Stavajú mu pomníky, otvárajú múzeá, pomenúvajú po ňom ulice a spodobňujú ho na poštových známkach. Stepan Bandera je predsa stelesnením štátnosti samostatnej Ukrajiny! Nedajú na neho dopustiť predovšetkým v jej západných oblastiach, kde ukrajinský nacionalizmus zapustil najhlbšie korene. V Kyjeve si ho uctievajú novoročnými fakľovými pochodmi, neraz na zlosť svojich poľských a ruských susedov. Nepomáhajú ani protesty izraelských diplomatov proti „glorifikácii kolaborantov nacistického režimu“, vrátane tohtoročného, ktorý veľvyslanec Joel Lion adresoval ukrajinskej vláde. I jeho vlaňajšie a predvlaňajšie námietky boli márne. „Bandera predsa žil a položil život za zvrchovanosť Ukrajiny,“ argumentuje zanovito ukrajinská štátna reprezentácia doma a v zahraničí. Musí i chce, pretože búranie mýtov o národných hrdinoch počas trvania protiruskej studenej vojny vonkoncom neprichádza do úvahy.

Malý Napoleon

Dysfunkčná republika ich potrebuje ako soľ, nech už by boli akokoľvek kontroverzní. Úzke napojenie Stepana Banderu na nacistické Nemecko pred vypuknutím druhej svetovej vojny, počas jej trvania i po nej nesmie byť na prekážku. Súčasní Angloameričania ho musia – a zrejme i budú – prehliadať dovtedy, kým budú využívať Ukrajinu ako nástupnú platformu pre vojenské zastrašovanie Ruska.

Politický marketing štátotvornosti postsovietskej Ukrajinskej republiky to s hľadaním novodobých otcov vlasti vôbec nemá ľahké. Ukrajinská mafiokracia by rada investovala do tvorby ikon štátnických osobností s nepoškvrneným štítom, ale nemá z koho vyberať. Pred šestnástimi rokmi sa jej to nádejne darilo, keď vizážisti vymodelovali z hrdinky oranžovej revolúcie 2004/2005 Julije Tymošenkovej úchvatnú krásku. Vplyvný finančnícky časopis Forbes ju v júli 2005 už ako ukrajinskú premiérku katapultoval na tretiu priečku rebríčka najmocnejších žien sveta. Dlho sa na nej neudržala. V Kyjeve i v Moskve ju prezývali plynárenskou princeznou a keď v treniciach oligarchických klanov stavila na nesprávneho koňa, prišla o postavenie, upadla do nemilosti a skončila za mrežami.

Väzenie – dokonca viacnásobné – naopak, vôbec nenarušovalo svätožiaru okolo hlavy Stepana Banderu. Tento človiečik s tvárou potkana a pichľavými očami nedorástol ani do výšky 160 centimetrov, avšak to, čo mu príroda ubrala z telesného vzrastu a fyzickej konštitúcie, mu bohato vynahradila dvoma kľúčovými vôľovými vlastnosťami: ctižiadostivosťou a cieľavedomosťou. Keby sa s takouto výbavou od matky prírody vybral do sveta veľkých financií, sedel by ako päťdesiatnik v New Yorku na hore peňazí. Nekráčal by ako ustráchaný exulant po chodníku domov na mníchovskej Kreittmayrstrassee, kde ho 15. októbra 1959 na schodišti zavraždil agent KGB Bohdan Stašynskyj.

Stepan Andrijovyč Bandera však nikdy nezahorel túžbou po statkoch a bohatstve. Narodil sa 1. januára 1909 v haličskej dedinke Staryj Uhryniv ako syn gréckokatolíckeho kaplána. Ten sa snažil vychovávať svojich sedem detí (jedna dcérka umrela v útlom veku) ako bohabojných kresťanov a vrúcnych vlastencov. Naložil si tým na plecia nesmierne ťažké bremeno. Spočívalo v dileme, ktorá trápila desiatky miliónov Stredoeurópanov na začiatku 20. storočia rovnako intenzívne ako dnes, o sto rokov neskôr. Vtedy i dnes váhali nad tým, kým a čím sú, majú a chcú byť v meniacich sa siločiarach komplexu štátnych hraníc, úradných jazykov, kultúrneho dedičstva, národného povedomia, rodových tradícií, ľudových zvykov, ideológií a vierovyznaní.

AUTOR: Patrik Sloboda