Bývalá kariérna diplomatka Iveta Michalíková už dlhý čas pátra po niektorých Slovákoch, ktorí boli podľa jej svedectva zapletení do nelegálneho dovozu zbraní a prípravy štátneho prevratu v Stredoafrickej republike, kde vykonávala svoju diplomatickú misiu.

Od svojich piatich rokov ste žili v Afrike. Ktorá z krajín alebo ktorý národ vás na tomto kontinente najviac fascinovali?

Celkom prirodzene som najviac milovala Gui­neu, kde som vyrástla, a Nigériu, ktorá mala ako západoafrická krajina životným štýlom a podnebím ku Guiney najbližšie. Najfascinujúcejšia bola jednoznačne Etiópia, ktorá sa po storočia dokázala ubrániť kolonizácii. Spomedzi afrických krajín vyniká starobylými jedinečnými historickými pamiatkami a kultúrami poznačenými vplyvom ortodoxného kresťanstva, jedinečným hrdým národom so špecifickými nádhernými črtami tváre.

Celkovo 23 rokov ste pracovali ako kariérna diplomatka v rôznych afrických krajinách. Čo vás priviedlo k tomuto povolaniu?

Od návratu z Guiney som bola rozhodnutá, že sa vrátim do Afriky. Celý svoj život, vysokoškolské štúdium, štúdium jazykov a myšlienky som zamerala na tento cieľ. Po rozpade ČSFR a formovaní budúceho ministerstva zahraničných vecí som jazykovými znalosťami a záujmom pracovať v Afrike uspela na pohovoroch a nastúpila na vtedajšie ministerstvo medzinárodných vzťahov.

Prečo práve Afrika? Alebo to bola zhoda okolností, keď tam pôsobil aj váš otec?

Nebola to náhoda. Ak vyrastáte v určitom prostredí dlhé roky, stáva sa vaším domovom, či to chcete, alebo nie. O to viac, že som vyrastala slobodne, v divočine, rástla som s divými zvieratami, mojím najväčším domácim miláčikom bol pytón, ktorý so mnou spával v posteli, chameleón, antilopa, ktorá sa správala ako psík, či s rodinkou varanov, ktoré s nami žili v symbióze v našej záhrade. Páčil sa mi slobodný, naturálny život v prírode, bezprostrednosť a, prirodzene, sloboda. Počas krátkych dovoleniek na Slovensku som mávala stavy úzkosti z vtedajšej totalitnej preorganizovanej spoločnosti.

My sme organizovaná divočina. Na akej najvyššej pozícii na MZV ste pracovali? Viem, že ste pracovali aj ako chargé d’affaires v Addis Abebe.

Na MZV vládla od môjho nástupu silná klika bývalého ministra medzinárodných vzťahov Pavla Demeša, ktorá vytvorila aj neskoršiu elitu na MZV. Do funkcií sa ihneď odo dňa nástupu dostávali výlučne jeho nominanti a ich príbuzní. Na MZV som nezastávala vysoké pozície, na veľvyslanectvách bola situácia iná, tam som už bola vo vedení. V Nigérii istý čas chargé d’affaires, v Líbyi ma minister Eduard Kukan menoval do funkcie chargé d’affaires en pied na pol roka, v Etiópii necelý rok.

Pavol Demeš je sivá eminencia zákulisia slovenskej politiky a kreovania zahraničných vzťahov nielen na Slovensku, ale aj v prostredí strednej a východnej Európy. Také vzťahy a veľká šachovnica sa na vysokých úrovniach – nie však najvyšších, projektujú už celé stáročia v tajných spoločnostiach a lóžach zasvätených. S prácou v diplomacii máte dlhoročné skúsenosti. Môj priateľ Miroslav Polreich, ktorý bol šéfom československej rozviedky v USA a spolu sme napísali knihu Neviditeľno, hovoril, že spravodajstvo je vyššia forma diplomacie. Prenikli ste počas svojej kariéry aj do užšieho kontaktu so spravodajskými službami?

Ako pre diplomatku, tajomníčku pre politickú činnosť, bolo mojou prioritnou agendou získavanie čo najväčšieho rozsahu vnútropolitických a zahranično-politických informácií o danej krajine pôsobnosti. De facto sme so všetkými kolegami diplomatického zboru oficiálne a legitímne vykonávali spravodajskú činnosť. Čím viac informácií sme o danej krajine získali, tým viac sa naša práca cenila. Na informácie vysoko utajeného obsahu, prevažne vojenského charakteru, vysielali na veľvyslanectvá vojenských pridelencov a u nás diplomatických pracovníkov SIS. A, samozrejme, tí mali pracovať v utajení, no všetci na MZV sme vedeli, ktorí nimi sú. Vysielali ich len do krajín prednostného záujmu.

AUTOR: Tibor Eliot Rostas