Sanitárna totalita, akú biofarmakologická korporatokracia nastoľuje na celom svete, naráža v euro-americkom civilizačnom priestore na nádejný odpor. Vo viacerých štátoch sa rozhýbali skupiny renomovaných právnikov, ktorí pripravujú alebo už aj podávajú žaloby nielen proti výrobcom experimentálnych vakcín, ale i proti režimu, ktorý genetické experimentovanie pod pláštikom protipandemického očkovania zastrešuje.

Hoci tento režim, kryjúci sa Svetovou zdravotnou organizáciou, ešte nemá všeobecné pomenovanie, nachádzajú v ňom právnici, ktorí sa ho pokúšajú súdne napadnúť, fašistické podobenstvá s režimom, ktorý sa musel zodpovedať pred Medzinárodným vojenským tribunálom v Norimbergu. Ten prebiehal od novembra 1945 do októbra 1946 a súdil okrem iného zločiny nacistického režimu proti ľudskosti. Na druhom konci sveta ich tiež posudzoval medzinárodný tribunál, ktorý možno považovať za analogický s Norimberským. Jeho plný názov znel Medzinárodný vojenský tribunál pre Ďaleký východ. Konal sa od 3. mája 1946 do 12. novembra 1948 v Tokiu a mal aj ľahšie zapamätateľné pomenovanie: Tokijský tribunál.

Keď bolo Japonsko veľké a mocné

Podobne ako jeho norimberská predloha, zaoberal sa troma druhmi zločinov páchaných imperiálnym Japonskom počas druhej svetovej vojny: zločinmi proti mieru, vojnovými zločinmi, zločinmi proti ľudskosti.

Ponechajme stranou prvé dve kategórie, lebo pripravované obžaloby právnikov so západného sveta, s ktorými spolupracujú odborníci z krajiny vychádzajúceho slnka, sa sústreďujú na oblasť zločinov proti ľudskosti. Prominentný nemecký právnik Reiner Füllmich, ktorý je profesionálne činný aj v Japonsku a USA, zamýšľa postaviť ďalší Norimberský proces na obžalobe, že WHO, farmaceutické kartely a vlády mnohých národných štátov páchajú zločiny proti ľudskosti protipandemickým despotizmom.

Týkali sa stámiliónov obyvateľov východnej a juhovýchodnej Ázie, pretože sa vzťahovali na obdobie, keď cisárske armády na vrchole svojej expanzie v roku 1942 okupovali územia s rozlohou mnoho miliónov kilometrov štvorcových. Ostrovné cisárstvo začalo svoju veľmocenskú expanziu vpádom do Mandžuska v októbri 1931 a v júli 1937 do Číny. V decembri 1941 vtrhli japonské vojská do Thajska a na rôzne dlhý čas obsadili aj francúzsku Indočínu, Barmu, Malajziu, Singapur, značnú časť dnešnej Indonézie a Filipíny.

Okupačný režim, ktorý zavádzali, sa v jednotlivých lokalitách mohol mierne odlišovať, ak si to vyžadovali klimatické, hospodárske alebo kultúrno-náboženské okolnosti. Mal však spoločného menovateľa, a tým bola krutosť, pred akou bledli aj najbezohľadnejšie výčiny európskych esesákov. Pripomeňme si, že ukrajinskí dobrovoľníci (a nielen oni) v nemeckých oddieloch SS neraz páchali voči miestnym Poliakom barbarstvá, z ktorých sa samotným Nemcom obracal žalúdok. Aj títo surovci však mohli pripadať japonským okupantom ázijských a tichomorských krajín ako trasorítky, pretože nepohŕdali smrťou – cudzou ani svojou vlastnou.

Japonský vojenský kódex, odvodený zo samurajskej tradície bušidó, ukladal mužom v uniforme bojovať do posledných síl, do poslednej kvapky krvi, nevzdávať sa a vzdorovať až na smrť, hoci aj na samovražedné ukončenie svojho života. Tak kázala česť pravého bojovníka. Tým, ktorí sa dali zajať a navyše ostávali v zajatí, patrilo pohŕdanie. Príslušníci japonskej armády nakladali so zajatými mandžuskými a čínskymi vojakmi ako s prašivými psami, a nie ako s ľuďmi. Výstižný pohľad do vnútra japonských dôstojníkov a poddôstojníkov podávajú niektoré filmy z prostredia zajateckých táborov. Jedným z takých je britsko-japonská dráma Veselé Vianoce, pán Lawrence z roku 1983, kde sa hlavnej úlohy skvele zhostil David Bowie. V očiach bojmi ošľahaného japonského veliteľa zajateckého tábora si apatickí Briti a iní Európania nezaslúžili ohľaduplnosť, súcit a zmilovanie. Už ani preto, lebo sa dali zlomiť a podrobiť.

AUTOR: Patrik Sloboda