oblúku a oni vysvetľujú, občas ukážu na nejaký ten strom, ukážu hrúbku minimálnu, alebo maximálnu a podobne. Tiež nám ukázali ako nájsť správnu lianu, ako ju skôr kým ju použijeme ešte zmäkčiť, aby bola pružnejšia. Ono sa to nezdá, ale v podstate tu vedia ako to všetko postaviť a nepotrebujú k tomu ani klince ty kokos. To som videl možno niekde v televízii ako stavali domorodci nejaké príbytky a teraz to vidím na vlastné oči a dokonca ja bude stavať tiež príbytok, v ktorom budeme aj v noci spať. Takže čo si postavíme, to budeme mať.
***
Konečne sa vyspím. Ani som nezostal s ostatnými pri ohni. Niekoľkí sme odišli do hajan a ja som medzi nimi. Kokos fakt som unavený. Ale som si zobral ešte jedno pivo so sebou. To vycedím teraz, kým zaľahnem. Ešte po sediačky pozorujem ako v diaľke sedia kolegovia pri ohni a zabávajú sa. Neviem kde berú energiu, ale ja som úplne hotový. Pivo som vyslopal, fľašku som si vložil do ruksaku, aby som ju náhodou v noci nerozbil a ráno ju hodím do koša. Už nevládzem, chce sa mi veľmi spať.
***
Zrazu pozeráme hore, lebo sa blíži akési mračno niečoho. Kokos, čo to je? S neistotou sa pozeráme jeden po druhom a nevieme čo presne robiť. Ale v tom starosta povedal, aby sme sa skryli pod strechu, vraj termiti robia nálet. Ale vraj žiadne obavy, oni len spadnú a tým to zhasne. Mračno je ohromné. Vošli sme pod strechu haly, kde sme mali rozložené postele. Už začínajú padať. A je to naozaj krásna, alebo skôr neuveriteľná podívaná. Termiti začínajú padať a nie je ich málo. Je to ako dážď a na plechových veciach to dokonca akoby bolo aj počuť ako dopadajú na plech. Len s tichým úžasom pozerám a nie som sám. Celá táto podívaná je pre mňa nová, zatiaľ som sa s ničím takýmto nestretol. Stojím tesne pri starostovi a ten stojí pokojne. Už prešlo pár minút a už je po daždi. Starosta hovorí, že nič sa nedeje, oni sa rozlezú a hotovo. V tom sa otočí a spýta sa: „Máte panvicu a ohrievač?“ Kolega mu prináša veľkú panvicu v ktorej pripravuje jedlo, keď robíme niečo pre všetkých ako obed, alebo večeru. Starosta naberá do rúk dosť tých termitov a dáva ich do rozhorúčenej panvice. „Ak chcete slaných, doneste mi soľ.“ Po krátkom tepelnom spracovaní sa starosta usmeje a hovorí: „Hotovo, kto chce okoštovať? Poďte si dať.“ Keďže som hneď pri ňom, beriem si do lyžičky trochu a dávam si to do úst. Hmm, chuť je slaná a chrumká to. „To sú len proteíny“, hovorí starosta.
Knihy je možné zakúpiť: TU.
Autor: Adam Riečanský