Tibet je známy najväčším horstvom na planéte, pramenia tu rieky Indus, Mekong, Ganga, Brahmaputra, Žltá rieka aj Jang-c’-ťiang. Ďalej sa preslávil záhadnými podzemnými ríšami Šambalou a Agartou, yetim, dalajlámom alebo nálezom 716 kamenných diskov s neznámymi hieroglyfmi, no a, samozrejme, kláštormi a starými spismi. Kláštor Sakja v Tibete založil v roku 1073 láma Khön Könchok Gjalpo. Zbožní budhisti tu nachádzajú vnútorný pokoj medzi posvätnými sochami a thangkami (tibetské maľby na hodvábe). Rodová línia Sakja Khön sa považuje za božskú, pretože rodinné záznamy a tibetská história hovoria, že táto rodina je potomkom nebeských bytostí z ríše Nebeského jasného svetla. Hovorí sa, že päť ich generácií žilo v Tibete. Kláštor pomenovali podľa bledej zeme (v tibetčine „sa-kja“), kde bol založený. V roku 1042 tam cestoval Atíša, veľký indický budhistický majster, ktorý pomohol oživiť budhizmus v Tibete. Na kraji hory, kde bola bledá zem, predvídal vyžarovanie troch bódhisattvov, ktorí rozšíria budhistické učenie v Tibete: je to Avalókitéšvara (stelesnenie súcitu), Mandžušrí (stelesnenie nekonečnej múdrosti) a Vadžrapani (stelesnenie nekonečnej sily). Na rovnakom mieste bledej zeme o tridsať rokov neskôr postavil Khön Könchok kláštor Sakja. Tunajší patriarcha Čögjal Pakpa dostal dočasnú moc nad Tibetom pod záštitou mongolských vládcov Číny a lámovia z kláštora následne vládli Tibetu viac ako 90 rokov. Počas svojej histórie si rodina Sakja získala adeptov s nadprirodzenými schopnosťami. V tibetskej tradícii sa psychické sily a to, čo sa javí ako magické výkony, akceptujú ako znak duchovného vývoja človeka.

Hovorí sa, že niektorí z prvých predkov dokázali lietať. V roku 1959 bola väčšina mníchov kláštora nútená odísť. Kým predtým tam žilo asi päťsto mníchov, do konca roku 1959 ich zostalo iba 36. Všetky knihy v knižnici prežili kultúrnu revolúciu bez ujmy, pretože vchod bol niekoľko storočí zapečatený a nedotknutý. Od roku 2015 prebieha archívny projekt, ktorý skúma 26 druhov starodávnych artefaktov vrátane fresiek, porcelánových predmetov a nástrojov a digitálne zaznamenáva ich detaily, čo im dáva nový nádych života v 21. storočí. Chrám stojí na kopci, vzdialený 150 km od Šigace, druhého najväčšieho mesta Tibetu. Rieka Zhongqu rozdeľuje kláštor na dve časti. Celý chrámový komplex mal pôvodne sto budov. Pôvodný sa už nezachoval, len južný, postavený v roku 1268. Veľká časť bola zničená počas čínskej kultúrnej revolúcie v poslednom desaťročí vlády Mao Ce-tunga od roku 1966 do roku 1976. Kláštor, tibetský kultúrny poklad, patrí medzi štyri hlavné školy tibetského budhizmu. Komplikovanejší, špecifický tibetský budhizmus (lámaizmus) sa vyznačuje prvkami pôvodného tibetského bönizmu, teda s prvkami mágie, démonológie, šamanizmu aj nekromancie. Za mamutím vchodom do komplexu a tunelom lemovaným z oboch strán medenými modlitebnými kolesami je dvor vedúci do hlavnej modlitebnej siene. Pri prechode zo zatieneného priechodu do slnečného priestoru oslní oči človeka karneval farieb: okolo stĺpca sú omotané tibetské modlitebné vlajky s ich piatimi charakteristickými farbami (modrá, biela, červená, zelená a žltá). Medzitým môže sluch vnímať zmes zvukov, ktoré sa harmonicky prelínajú – skandovanie mníchov, trkotanie návštevníkov a holubov mávajúcich krídlami. Za sálou, slabo osvetlenou slnečnými lúčmi a horiacimi lampami, je jedna z hlavných periel kláštora – vzácna knižnica. Údajne obsahuje tisíce budhistických textov a záznamy ľudskej histórie datované až 10000 rokov do histórie. Obsahuje aj diela z literatúry, histórie, filozofie, astronómie, matematiky a umenia, ručne písaných v tibetčine, sanskrite, čínštine a mongolčine. Hovorí sa o nich, že zostali nedotknuté stovky rokov. Samotné chladné podnebie v nadmorskej výške 4280 m chráni knihy pred rozpadom. Uvádza sa 84000 zvitkov, ktoré objavili v roku 2003 za veľkou stenou kláštora (vysokou 10 m, dlhou 60 m a širokou tri metre). Zaznamenávanie dejín sa oficiálne datuje 5000 rokov spätne. Písmo oficiálne vynašli Sumeri niekedy v treťom tisícročí p. n. l., preto odborníci nepripúšťajú ich desaťtisícročnú históriu. Egyptské hieroglyfy a sumerský klinový text sa tesali do tvrdých materiálov ako kameň alebo hlina. Klinové písmo sa používalo v Mezopotámii (dnešný Irak) v rokoch 3400 – 3300 p. n. l. Najstaršou známou písomnou literatúrou je Epos o Gilgamešovi (asi 2150 – 1400 p. n. l.), založený na predchádzajúcej ústnej legende. Zvitok vyrobený z papyrusu sa prvýkrát objavil v Egypte asi pred 5000 rokmi, kým prvé príklady papiera pochádzajú z Číny spred 2000 rokov. Táto historická pamiatka spolu s kolosálnou zbierkou artefaktov získala prezývku druhý Tun-chuang, čo je mesto v severozápadnej čínskej provincii Kan-su, známe svojimi jaskyňami s budhistickými nástennými maľbami a rukopismi.

AUTOR: Vladimír Líška