Hľadanie Boha ako životné poslanie

Podstatu Augustínovej filozofie, založenej na hľadaní Boha a dôkazov o Božej existencii, tvoria slová, ktoré nájdeme v prvej knihe jeho Vyznaní: „Ty sám povzbudzuješ človeka, aby Ťa s radosťou chválil, lebo stvoril si nás pre seba, a nepokojné je srdce naše, kým nespočinie v Tebe.“ Podľa tohto stredovekého mysliteľa teda človek nenájde vnútorný pokoj inde než v kresťanstve a žiadna rozkoš, ani moc či sláva nenaplní ľudské srdce tak ako Božia blízkosť. Inšpiráciou uvedeného poznania preňho boli najmä verše z Listu apoštola Pavla Rimanom: „Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí.“ (Rim, 13, 13 – 14)

V spomenutom Augustínovom diele však nájdeme aj mnoho iných pozoruhodných myšlienok, pri ktorých vychádza z vlastných životných skúseností. Napríklad, že spoločenstvo amorálnych ľudí privádza len do záhuby, a to, čo je neprirodzené a proti prírode, tak ako hriechy obyvateľov Sodomy, sa prieči Božiemu majestátu a uráža Boha. Na inom mieste zasa upozorňuje, že vyhlasovať sa za Boha je prejavom najväčšej pýchy, a ten, kto nehľadá radosť, slávu a pravdu v Bohu, ale v sebe a iných Božích tvoroch, upadne len do žalosti, hanby a bludu. Augustín ďalej tvrdí, že viac ľútosti si zaslúži ten, kto sa raduje v neresti, než ten, kto je skľúčený zo straty bohatstva. A ten, kto pácha zločin, v skutočnosti nemiluje zločin, ale dôvody na zločin, ako napríklad zbavenie sa strachu z porušenia zákona.

Zaujímavý je i jeho názor o zdanlivom dobre, ktoré môže byť preoblečeným hriechom, tak ako je niekedy túžba po pokoji v skutočnosti len maskovanou lenivosťou. A keďže ani vedomosti a učenosť, ani všetky rozkoše, sláva a majetok človeku neprinesú šťastie, vo svojich Vyznaniach sa opakovane vracia k tvrdeniu, že šťastný je len ten, kto pozná Boha. Preto je pre Augustína poznanie Boha a láska k nemu jediný cieľ hodný úsilia ducha.

A aký je vlastne Boh? Z pohľadu Augustína: „Najvyšší, Najlepší, Najmocnejší, najviac Všemohúci, Najmilosrdnejší a Najspravodlivejší, Najskrytejší, a zároveň Najprítomnejší, Najkrásnejší a Najsilnejší, Stály a Nepochopiteľný!“

Augustína už od čias jeho obrátenia až do smrti privádzala táto Božia nepochopiteľnosť, ktorú ešte väčšmi znásobuje Jeho skrytosť alebo to, čo sa nám javí ako Božie mlčanie, k tomu, aby prostredníctvom svojich diel poskytoval čo najviac dôkazov o Božej existencii. Za jeden z týchto argumentov v prospech pôsobenia Boha považuje samotné stvorenie, čiže prírodu a Božie tvory.

Toto hľadanie Boha je však len jedným, i keď základným prvkom jeho filozofie. Inú rovinu jeho filozofických predstáv tvoria hlbiny duše, teda akási psychoanalýza, neustále skúmanie psychiky, odhaľovanie pohnútok konania, a zároveň i tých najskrytejších stránok ľudského vnútra.

Naša pamäť je nespoľahlivá, skreslená. Poznanie, ktoré v živote svojím úsilím dosiahneme, vôbec nemusí byť pravdou, ba ani niečím užitočným či prospešným. Ľudský duch je príliš obmedzený, aby pochopil sám seba, a nemožno sa spoliehať ani na naše vnímanie okolitej reality. Preto pri nekonečnom zostupovaní do hlbín vlastného vnútra Augustín pociťuje potrebu nájsť akýsi pevný orientačný bod. Ním je neistota a pochybovanie alebo, inými slovami – schopnosť myslenia. Augustín tak dospel k názoru, ktorý jasne vyjadril 1200 rokov po ňom francúzsky filozof René Descartes: „Myslím, teda som.“

Avšak aj keď Augustín vníma obmedzenosť ľudského ducha ako závažnú prekážku, predsa pripomína: „Vráť sa do seba samého, pretože vnútri spočíva pravda!“ Túto pravdu predstavuje Boh, ktorý je síce neuchopiteľný, ale predsa zjavený na tomto svete prostredníctvom Biblie. Svätec sa venoval aj objasňovaniu trojjedinej podstaty Boha. Božská substancia existuje v každej z Božích osôb – t. j. v Otcovi, Synovi i Duchu Svätom, neporušená a celá, pričom Augustín, ako upozorňuje nemecký spisovateľ Hans Joachim Störig v knihe Malé dejiny filozofie, vysvetľuje túto zložitú problematiku použitím analógie s ľudskou dušou, ktorá vytvára z bytia, života a poznania jednotnú bytosť.

AUTOR: Pavol Ičo